Ukončime ten morbídny hon na mŕtvych antivaxerov

Súčasťou bojového zápalu za očkovanie sa stala aj nová novinárska forma: aktivistické nekrológy, respektíve škodoradostné texty o vakcinačných skeptikoch, ktorí zomreli na ochorenia COVID-19 alebo sa ocitli v ťažkom stave v nemocnici. Naozaj je správne rozdúchavať odpor voči oponentom aj pomocou smrti, ktorej patrí pieta?

Články tohto druhu zapĺňajú médiá spravidla na vrcholoch pandemických vĺn. Niektoré komentáre pod článkami želajú R. I. P., iné len ťažko skrývajú uspokojenie – tak mu treba.

Snáď bude tvoja smrť pre ostatných dezolátov ponaučením, znie odkaz mnohých ľudí v diskusii pod článkami. Inak tomu nebolo ani tentoraz.

Tento šport sa rozbehol už minulý rok, keď zomrel kňaz Miroslav Čajka, ktorý sa z covidu vysmieval a koncom minulého roku zahynul po ťažkom covidovom zápale pľúc. Hoci medzi kňazmi patril k výraznej menšine, ktorá uvažovala „alternatívne“, kladivo na cirkev sa vtedy patrične využilo. Pritom cirkev patrí k najväčším propagátorom očkovania na Slovensku, aspoň čo sa týka vplyvu v oblastiach, kam nesiaha vplyv médií.    

Najnovšie v mediálnom prostredí zarezonovala smrť gréckokatolíckeho kňaza Matúša Čekana. Opäť ten istý naratív: Prečo si sa nedal zaočkovať? Výčitka údajne zaznela aj počas zádušnej omše. S čímsi podobným som sa stretol len raz. Pri pohrebe kňaza, ktorý spáchal samovraždu, pričom biskup si počas rozlúčkovej omše opakovane neodpustil poznámku, že sa odobral zo sveta vlastnou rukou. Šlo o ojedinelý prípad, ktorý vtedy viacerých pohoršil vrátane prítomných kňazov.

No zdá sa, že pandémia z toho robí spoločenský štandard. Aj smrť môže byť použitá na aktivizmus.  

Nedávno zahynul aj aktivista Miroslav K. z Martina. Jeho aktivizmus mal široké formy, od boja proti nebankovkám, mnohým ľuďom pomohol s exekúciami a najnovšie organizoval protesty proti očkovaniu a pandemickým opatreniam, kde šíril nevhodné imperatívy o „covidovom fašizme“ a zlých vakcínach. Koncom novembra zahynul na covid, pár týždňov predtým sa zúčastnil na kotlebovskej manifestácii.   

Široko medializovaným prípadom bol aj doktor Michal Piják, ktorý urážal svojich kolegov-lekárov („Hložník je vymletý“ a podobne) a propagoval ivermektín, za čo si iste zaslúži vecnú kritiku. No keď sa kvôli covidu ocitol na svojom vlastnom internom oddelení ako pacient, na oboch stranách sa rozbehol valec propagandy.

Tancovanie na hrobe

Novinárske texty pri takýchto ľuďoch nezriedka zdôrazňujú, že ich už vlastne nesmieme chápať ako nevinné obete zlovestnej pandémie – toho neviditeľného nepriateľa, pred ktorým sa ťažko uniká –, ale sú obeťami svojej vlastnej hlúposti. Uverili predsa hoaxom a dezinformáciám.

S takouto medicínskou premisou je pritom jeden vážny problém: hoci očkovanie preukázateľne chráni pred smrťou a ťažkým stavom, avšak umierajú a trpia aj zaočkovaní. Je ich síce podstatne menej, ale hovoriť o vine za svoju smrť je v takejto situácii príliš neprimerané – obzvlášť, ak sa takéto komentáre ocitajú v článkoch tváriac sa ako lekársky záver.

Už sa vyskytli aj výzvy na udeľovanie Darwinovej ceny – ide o post mortem antiocenenie za smrť, ktorú si človek sám zapríčinil bizarným spôsobom.  

Títo ľudia už nie sú označovaní za obete choroby, ale dezinformácií. Je na tom kus pravdy, ale to si môžeme so všetkou pietou pomyslieť vo svojom vnútri. Problém je v tom, keď sú ich úmrtia verejne predhadzované rozvášnenému davu na jednej strane covidového zákopu prebiehajúcej socio-pandemickej vojny.

Radikalizmus zostruje hranice, seje vietor a žne búrku. Na oboch stranách. A to všetko v situácii, keď je tak prepotrebné zmierenie, ochladzovanie radikalizmu a národný étos. A ten sa ťažko vytvorí pohŕdavým odsúdením oponenta.

Aký je rozdiel medzi smrťou jedného človeka a druhého? Ovplyvňuje azda smrť dotyčného práve to, či svoju vakcinačnú oponentúru prezentoval verejne alebo patril do širokého okruhu tichých skeptikov, na ktorých sa médiá a facebookové davy nevybúria? Je naozaj výstraha väčšia, ak zahynie verejný skeptik?

Korone pritom čelíme všetci, aj my zaočkovaní tromi dávkami. Vôbec nie je zrejmé, že medzi verejnými kriklúňmi očkovania je vyššie percento úmrtnosti ako vo všeobecnej populácii.  

Tancovanie na hrobe sa stalo národným športom – politikov, novinárov, vakcinačných osvietencov.

Akoby už ani smrť nepatrila do sféry, ktorej patrí úctivá pieta – za každých okolností. Aj to je jeden z dôsledkov pandémie, ktorá nás všetkých zotročuje a robí menej civilizovanými.

Shooty a polícia

Shootyho karikatúra babičky, ktorá stojí nad hrobom svojho muža a hovorí mu, že „ak by si vydržal dlhšie neočkovaný, mohol by si dostať 500 eur“, sa znížila na úroveň rôznych obludných cynikov. Shooty pritom hovorieval, že ostrá spoločenská karikatúra by nemala zasahovať dôstojnosť človeka. Určite posúdil hranicu v tomto prípade dostatočne?

Čo si pri takejto karikatúre pomyslí napríklad otec bývalej novinárky Miriam Žiakovej, ktorému zomrela nezaočkovaná manželka napriek tomu, že ju celá rodina presviedčala? Máme medzi sebou ľudí s veľmi smutnými príbehmi, ľudí, ktorí vedia, aké nebezpečné sú dezinformácie. Ale to nič nemení na tom, že prežívajú smútok. A z neho by sa nemal robiť aktivistický humor.

Naozaj niekto verí, že takýto účel svätí prostriedky – obzvlášť ak je veľmi sporné, že ten účel – presviedčanie skeptikov či antivaxerov – naozaj funguje? Dáta o ochote nechať sa zaočkovať tomu veľmi nenasvedčujú. Strácame rešpekt a zábrany pred vecami, kde sme si ich ako civilizovaná spoločnosť dlhé storočia budovali.

Ešte väčšej úbohosti sa však dopustila polícia, keď proaktívne informovala o smrti postaršej lekárky z Banskej Bystrice, ktorá sa predtým spopularizovala tým, že na dverách svojej ordinácie mala plagát Zubatej z Perinbaby s označením: „Volám sa Astra Zeneca Pfizerová.“

O jej smrti sme sa dozvedeli na Facebooku polície. Naozaj je úlohou polície proaktívne informovať o smrti vakcinačných skeptikov? Policajný prezident Štefan Hamran takéto konanie obhajoval: široká verejnosť má byť vraj informovaná o ľuďoch, ktorí napríklad v jeden týždeň bojujú s políciou v Lidli a krátko nato sa jeden z nich ocitne s covidom v nemocnici.  

Covid v nás prerobil mnohé. Už ani policajný prezident nedokáže rozlišovať medzi prácou represívnych zložiek a občianskym aktivizmom.