Ježiško nosí vianočné darčeky vďaka Lutherovi

Stromčeky, dávanie darčekov či kapor a šalát. Mnohé z týchto vecí máme neoddeliteľne späté so slávením Vianoc. Ide pritom o relatívne mladé tradície, niektoré viac, niektoré menej, ktoré doplnili doterajšie ľudové zvykoslovie. Väčšina z nich zároveň pochádza z nemeckých krajov z prostredia luteránov.  

Vianoce sú zrejme najkrajšie obdobie v roku, pričom ich sprevádza množstvo rôznych zvykov a tradícií. Niektoré pochádzajú ešte z pohanských čias, mnohé sú skôr novotami posledných storočí. Začnime však úplne od začiatku.

Kresťanská oslava narodenia Ježiša Krista má na Slovensku spojitosť s pôvodnými sviatkami slovanského pohanstva, najmä so slávením zimného slnovratu, takzvaného Kračúna. Podobne ako v iných krajinách, aj v našej vlasti došlo k spojeniu pôvodnej pohanskej viery s kresťanskou, čo dalo vzniknúť unikátnej zmesi zvykov.

Tie sa prirodzene vyvíjali a počas storočí boli dopĺňané novými vplyvmi zo zahraničia. Preto by sme na stredovekom, ale ešte i skoršom novovekom Slovensku len ťažko hľadali mnohé tradície, ktoré máme dnes úzko späté s Vianocami. Ide hlavne o vianočné stromčeky, čin darovania darčekov či štedrovečernú večeru.

Zdobenie stromčekov sa zrodilo v nemeckom mestskom prostredí niekedy v 16. storočí, pričom sa prv rozšírilo najmä medzi protestantmi. Najstaršia zmienka vraj pochádza z roku 1507 či 1510, avšak viac detailov máme v brémskej kronike z roku 1570. Tá hovorí o tom, ako si v tamojšej budove jedného z cechov postavili jedľu, ktorú ozdobili ovocím, pečivom a papierovými kvetmi.

Nemecký výmysel?

Tento zvyk sa postupne šíril od mešťanov a remeselníkov k šľachte, neskôr i k bežným poddaným. Časom tiež prenikol za hranice nemecky hovoriaceho sveta, to však išlo pomalšie. Vianočné stromčeky väčšinou nahrádzali staršie tradície zdobenia budov vetvičkami a prútmi.

Na Slovensko začali vianočné stromčeky prenikať približne koncom 18. storočia, ale medzi pospolitý ľud sa rozšírili až koncom 19. storočia. Darčeky pod stromček sa u nás začali dávať zhruba od začiatku 20. storočia.

Na mnohých miestach však súbežne fungovali aj staršie zvyky, ako spomínané zdobenie vetvičkami či vešanie slameného stromčeka nad stôl. Katolíci prv zdobenie stromčekov neuznávali, cirkev to považovala za pohanské rituály a sčasti mohla mať aj pravdu. Germáni vraj podobným spôsobom uctievali za starých čias boha Wotana, no nevieme to naisto.

Je však známe, že zelená farba bola vo väčšine kultúr farbou života, podobne ako samotné stromy. Neopadavé ihličnaté stromy boli preto prirodzeným terčom rôznych obradov už u najstarších národov, najmä vďaka svojej zelenosti aj počas zimy. Inak to nebolo ani u Slovanov, pričom sa nielen na Slovensku dodnes zachoval zvyk zdobenia domov či obrazov čečinou.

Priamo od Luthera

Darovanie darčekov na Vianoce taktiež pochádza z nemeckých krajov, údajne priamo od reformátora Martina Luthera (1483 – 1546). Pôvodne sa totiž dávali dary deťom na sviatok svätého Mikuláša 6. decembra, no Luther vraj nechcel oslavovať katolíckeho svätca.

Svoje ratolesti preto obdaroval v predvečer slávenia dňa narodenia Krista. Ako darcu darčekov nahradil svätého Mikuláša samotným svätým Kristom, z ktorého sa časom stal malý Ježiško (Christkind, po nemecky doslova detský Kristus). Tento zvyk sa podobne ako stromček neskôr rozšíril aj do katolíckych krajín.

Štedrovečerná hostina, respektíve také veci ako vianočný kapor či šalát sú ešte mladšieho rázu. Kaprie šupiny či samotný kapor prišiel vo veľkom na územie Slovenska až po druhej svetovej vojne, predtým sa preferovali ryby z tuzemských riek. Súviselo to aj so sťahovaním ľudí do miest, čo pre mnohých znamenalo zásadnú zmenu žitia.

Koniec koncov, ešte v 19. storočí si máloktorý roľník vedel predstaviť takú bohatú večeru v predvečer Kristových narodenín, veď 24. decembra sa mal držať pôst. Inak to bolo u protestantov, ktorý si mohli v tento deň dovoliť aj mäso.

Z duchovných k vecným sviatkom

Obdobne sa zásadne zmenili aj darčeky, ktoré boli sprvu len pre deti. Ešte pred sto rokmi išlo väčšinou o jednoduché hračky, ktoré vyrábali sami rodičia, nejaké exotické ovocie alebo v lepších rodinách mohli ľudia dostať knihu.  

Treba však mať na pamäti, že platí staré príslovie: Iný kraj, iný mrav. Na Slovensku boli a zrejme aj sa budú Vianoce sláviť skutočne rôznorodo. Závisí to zvyčajne od vierovyznania či od miesta pobytu. Aj keď sú dnešné vianočné sviatky relatívne podobné, v mnohých rodinách sa stále udržiava množstvo starších pôvodných zvykov.

Bohužiaľ, veľa z nich sa tiež už vytratilo, najmä v mestách. Niekde na Slovensku sa však ešte zachovala pôvodná duchovná náplň Vianoc, ako koledovanie či odpúšťanie svojim blízkym. Ľudia si tiež zvykli uctiť svojich zosnulých predkov a celé sviatky v sebe mali (a niekde majú dodnes) kúsok starodávnych čiar a kúziel.

Dôležité bolo a stále je, aby bola rodina na sviatky pohromade. V dnešnej uponáhľanej a materialistickej dobe je to čím ďalej tým viac to najdôležitejšie, čo si môžeme priať.