Komu slúži nárast napätia medzi Ruskom a Západom

Prekvapivá odpoveď na otázku, kto ťaží z nárastu napätia na rusko-ukrajinskej hranici a či hrozí vojna medzi Ruskom a Západom. Píše Vasil Lipitsky.

V poslednom čase dostávame čoraz viac poplašných správ o situácii na hraniciach medzi Ruskom a Ukrajinou. Západní politici a médiá tvrdia, že Rusko tam skoncentrovalo rozsiahlu armádu a je pripravené kedykoľvek zaútočiť na Ukrajinu. Rusi to popierajú a vyhlasujú, že je to naopak: NATO a Ukrajinci tam nasadili svoje jednotky a plánujú zaútočiť na Rusko.

Čo z toho je pravda? Prípadne, je azda pravdivé jedno aj druhé tvrdenie súčasne? Skúsme sa na situáciu pozrieť z hľadiska ruských médií, ktorých postoj je našim čitateľom menej známy.

Mediálny efekt

Je podozrivé, že informácie o napätí medzi Ruskom a Ukrajinou sú podobné ako dvojičky a navzájom sa doslova zrkadlovo odrážajú – len v prospech opačných strán.

Žijeme v dobe, keď médiá viac tvoria realitu, ako o nej informujú. Ak sa nejaká udalosť uskutočnila, ale médiá nám ju neoznámili, je to, ako keby ani nebola. Ak ale médiá informujú o niečom, čo nebolo, je to, ako keby sa to stalo. Ktovie, keď Mark Zuckerberg vytvorí svoj Metaverse podľa ideálnych predstáv, rozdiely medzi skutočným a imaginárnym svetom možno úplne zmiznú. Aspoň pre spotrebiteľov.

Ak sa denne opakuje, že Rusi chystajú inváziu na Ukrajinu, všetci si budú istí, že je to tak. V Rusku si teraz často pripomínajú nedávnu minulosť, keď USA a ich spojenci obsadili Irak. Zámienkou bolo, že podľa tajných služieb režim Saddáma Husajna mal k dispozícii zbrane hromadného ničenia (hoci to odmietal). Médiá o tom presvedčili verejnosť, ktorá podporila vojenskú operáciu.

Žiadne zbrane hromadného ničenia sa tam nenašli. Neskôr sa niektoré vlády neochotne priznali, že klamali (na obranu tvrdili, že dôverovali spravodajským informáciám), ale neospravedlnili sa ani svojim spoluobčanom, ani irackému ľudu – len sa snažili, aby všetci na to čím skôr zabudli.

Teraz, pri pohľade na situáciu okolo Ukrajiny, majú Rusi pocit déjà vu – znova sa objavilo virtuálne ohrozenie, považované za skutočné. Môže to mať opäť tragické následky.

Absurdita vojny

Stav ruskej verejnej mienky sa v tejto veci dosť rýchlo mení. Na začiatku štátne médiá ľahkovážne počítali, koľko dní či dokonca hodín bude trvať, kým ruská armáda rozdrví Ukrajinu. Opozičná verejnosť zase žiadala, aby sa zabránilo bratovražednej vojne.

Zanedlho sa tieto prístupy výrazne transformovali.

Z provládnych médií sa vytratila militantná rétorika, ktorá bola v rozpore s vyhláseniami orgánov a oficiálnych osôb vrátane prezidenta, že nikto žiadnu vojnu neplánuje. Opoziční analytici sa súčasne s tým začali pýtať, aké výhody by taká vojna priniesla Rusku. A dospeli k záveru o úplnej absurdnosti celej akcie.

Aj keby Rusi naozaj dobyli územie Ukrajiny, nedokázali by ho udržiavať a vládnuť v podmienkach úplného nepriateľstva obyvateľstva. Bábková vláda by tam dlho nevydržala. Ale najmä, Rusi by to nezvládli ekonomicky: ukrajinské hospodárstvo je v takom stave, že ruské možnosti ani zďaleka nestačia na jeho oživenie.

Je zaujímavé, že tieto argumenty sa rýchlo presunuli aj do provládnych médií. Tam sa nimi začali zdôvodňovať mierové zámery Ruska. V pomerne krátkom čase štátne aj opozičné médiá hovorili tým istým jazykom.

Harmónia ale netrvala dlho. Opozičníci zašli ďalej a začali si klásť otázku, odkiaľ sa myšlienka blížiacej sa vojny vôbec vzala. Prišli na to, že ju vytvorili v Kremli, aby tlačili na Západ a vydieraním pre seba získali lepšie politické a ekonomické podmienky.

• 

• 

Imitácia ohrozenia

Tento opozičný koncept vyzerá v kocke nasledovne: sústredenie vojsk, ich manévre a hrozby voči Ukrajine sú len napodobeninou, ktorá upútala pozornosť Západu a poskytla Rusku príležitosť, aby žiadalo o väčší ohľad na svoje záujmy. Skutočnú vojnu nikto ani nemal na mysli.

Všetko sa, pokračuje výklad, podarilo. Nedávny dištančný rozhovor medzi americkým a ruským prezidentom priniesol šokujúce výsledky. Obmedzenie vojenskej pomoci USA Ukrajine, škrtnutie nákladov na sankcie voči Nord Stream 2 z amerického rozpočtu, súhlas s diskusiou o bezpečnostných zárukách pre Rusko vrátane nerozšírenia NATO na východ – a to všetko výmenou za to, že Rusi sa vzdali niečoho, na čo sa aj tak nechystali…     

Ruskí liberáli prvýkrát otvorene kritizovali prezidenta Bidena, dokonca ho obvinili zo zrady (hoci nie je jasné, koho presne zradil). Prvýkrát od Trumpovho odchodu si ho dovolili ľutovať.

Niekde tu sa teda cela kríza mohla skončiť. Ale postupne sa ukázalo, že diplomatické víťazstvo Rusov nie je také bezpodmienečné. Simulované vojnové prípravy sú až príliš vierohodné. Novinári, ktorí už neradi píšu len o pandémii, sa chopili témy a vdýchli jej nový život.

Cui prodest?

Pripomeniem jednu anekdotu Marka Twaina, ktorej bol kedysi svedkom. Opísal scénu, ako v redakcii novín v malom americkom meste pri Mississippi túžili žurnalisti vymyslieť tému pre ďalšie vydanie – ale v okolí sa vôbec nič nedialo. Zrazu pribehol chlapec s krikom: Na rieke explodoval parník! Je veľa obetí!! Editor vyskočil, zdvihol ruky hore a vyhlásil: „Ó Bože Všemohúci, ty si vypočul naše modlitby!“

Tento príbeh čiastočne vysvetľuje inšpiráciu svetových médií rusko-ukrajinskou krízou. Nie však úplne, nie je totiž správne zo všetkého viniť len médiá. Je tu ešte niečo, na čo upozornili niektorí ruskí experti. Slávny Cicero zvykol odporúčať ako princíp kontroly položiť si otázku: Cui prodest? Komu to teda vyhovuje?

Keď chcete pochopiť podstatu udalostí, tak zistíte, že v tomto prípade rastúce napätie až po hrozbu ozbrojeného konfliktu vyhovuje rovnako všetkým hráčom na medzinárodnej scéne.

Nepreháňam. Také Rusko už z toho získava dividendy. Ukrajina zase neobmedzene vymáha súcit a núdzovú pomoc zo Západu, keď sa prezentuje ako potenciálna obeť možnej agresie. EÚ a USA oživili dôvody, aby zvýšili tlak na Rusko (na Krym sa už postupne zabúda), alebo – aj taká je tu možnosť, v závislosti od okolností – aby odmietli nové sankcie a vrátili sa k normálnym vzťahom. Dalo by sa to prezentovať ako diplomatický úspech a prekonanie hrozby vojny.

Pokiaľ ide o médiá, tie si nadlho zabezpečili informačné príležitosti.

To, samozrejme, neznamená, že všetko sa deje koordinovane a po vzájomnej dohode, to nie, ale o istom vzájomnom porozumení už špekulovať možno.

Tento pre slovenského čitateľa konšpiratívny a nepochybne cynický koncept pritom môže byť čiastočne pravdivý. Ako vieme, podobné konflikty majú vlastnú logiku vývoja a keďže poľahky môžu prekvapiť a eskalovať, nie je vždy možné ich zvládnuť. Zdá sa, že situácia okolo Ukrajiny, aj keď bola spočiatku naozaj imitovaná, momentálne už nie je celkom pod niekoho kontrolou.

• 

• 

Od podvodu k sebaklamu

Európske orgány a inštitúcie (najmä NATO) dnes do takej miery uverili mediálnej propagande, že úplne vážne diskutujú o sankciách, ktoré by mali uvaliť na Rusko, ak zaútočí na Ukrajinu. Nová nemecká ministerka obrany dokonca o sankciách nahlas uvažovala aj bez prípadného útoku. Len za samotné cvičenie ruskej armády na ruskom území. Vyzerá to už na masový sebaklam, ak nie šialenstvo.

Ruskí analytici zdvíhajú prst, že v takýchto podmienkach sa nedávny úspech Rusov môže ľahko zmeniť na nepríjemné prekvapenie. „Lebo vietor sejú a budú žať víchricu,“ ako poznamenal biblický prorok Ozeáš (Oz 8, 7).

V Rusku je veľa ľudí (podľa sociologických meraní centra Levada vyše 40 percent), ktorí sa obávajú, že napodobenina, ktorá sa spočiatku javila ako dobrý nápad a dokonca priniesla istý výsledok, sa zmení na skutočný konflikt a vypukne naozajstný hurikán.

Niektorí novinári a politológovia sa pýtajú: Čo ak ruské vedenie, ako aj západní kolegovia tiež podľahnú sebaklamu, zabudnú na svoj pôvodný úmysel a prepadnú dojmu, že ich krajina je v skutočnom nebezpečenstve? Vtedy by sa ilúzia rýchlo zmenila na krutú a nechcenú realitu.

Ruské ministerstvo zahraničných vecí sa už vyhráža, že je pripravené „posunúť hranice prijateľného“ a dokonca „dať vojenskú odpoveď“ na niektoré kroky Západu, ktoré sa ešte ani neuskutočnili. Boh vie, čo všetko by to mohlo znamenať.

Pragmatickejšie mysliaci analytici vytrvalo tvrdia, že podobný scenár nie je príliš pravdepodobný. S dôvetkom, že kým napätie všetkým vyhovuje, nikto sa nebude ponáhľať ho znižovať. Najmä ak skutočná vojna sľubuje len straty, preto sa k nej vraj nikdy nedostaneme. Bojovať budeme len zbraňami impozantnej rétoriky a výhražných vyhlásení.

Je to nepríjemné, ale aspoň nie fatálne.