Vianoce, čas radosti, veselosti

Výstava Kračunska chiža v Múzeu a Kultúrnom centre južného Zemplína v Trebišove Pošlite odkaz svojim zosnulým. Ilustračné foto: Roman Hanc/TASR

Vianočné sviatky boli odnepamäti mimoriadne bohaté na tradície. Doslova nabitý nimi bol Štedrý večer. Predchádzala mu dôkladná duchovná aj praktická príprava. Večer prišlo aj na mystiku a čarovanie. Nazrime spolu do tajov starobylých zvykov.

Vianočné obdobie je z hľadiska poznávania slovenských tradícií a ľudového zvykoslovia nepochybne najzaujímavejšie. Rituály a úkony spojené s ním tvoria nezvyčajne bohatú mozaiku jednotlivých zvykov a obradov v ich originálnych variantoch, ktoré odzrkadľujú regionálne, konfesionálne a kultúrnohistorické osobitosti tradičnej kultúry na Slovensku. Snúbia sa tu pozostatky predkresťanského slnečného (solárneho) kultu, zamerané na vítanie znovu sa rodiaceho Slnka, s kresťanskými oslavami narodenia Božieho syna. Prvky náboženského synkretizmu (zlučovania prvkov rozličných náboženstiev) sa dajú nájsť vo viacerých úkonoch vianočných ľudových zvykov. Prelínanie pohanských a kresťanských sviatkov prispelo v štvrtom storočí k ustáleniu dátumu slávenia narodenia Ježiša Krista na 25. december, a to aj preto, že kresťanstvo postupne celkom prirodzene nahrádzalo pohanské sviatky a zvyky kresťanskými.

Štedrý deň a Štedrý večer

Na obdobie okolo Štedrého dňa sa viazalo veľa zvykov a mnohé z nich súviseli už s adventom. K príprave na Vianoce napríklad aj v minulosti patrilo predvianočné upratovanie. V domácnosti, ale takisto v celom gazdovstve muselo byť všetko čisté, interiéry domu sa bielili vápnom, vymazali sa hlinené podlahy, drevené dlážky sa vydrhli lúhom, umyli sa obloky. Bolo treba vyprať šatstvo, pričom takéto pranie znamenalo poriadnu drinu. Pralo sa totiž ručne v korytách. Pri veľkom praní a zváraní posteľnej bielizne to bola robota aj na dva-tri dni. Vypraná bielizeň sa muselo plákať v potoku, a to veru v zime vôbec nebolo príjemné – naše prastaré mamy by o tom vedeli rozprávať… Potom sa sušilo, žehlilo a ukladalo na svoje miesto. Gazdiné dbali, aby cez vianočné sviatky neviseli šaty na klinci, lebo ich majiteľ mohol do roka zomrieť. Posledné dni pred Vianocami sa každý poponáhľal vrátiť susedovi požičané náradie. Cez sviatky platil zákaz akejkoľvek práce, najmä sa nemalo priasť, šiť, tkať ani rúbať drevo, ba aj dobytok sa vopred opatril na viac dní. Robilo sa okolo neho len to najnevyhnutnejšie – dostal poživeň a vodu. A ešte na čosi sa dbalo na Vianoce – aby každý člen rodiny mohol zasadnúť k štedrovečernému stolu spolu s ostatnými. Preto sa drotári, plátenníci aj šafraníci vždy na Vianoce vracali domov k svojim.

Štedrý deň 24. decembra, zavŕšený Štedrým večerom, má na Slovensku niekoľko mien – nazýva sa napríklad aj Kračúň, Vilija či Dohviezdny večer. Bol vždy plný obyčají a obradov, ktoré mali rodine zabezpečiť zdravie, prosperitu a šťastie do budúceho roka. Platila tu mágia začiatku: ako sa čo urobilo na Štedrý deň, tak bolo počas celého roka. Ženy nemali chodiť po susedoch ani z domu nikomu nič nepožičiavať. Gazdinky vstávali hneď po polnoci a začali piecť chlieb, aby bol do rána hotový. Ráno kúskami cesta oblepili ovocné stromy, aby bola v nasledujúcom roku dobrá úroda. Zavčas rána gazdovia nanosili vody na celé sviatky. Do studne dali štipku soli, aby v nej bola po celý rok zdravá voda. Vydajachtivé dievky mali zatriasť plot – odkiaľ zabrechal pes, z tej strany mal prísť ženích. Už v advente sa v katolíckych oblastiach Slovenska zachovával takzvaný malý pôst, keď sa jedlo viac strukovín, kašovitých jedál a menej mäsa, a na Štedrý deň tento pôst vyvrcholil. Mäso sa zväčša jedávalo až na prvý vianočný sviatok (v zásade platilo, že na Štedrý deň sa môže jesť mäso beznohých zvierat – rýb, na prvý vianočný sviatok dvojnohých – hydiny, a na Štefana štvornohých – divina, bravčovina). V evanjelických rodinách sa však pôst nedržal, preto sa pred Vianocami robila zabíjačka a na štedrovečernom stole boli zabíjačkové špeciality – klobásky, pečené mäso, huspenina – a kapustnica sa pripravovala s mäsom (zvyčajne s klobáskou).Medzi archaické zvyky na Štedrý večer, rozšírené na celom území Slovenska, patrili aj ďalšie úkony: keď zvonili na večer, gazda zašiel s deťmi do záhrady potriasť stromy, aby mali veľa ovocia. Veľké stromy, ktoré nemohli potriasť, oväzovali povrieslom. Gazda zobral pred večerou do izby psa, ktorý dostal strúčik cesnaku zabalený v slaninke. Keď sústo zhltol, gazda ho vyhodil von oknom. Ak pes pritom zabrechal, značilo to, že bude z neho dobrý strážca. Cesnak sa dával psovi vraj preto, aby bol zúrivý.

V mnohých obciach obecný pastier pred večerou chodil z domu do domu vinšovať, aby gazda v budúcom roku mal mnoho sena a dobrú úrodu na poliach. Jeho pomocník, ktorý s nim pásaval kravy, držal zväzok prútov a gazdiná si zásterou z neho vytiahla dva až štyri prúty, ktorými vyšibala svoje deti aj pastiera, aby boli deti cez rok šikovné a pastier pri pasení nezaspal. Pastierovi za vinšovanie patril koláč a kalíšok pálenky. Pastierov pomocník niesol košík na koláče a fľašu do ktorej zlieval pálenku. Prúty gazdiná schovala v izbe pod hradu, aby boli poruke na neposlušné deti. Na jar, keď prvýkrát vyhnali dobytok na pašu, zapichli tieto prúty do hnoja, aby sa dobytok držal pokope.

Pred večerou sa porobili posledné úpravy – gazda doniesol do izby snopček slamy ako spomienku na narodenie Božieho syna, ktorý sa narodil na slame, na stôl sa prestrel nový doma tkaný obrus pretkávaný červenými nitkami (červená farba nitiek mala ochranný význam). Pod obrus sa dávalo obilie, strukoviny, drobné mince, do ošiatky na stôl pečivo v podobe zvierat – toľko kusov, koľko mali v hospodárstve kravičiek. To všetko preto, aby v novom roku bolo všetkého hojnosť, aby sa vydarila úroda, aby dobytok nepostihli choroby a aby sa v domácnosti držali aj korunky… Nohy stola sa zopli reťazou, ktorá symbolizovala pevnosť a svornosť rodiny. Všetci si na ňu položili nohy. Pod stôl sa položil rýľ, sekera, lemeš alebo čerieslo – všetko železné predmety symbolizujúce pevné zdravie. Na prestretom stole boli jablká, orechy, cibuľa, cesnak, oblátky a chlieb, sviečka, biblia, hriatô a fľaša pálenky (hriatô, v niektorých oblastiach známe pod iným menom, sa najčastejšie pripravovalo tak, že do liehu – špiritusu alebo kvitu –  sa pridala voda a husacia masť, potom nápoj dal ohriať a pil sa vždy teplý). K stolu si všetci zasadli v čo najnovších šatách.

Na úvod modlitba

Štedrá večera sa začínala modlitbou a čítaním z evanjelia o narodení Božieho Syna. Potom urobil otec deťom medom krížiky na čelo, aby boli celý rok milé a dobré, dospelí si pripili a všetci zjedli oblátku s medom a cesnakom. Cesnak sa pokladal za magickú rastlinu, preto sa konzumoval aj pri Štedrej večeri.

Platilo, že od štedrovečerného stola vstával nanajvýš jeden človek – zvyčajne gazdiná, ktorá obsluhovala všetkých členov rodiny. Často sa to odôvodňovalo tak, že sa potom o rok opäť všetci živí a zdraví budú môcť zísť pri štedrovečernom stole. V niektorých oblastiach bolo všetko rozložené na stole a od večere nevstával naozaj nik. Kto predsa len vstal, mal rátať s tým, že do roka umrie. Tanier sa pripravil aj pre mŕtvych predkov.

V minulosti sa jedlo z jednej misy drevenými lyžicami. Na stole nemal byť nôž, preto sa z chleba odlamovalo. Nemala sa používať ani vidlička. Štedrá večera pozostávala z viacerých chodov. Magické účinky sa pripisovali nielen jednotlivým jedlám, ale aj počtu chodov – spravidla sa ich podávalo sedem až deväť. Niekde sa patrilo zjesť z každého jedla len tri-štyri hlty. V štedrovečernom stolovaní bol teda okrem prvku hojnosti prítomný aj prvok pôstu. Medzi pradávne štedrovečerné jedlá patrili opekance, lámance, lokše s makom, hrachová kaša, šošovica, hríbová polievka, kapustnica, ovocie, orechy a koláče. Omrvinky zo štedrej večere sa starostlivo pozbierali, pridávali sa do osiva a používali sa na okiadzanie chorých.

Večera sa začínala oblátkami

Prvý chod boli teda oblátky s medom a cesnakom. Druhým chodom bolo hriatô a tretím chodom vianočná polievka. Takmer na celom Slovensku sa podávala vianočná polievka z kyslej kapusty s hrachom, šošovicou a fazuľou. V katolíckych rodinách bola bezmäsitá, ochutená sušenými hríbami a sušeným ovocím. Na východnom Slovensku sa podávala kyslá obilninová polievka – kiseľ. Na Záhorí sa namiesto kapustnice podávala kyslá šošovicová polievka, na Spiši zase kyslá hubová polievka, na hornej Nitre mali radšej mrvancovú polievku, jedla sa však aj koločanka – do uvarenej fazule sa vmiešali (rozkolotili) varené zemiaky. Obľúbená bola aj šusterica, fazuľa s kyslou kapustou (napríklad v Cerovej). V okolí Medzeva sa jedla riča. Bola to uvarená fazuľa, zelenina, cesnak, krúpy a zemiaky. V južných oblastiach sa zase varila rybacia polievka. Štvrtým chodom boli kaše, napríklad cícerová, kukuričná (kukuričanka, tengeričanka), krupicová (grisová; hovorilo sa jej aj Ježiškova kaša) a prosná, fazuľová fučka a šošovicový prívarok. Piatym chodom bývali múčne jedlá – rezance s makom alebo orechami, opekance s makom, na strednom Slovensku sa im hovorilo pupáky, na východnom Slovensku zase bobaľki, ďalej šúľance s makom či tvarohom, na Hornej Nitre a na Kysuciach poznali zase opečené melence, ktoré sa pripravovali zo zemiakového cesta. Šiestym chodom boli zemiakové pirohy, pirohy s kapustou alebo pirohy s makom, prípadne tatarčené  (pohánkové). Siedmym chodom bola ryba (ryba je dávny kresťanský symbol, prenasledovaní prví kresťania používali kresbu ryby ako tajné poznávacie znamenie). Na Štedrý večer sa jedli zvyčajne varené a pečené zubáče, pstruhy a iné druhy sladkovodných rýb, prípadne slané haringy (obligátny vyprážaný kapor so zemiakovým šalátom je oveľa mladšia súčasť štedrovečernej večere, presadil sa u nás vlastne až v druhej polovici 50. rokov 20. storočia). K rybe sa podávali zemiaky nakyslo alebo zemiakový šalát bez majonézy. Ako ôsmy chod sa servírovali koláče. Piekli sa najmä z kysnutého cesta. Jeden z najstarších koláčov sa volal kračun. Bolo to obradové pečivo a cez sviatky bol stále na stole, aby sa rodine celý rok darilo. Ešte v 18. – 19. storočí to bola vlastne akási nekysnutá placka, od začiatku 20. storočia sa jeho chuť zlepšovala a zjemňovala, keďže sa začal piecť z bielej, jemnejšej múky. Do stredu sa vyhĺbila dierka na med a do medu sa pridávalo zrno, strukoviny, semienka – skrátka to, čo sa malo na jar siať – a ešte strúčik cesnaku a kúsok petržlenovej vňate. Takáto placka sa piekla aj pre dobytok. Gazda ju rozdelil a každému kusu dobytka ju dal zjesť, aby aj zvieratá vedeli, že sú Vianoce. Niekde sa aj z každého jedla sa odnieslo do stajne zvieratám.

Na Spiši a v Šariši sa piekol kuch, kucheň, na západnom Slovensku calty, na strednom Slovensku nesmel chýbať štedrák, baba, mrváň. Obľúbene boli (a dodnes sú) záviny – orechovník, makovník, syrovník, tvarohovník, ale aj rožteky s makom, tvarohom, orechmi. Pieklo sa aj zoomorfné pečivo (v tvare zvierat). V Zemplíne týmto koláčom hovorili roháče. Aj tie sa nechávali celé sviatky na stole a po sviatkoch sa dali v ošiatke do komory, aby sa dobytku dobre darilo. Deviatym, záverečným chodom bývali sušené slivky, jablká, hrušky, ale aj čerstvé jabĺčka a orechy. Skôr než rodina privítala prvých koledníkov, zakončila večeru modlitbou. Len potom sa mohlo vstať od stola.

Ako vidieť, naši predkovia aj na veľké sviatky jedávali zvyčajne len to, čo sa doma urodilo. Jedlá to boli jednoduché, skromné, a predsa sa Vianoce pokladali za najkrajšie sviatky. Aj vďaka tomu, že v rodinách sa preciťovala hlboká duchovná hodnota Vianoc ako sviatkov narodenia Vykupiteľa. Navyše, tú radosť, ktorá na Vianoce zavládla, prežívala rodina spolu.

Štedrovečerné čarovanie

Štedrý večer mal čudesnú moc. Preto sa napríklad verilo, že ak mlynár pustí v čase konania polnočnej omše mlyn, budú sa mu sypať samé dukáty. Musí však mlčať – ak nie, dostane sa mu, naopak, príučka od „Zlého“. Pred odchodom na polnočnú omšu v domácnosti vylúpali orechy a dvanásť škrupín naplnili vodou. Po príchode z polnočnej domáci zisťovali, v koľkých škrupinách sa voda udržala, a podľa toho mohol hospodár určiť počet mokrých a suchých mesiacov v nasledujúcom roku. Odporúčalo sa zjesť na Štedrý deň aj dve šípky. Kto tak urobí, bude vraj mať celý rok červené líca. Strúčik cesnaku zo štedrovečerného stola mal tiež zázračnú moc –  tomu, kto ho nosil pri sebe, sa vo všetkom darilo. Kravám sa do sena primiešal kúsok bielej cibule, aby im bosorky nebrali mlieko.

So Štedrým večerom sa spájali aj motívy ľúbostnej mágie. Veľa veštieb sa týkalo vydaja dievčat, preto slobodné dievky využili tento magický čas a robili množstvo úkonov, ktoré im mali dať odpoveď, či sa do roka vydajú alebo nie. Keďže nasledujúci deň bol sviatok Narodenia Pána, keď sa v domácnosti nesmelo nič robiť, šikovné dievčatá a gazdiné pozametali ešte pred odchodom na polnočnú omšu. Dievky vyniesli smeti na krížne cesty a dávali pozor, v ktorom smere ich vietor odnesie. Z tej strany potom mohli čakať ženícha. Veštiť sa dalo aj zo štrku. Dievka nabrala za priehrštie štrku z brodu a doma ho preosiala. Ak v ňom našla obilné zrnko, značilo to, že dostane bohatého ženícha. Verilo sa, že ak dievka spí po Štedrom večeri na mužských nohaviciach, prisní sa jej ženích. Dievky pred štedrou večerou zašli po drevo a polienka, ktoré v náručí priniesli, v kuchyni zrátali. Keď bol ich počet párny, dievčina sa do roka vydala, ak nepárny, ostala do roka starou dievkou. Dievky chodievali klopať na dvere chlieva – ak svinka ohlásila, do roka mala byť svadba. V Súči pri Trenčíne (ale nielen tam) mohli slobodné dievčatá na Štedrý večer liať roztavené olovo cez veľký kľúč do vedra studenej vody a podľa toho, aký tvar si uliali, hádali profesiu svojho nastávajúceho. Každý večer od Lucie do Štedrého večera si dievka odhryzla kúsok z jabĺčka tak, aby jej na Štedrý deň ostal len ohryzok. S ohryzkom šla na polnočnú a potom si ho dala pod vankúš. Prisnil sa jej obraz jej nastávajúceho.

Vianočné darčeky

Je možné, že aj v predkresťanskom období si Slovania v čase zimného slnovratu okrem prianí všetkého dobrého dávali aj drobné dary a pozornosti. Pre kresťanov bolo darom už samo narodenie Ježiša Krista ako Božieho syna. Vianočné darčeky boli spočiatku skôr symbolické. Vo vidieckom prostredí stále prevládali žičenia a vinše; darčeky ako materiálne predmety sa objavili až koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Bývali zvyčajne ručne vyrobené – vlnené šály, čiapky, pančuchy, dievčenské šatôčky, pre chlapcov košele, nohavice, topánky, hračky – handrové bábiky, drevené koníky, vozíky, figúrky, kolísky a podobne. Otcom sa dával tabak, vďačným darom boli topánky, dievky dostávali stužky do vlasov, brokát na sviatočné kusy odevu, napríklad na živôtik, radosť mame urobil vlniak, čižmy či krpce.

V šľachtickom a meštianskom prostredí boli darčeky bohatšie, primerané statusu a finančným možnostiam. Od roku 1904 sa začínajú objavovať prvé vianočné katalógy s tovarom rôzneho druhu, ktoré vydávali viedenskí obchodníci. V mestských rodinách sa tešili obľube plyšové medvedíky (prvého vraj ušila istá nemecká žena ako darček pre svoje deti), cínoví vojačikovia, rôzne stavebnice, detské hudobné nástroje, knižky, mechanické hračky na kľúčik, kolobežka. Od polovice 20. storočia sa už medzi vianočné dary dostali aj nákladnejšie predmety, napríklad rádio, rádio, bicykel, tenisová raketa, korčule či lyže. Rozdiely medzi mestom a dedinou v tomto ohľade sa čoraz väčšmi vyrovnávali.

Vianočný stromček

Vyzdobovanie príbytkov vetvičkami ihličnatých stromov má u nás dávnu tradíciu a prešlo aj do kresťanstva. Vianočné stromčeky do vidieckeho prostredia na Slovensku prenikli až koncom devätnásteho storočia. Vešali sa na stropnú hradu izby a zdobili slamenými ozdobami, jabĺčkami, orieškami, papierovými ozdôbkami, perníčkami či sušeným ovocím. V mestských rodinách už aj sklenenými ozdôbkami, girlandami, ktoré sa kupovali, ale aj tu si ozdôbky na stromček deti radi vyrábali sami. Bola to ich spoločná zábava spolu s rodičmi už niekoľko týždňov pred Vianocami. Ozdôbky sa vyrábali z papiera, slamy, ale mladé dievčatá boli schopné vytvoriť pôvabné ozdôbky aj vyšívaním a šitím. Na prelome 19. a 20. storočí sa už kupovali aj čokoládové ozdoby. Výprava za vianočným stromčekom do lesa spoluutvárala predvianočnú náladu. V mestách sa stromčeky predávali na trhu a najčastejšie sa pripravovali v tajnosti až na Štedrý deň, aby deti verili, že ich spolu s darčekmi prináša sám Ježiško. Podľa veľkosti a priestorových možností sa buď stavali do kúta izby na stolček, alebo do osobitného dreveného či kovového stojana, prípadne mohli stáť aj v strede izby, najmä ak rodina mávala vysoký stromček. V európskych mestách sa od 19. storočia ujala aj tradícia stavania veľkých vianočných stromov na námestiach, pri ktorých sa organizovali rozličné charitatívne akcie. V Bratislave sa prvý takýto strom objavil roku 1896 pred Mestským divadlom a mal aj elektrické osvetlenie.

O tom, ako sa vianočný stromček stal jedným zo symbolov kresťanských Vianoc, vypovedá niekoľko legiend. Podľa jednej svätý Bonifác, apoštol germánskych kmeňov, vyťal posvätný dub boha Thora pred očami náčelníkov germánskych kmeňov. Keďže sa mu pri tom nič nestalo, presvedčil ich, aby sa dali pokrstiť a prijali kresťanstvo. Legenda ďalej hovorí, že v dutine obrovského duba bola skrytá jedlička. Zdobenie prvého stromčeka na Vianoce sa pripisuje aj Martinovi Lutherovi, ktorému vraj pri prechádzke lesom učaroval snehom pokrytý stromček, a preto si jeden vzal aj domov, kde ho ozdobil. Nesporný je však fakt, že v 16. storočí sa na vianočných trhoch v Nemecku už predávali voskové ozdoby určené na výzdobu stromčeka. Z Nemecka sa táto tradícia rozšírila do Anglicka a neskôr aj do Uhorska, kde sa najprv stromčeky ujali v domácnostiach šľachty, potom meštianstva a napokon aj vo vidieckom prostredí.

Imelo

Imelo bolo obľúbenou a magickou rastlinou Keltov. Verili, že chráni príbytok pred ohňom a pripisovala sa mu aj magicko–ochranná moc proti strigám. V čase od Vianoc do Nového roku plnilo výraznú funkciu v rámci ľúbostnej mágie – kto sa vraj pod vetvičkou imela v tomto období pobozká s milovanou bytosťou, zostane s ňou už navždy až do smrti. Od keltských druidov prebrali vieru v liečivú moc imela aj Slovania. Imelo z hlohu a jablone malo zaháňať zlých démonov a strigy, imelo z liesky údajne ukazovalo, že niekde v jeho blízkosti je poklad a prútikári (hľadači vody) pomocou virgule, urobenej z tejto liesky, vraj vždy našli skrytý prameň. Imelom si starí Slovania zdobili príbytky v čase sviatkov zimného slnovratu a tento zvyk sa preniesol aj do kresťanstva. Ako symbol Vianoc sa však uplatnilo u nás až v moderných časoch.

Koledovanie

Koledovanie, „chodenie s koledou“ sa postupne stalo jednou z najrozšírenejších vianočných zábav. V stredoveku šírili koledy po celej Európe aj potulní študenti a žiaci účinkujúci v obľúbených vianočných hrách. Slovo koleda má viacero významov. Označuje nielen piesne spievané vo vianočnom období, ale aj hovorené a deklamované vinše a želania hojnosti. Koleda je napokon aj obchôdzka spojená so spevom a vinšovaním, ale nazýva sa tak aj odmena, ktorú koledníci dostávajú ako výslužku. Koledníci nosili so sebou po domoch charakteristické rekvizity –  hviezdu, betlehemskú maštaľku, štrngajúce pastierske palice.

Vinšovanie malo rôzne podoby a formy, niekde chodili mladí ľudia v skupinkách a spievali až do polnoci vianočné piesne, inde boli obľúbené skôr betlehemské, trojkráľové a pastierske hry s prvkami ľudového divadla. Koleda je v kresťanskom zmysle slova spojená s dobrou zvesťou o narodení Ježiška – ide o univerzálny obrad známy v celom kresťanskom svete. Koledovanie a koledové obchôdzky plnili špeciálnu komunikačnú a spoločenskú funkciu v rámci spoločenstva. Svetské koledy, známe aj zo susedných krajín (koljadky, ovseni, ščedrovky) mali charakter agrárno-prosperitných kolied. Jestvujú náznaky, že siahajú až do predkresťanského obdobia. Duchovné koledy a koledy s náboženskými motívmi vznikli až po prijatí kresťanstva. Koledy spievané v kostoloch sú zväčša umelé duchovné piesne. Veľký význam pri vzniku a šírení umelých kolied mali niektoré rehoľné rády, napríklad františkáni. V ľudovom prostredí sa vyskytovali aj žartovné a špeciálne detské koledy. Pastorálne koledy majú svoj pôvod v období baroka, najviac sa v nich uplatňuje motív pastiera.

Ľudová koleda značila, že deti a mládež po štedrovečernej večeri chodili z horného konca dediny na dolný, spievali a vinšovali až do polnočnej omše. Kňazská koleda sa konala v čase od sviatku svätého Štefana do Troch kráľov. Kňaz navštevoval rodiny, aby vysvätil dom požehnal všetkých, ktorí v ňom bývajú.

Jedna z najznámejších kolied, ktoré sa v najrozličnejších nárečových podobách slovenčiny spievali na Štedrý večer, znela:

Do hory, do lesa valasi,

či horí v tom našom salaši?

Radosť veľká sa zjavuje

a tento svet potešuje,

kráčajte, bratkovia, k jasličkám,

aby ste zjavili všetko nám.

Počkajte nás, milí bratkovia,

nebeskí lietajú duchovia,

Sláva Bohu prespevujú,

pokoj ľuďom ohlasujú.

Vtáčkovia prekrásne spievajú

a do Betlehema nás volajú.


Ďalšie články