Amerika trpí rastúcou politickou polarizáciou, potrebujeme pravičiarov i ľavičiarov, hovorí pre Štandard morálny psychológ Haidt.

Jonathan Haidt učí študentov na Newyorskej univerzite, ako sa majú stať etickými lídrami. Prednášal na TED konferenciách, v kostoloch či synagóge. Dve z jeho kníh vyšli v češtine: Hypotéza štěstí a Morálka lidské mysli: Proč lidi rozděluje politika a náboženství. V roku 2018 mu vyšla kniha spolu s Gregom Lukianoffom s názvom The Coddling of the American Mind (Rozmaznávanie amerického myslenia). Skúmanie morálnej psychológie ho priviedlo z liberálnej pozície do stredu s rešpektom ku konzervatívnym hodnotám.

Vaša kniha The Righteous Mind: Why Good People are Divided by Politics and Religion (v češtine Morálka lidské mysli: Proč lidi rozděluje politika a náboženství) hovorí o rozdelení spoločnosti, nakoľko sme naozaj rozdelení?

Odpoveď v Spojených štátoch amerických je táto: Sme rozdelení viac než kedykoľvek od 19. storočia. V 90. rokoch 20. storočia ľudia začali hovoriť o rastúcej politickej polarizácii. Niektorí politológovia hovorili: Ide len o elity, len o politikov. Sú pritom dôkazy, že keď sa Kongres Spojených štátov začal polarizovať, tzn. že sa začal posilňovať politický extrém a centristickí politici boli skôr marginalizovaní, tak bežní ľudia vtedy ešte neboli takí vyhranení.

V 21. storočí sa už pravičiari i ľavičiari vzájomne nemajú radi, nenávidia a boja sa jedni druhých. Ak sa pozrieme na afektívnu či emocionálnu polarizáciu, sme extrémne vyhranení. Tieto trendy vidieť v mnohých krajinách, no nie vo všetkých. Väčšina ľudí poukazuje na kombinovaný vplyv globalizácie, ktorá pozdvihla ľudí v istých mestských, intelektuálnych centrách, úplne ignorujúc väčšinu pracujúcich. A potom prichádzajú sociálne médiá, ktoré prispievajú k zníženiu dôvery, kdekoľvek sa nachádzajú.

Je to naozaj až téma súčasnosti? Nebola polarizácia podobná medzi dvoma svetovými vojnami? V USA bol rasistický Ku Klux Klan, protiimigračné zákony, prohibícia a v Európe vyhrávali voľby fašisti, nacisti, komunisti.

Vždy existovali obdobia nepokoja a konfliktov, ale neporovnával by som ich s polarizáciou. Polarizácia má veľa definícií a ja sa ako psychológ zameriavam na emocionálnu stranícky predpojatú polarizáciu (affective partisan polarization), ktorá odráža mieru, do akej ľudia v danej strane nenávidia tých na opačnej strane. Samozrejme, táto miera bola vysoká v druhej polovici 19. storočia a počas občianskej vojny (1861-1865). Protiimigračné nálady medzi dvomi vojnami iste stoja za zmienku, no neverím, že republikáni a demokrati sa nenávideli tak ako dnes.

Prezident USA Donald Trump v umeleckej inštalácii v newyorskom múzeu. Foto: Bohumil Petrík

Neprispieva k tomuto rozdeleniu aj takýto prístup a spoločenský diskurz?

V USA sme nikdy nezažili rozdelenie na základe osobnosti alebo psychológie. Politické strany boli vždy skôr záujmovými skupinami a v dvojstraníckom systéme, aký máme v Amerike, musí byť každá strana veľmi veľká, s mnohými voličskými skupinami. Tie boli kedysi ekonomické, napríklad severskí podnikatelia mali rovnaké záujmy s podnikateľmi v železniciach na západe, ale nie s južanskými vlastníkmi plantáží. Ide o to, že v spojenectvách s ekonomickým záujmom sa dá dohodnúť, ľudia sa nemusia nenávidieť.

V USA pritom strany neboli fixné. Republikáni za Abrahama Lincolna vyznávali hodnoty, ktoré môžeme dnes vidieť u demokratov. Republikáni sú už stranou veľkého biznisu, no asi do roku 1980 existovali ľavicoví republikáni a konzervatívni demokrati, neskôr už nie. V momente, keď začneme odstraňovať a umiestňovať ľavičiarov a progresívnych do jednej strany, a naopak, všetkých konzervatívcov či pravičiarov do druhej, už nejde až tak o ekonomiku: odlišujú nás morálka aj typ osobnosti.

Vysvetlím to na príklade: Prednášam mnohým rôznym skupinám a ihneď, keď vojdem do miestnosti, rozpoznám, či sú napravo alebo naľavo. Konzervatívci sa obliekajú skôr konvenčne, formálne a prichádzajú načas. Liberáli sa obliekajú neformálnejšie, používajú viac obscénnych slov, menej dbajú na poriadok, sú kreatívnejší, majú väčší zmysel pre dizajn a meškajú. To je psychologický rozdiel a uľahčuje to nenávisť voči tým druhým s opačnými vlastnosťami. V USA to môžete vidieť na volebnej mape, lebo ak poznáte tamojšiu populáciu, môžete odhadnúť, koho volí.

Povedal by som, že v Taliansku by to skôr neplatilo, Taliani sú skôr konzervatívni a vkusne oblečení, ale keď ide o čas.. povedzme, že sú flexibilní.

Ale stavím sa, že aj v Taliansku uvidíte rozdiel medzi mítingom ľavicovej a pravicovej konzervatívnej politickej strany, ak budete stopovať a sledovať príchod účastníkov. Pravičiari prichádzajú načas. To je moja predpoveď, lebo pravica dbá viac na svedomitosť, zatiaľ čo ľavica má tendenciu otvárať sa skúsenosti.

Ale ľudia sú rozdelení aj prirodzene. Možno to len vidíme viac.

Ľudia sú prirodzene „kmeňoví”, ale to neznamená, že musíme s inými skupinami bojovať. Ľudia v kmeňových spoločnostiach sú veľmi dobrí, obchodujú s inými a vymieňajú si tovar a ženy. Ale ak vypukne konflikt, máme známy vzorec správania zameraný na víťazstvo nad druhým kmeňom, a pokiaľ ktokoľvek vo vašom kmeni nesúhlasí či pochybuje, môže byť označený za zradcu a hrozí mu spoločenské či fyzické riziko.

Ak sa konflikt zväčší, rôznorodosť v myslení zaniká – myslenie má slúžiť iba víťazstvu. V politike je často dobrá a morálna vec, aby ste sa oddali porážke. Naopak, na univerzite je to osudné. Akonáhle si začneme myslieť, že na akademickej pôde ide o politický boj, pravda odchádza preč – toto ma znepokojuje, lebo sa to na amerických univerzitách práve deje.

Sochu Teddyho Roosevelta v New Yorku tento rok odstránili, lebo vraj ukazuje nadradenosť 26. prezidenta USA nad inými rasami. Foto: Bohumil Petrík

Popri vašich výskumoch o psychologických rozdieloch medzi liberálmi a konzervatívcami hovoríte o potrebe rovnováhy medzi nimi, aby spoločnosť napredovala.

Používam paralelu čínskych jin a jang. Progresívni ľudia, ktorí myslia ľavicovo vďaka svojej osobnosti, majú tendenciu spochybňovať existujúce usporiadania, byť utopickí, chcú zmenu a pokrok. Sú ako plynový pedál poháňajúci veci vpred, niekedy nerozvážne. Konzervatívci sa svojím temperamentom a osobnosťou vystríhajú zmeny, pokračujú v tradícii anglického filozofa Edmunda Burkeho, ktorý povedal: „Obmedzenia človeka, ako aj jeho slobody, treba pokladať za jeho práva.” Sú brzdovým pedálom. Politika vyžaduje ísť vpred i zastať, vziať aj dať súperiace vízie, politické strany. Ak jedna z nich dlhý čas úplne dominuje, pravdepodobne dôjde k excesom.

Demokracie sa s tým zvyčajne vysporiadajú vo voľbách, pravica a ľavica prichádza a odchádza. Plus majú existovať nezávislé inštitúcie.

Áno, ale čo sa týka Ameriky, otcovia zakladatelia zvažovali demokraciu a odmietli ju. Nasledovali Platóna, podľa ktorého to nie je najlepšia forma vlády, lebo zvádza k tyranii. Nedali nám demokraciu a povedali to veľmi jasne: Ľudia nemajú robiť politiku, na to si volia zastupiteľov, a ak sa im nepáčia, zvolia si iných. Máme republiku s demokratickými črtami. Otcovia zakladatelia sa obávali demagóga, ktorý rozpaľuje ľudské vášne a robí deštruktívnu politiku, a myslím si, že to sa práve deje.

Čo s tým robí rastúca polarizácia v americkej politike aj spoločnosti?

Polarizácia tu ostane a o 10 či 20 rokov bude pravdepodobne ešte horšia. Otázka je, ako tomu prispôsobíme naše inštitúcie. Myslím si, že potrebujeme masívne reformy a vylepšenia nášho politického systému aj zmenu volieb osobitne v tzv. primárkach, ktoré sa dejú vnútri strán. Veľmi málo ľudí v nich môže voliť – v demokratických primárkach volia najmä sympatizanti krajnej ľavice, podobne je to s republikánmi, to predvolebné politikárčenie je hrozné.

Pomenujte, aké ciele by mali prípadné zmeny sledovať?

Rôzne reformy musia priniesť umiernených a pragmatických kandidátov a osobitne tých, ktorí vzbudia u ľudí dôveru. Ľudia sú dnes veľmi cynickí, a ak nedôverujú voľbám, sudcom, najvyššiemu súdu, potom nemusia rešpektovať ústavu. Treba veľké zmeny v tom, ako funguje Kongres Spojených štátov, obmedziť moc prezidenta a upraviť povinnosti federálnej vlády.

Otcovia zakladatelia videli Ameriku ako spolok napoly suverénnych štátov, ktoré odovzdali časť zvrchovanosti federálnej vláde. Tak vzniklo mnoho rôznych zákonov aj „morálnych kultúr” v rôznych štátoch. Tento systém fatálne zlyhal, keď mal garantovať občianske práva černochom, a tak musela federálna vláda zasiahnuť a primäť južné štáty k náprave. Žiaľ, vytvorilo to precedens pre ľavicu, ktorá si začala myslieť, že všetky problémy má riešiť ústredná vláda. Jednotlivým štátom by sme mali vrátiť toľko samosprávy, koľko sa len dá.

Výstava o vzdore a kultúre Afroameričanov v newyorksom múzeu. Foto: Bohumil Petrík

Takže problém zhora a na inštitucionálnej úrovni?

Je to taká rozsiahla, vážna až existenčná hrozba, že musíme pracovať na všetkých úrovniach. Hovoril som len o tej inštitucionálnej, ale problémy sú s naším mediálnym prostredím…

Akú rolu v tom zohrávajú médiá?

Novinár, ktorý robí rozhovory, je určite lepší ako ten, ktorý len píše nenávistné príbehy na internete. Takých máme príliš veľa. Musíme študentov vzdelávať o demokracii, aby boli dobrí občania a pochopili, aký krehký je náš systém. Je naivné myslieť si, že to bolo ľahké v 20. storočí, lebo vtedy nebola skutočná alternatíva voči demokratickej spoločnosti so slobodným trhom, a dnes alternatívy sú, pričom demokracii sa teraz nedarí. Vidíme opačné trendy – mladí sú omnoho menej schopní žiť a pracovať s ľuďmi, ktorí patria do inej strany ako to bolo v minulosti.

Takže sa rozmaznáva americké myslenie, ako vraví titul vašej ostatnej knihy?

Rozmaznávanie je prílišná ochrana, takže áno, Američania sú asi najlepší v prehnanej ochrane svojich detí vo svete a aj v tom, že im upierajú skúsenosť samostatnosti predtým, než odídu na vysokú školu.

Aj to je dôsledok polarizácie?

Nie, ale ak sú príliš chránení študenti na univerzite v čase vysokej polarizácie, myšlienky a idey druhej strany začnú považovať za netolerovateľné.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.