Vianočná kázeň apoštola Jána

Ján tvrdenia o milujúcom Bohu neodvodil z nekonečnosti a majestátnosti vesmíru. Nepriviedla ho k tomu ani dômyselnosť fungovania prírody. Ani najhlbší možný ponor do tajuplného vesmíru v ľudskom vnútri. A už vôbec nie nejaká básnická predstavivosť. Prinášame vianočné zamyslenie generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Ivana Eľka.

„My milujeme, lebo On nás miloval ako prvý,“ píše vo finále svojho Prvého listu apoštol Ján (1. Jánov 4, 19), cirkevnou tradíciou označovaný ako „apoštol lásky“. Čím je človek starší a čím hlbšie sa spoločne s celou euroamerickou civilizáciou ocitáme ponorení do mentálneho, verbálneho a vizuálneho prostredia ľavicovo-liberálneho progresivizmu, tým je Jánov hlas vznešenejší, žiaducejší, orientujúcejší. Z múdrostí, ktoré evidujeme okolo seba, sa mu nevyrovná vôbec žiadna.

Ničím nezaslúžená láska

Čitateľ intuitívne vycíti, že Ján svoje slová píše spontánne, samozrejme, na dreň úprimne. Necíti sa nimi byť diskreditovaný ani ponížený. Nie sú jeho salónnou pózou „verejného teológa“ ani kazateľskou povinnou jazdou. On, staroveký človek so židovskými koreňmi – ale medzitým už kresťan, teda on, z dnešného pohľadu človek staroverský, a teda ešte „prirodzene náboženský“, píše na tomto mieste celkom neromanticky a punkersky o láske človeka k Bohu. V krátkej vete vysvetlí, ako to s touto láskou je, aby potom v dejinách kresťanskej teológie boli o pointe tejto jeho vety napísané obsažné a múdre state.

Zakladá či spoluzakladá tu jeden z najdôležitejších pilierov novozmluvnej teologickej tradície a budúcej kresťanskej antropológie: nemožno tvrdiť, že človek je k Bohu prirodzene kulminujúci tvor. Zo svojich vlastných kvalít, tendencií a možností nehorí žiadnou láskou k Bohu, skôr láskou k sebe či k zbožstvovaniu toho, čo nie je Boh. Nie je ani v pozícii bohatého nápadníka, ktorý Bohu predvádza svoje duchovné a morálne kvality, aby Ho presvedčil a primäl milovať. Človek je skôr v pozícii prekvapeného kuriatka, ktoré poznáva, že je milované. Milované ako prvé, bez svojich predchádzajúcich „zásluh a hodností“, ako sa spieva v starých luteránskych choráloch. Milovaný Bohom. Iniciatívne, slobodne, tvorivo, prajne, áno; nepochopiteľne vrúcne a ozajstne milovaný Bohom! „Pozrite, akú lásku nám dal Otec…“ (1. Jánov 3, 1). Čistá fascinácia.

Teológia kríža

Ján tvrdenia o milujúcom Bohu neformuloval na základe toho, že by lásku ako vlastnosť Boha predtým vyabstrahoval trebárs z pozorovania nekonečnosti a majestátnosti vesmíru. Nepriviedla ho k nej ani dômyselnosť fungovania prírody v jej detailoch. Ani nejaký najhlbší možný ponor do tajuplného vesmíru v ľudskom vnútri. A už vôbec ho k tomuto objavu nepriviedla nejaká jeho vlastná básnická predstavivosť a extáza. Ján je kresťan.

Pozná len jedno jediné miesto, kde sa človek dozvedá o Bohu ako o milujúcom Bohu. Ním je Ježišov kríž!

V trocha širšom zmysle slova rozpoznanie Ježišovho narodenia ako prelomu, ako začiatku rozhodujúcej Božej intervencie v prospech človeka v tomto svete. Ježišov život ako odkrytie Božej vôle s človekom. Ježišovo ukrižovanie ako odkrytie bezpodmienečnej Božej lásky ku človeku. A Ježišovo oslávenie ako možnosť naplnenia zmyslu existencie človeka. Takýto pohľad sprístupňuje Duch Svätý. Inak je zamknutý.

• 

Gnostický individualizmus a Jánova protignostická kázeň o láske

Ján žije a píše v moci Ducha Svätého. Objavuje v Ježišovej osobe a diele odkrytie, manifestáciu („zjavenie“) Božej lásky. To prvé. Ale nielen to! Robí i druhý krok, ktorý sa nám možno zdá ako samozrejmý, ale samozrejmým ani zďaleka nebol. Jánova doba bola významne poznamenaná gnostickými, sebavykupiteľskými náboženstvami, filozofiami, ezoterickými a hermetickými kultami, v ktorých hral významnú úlohu prvok individualizmu. Človek sám pre seba objavuje, sám seba zachraňuje, sám v sebe ukladá, získava hlbšie zasvätenie, dominuje nad ostatnými, odpútava sa od ostatných, stáva sa súčasťou inej reality. Podobne Ján si objav milujúceho osobného Boha, zjaveného v Ježišovi Kristovi, mohol celý nechať pre seba, ako svoje súkromné duchovné vlastníctvo a profitovať z neho.

O Jánovi je ale známe, že spoločne s apoštolom Pavlom bol najvýznamnejším vojakom na otvorenom fronte, v ktorom sa stretlo rané kresťanstvo v nekompromisnom zápase so širokorozvetveným a populárnym antickým gnosticizmom. A práve jedna z bojových línií, ktorú Ján urputne držal, bolo presvedčenie, že všetko to, čo človek na vertikálnej úrovni „človek – Boh“ prijme, sa musí uplatniť na horizontálnej úrovni „človek – človek“. Toto nebol originálny Jánov objav. Ján tu ide iba v stopách a v duchu celej starozmluvnej tradície Zákona a Prorokov. Predovšetkým však ide v stopách svojho Majstra, ktorý ani na chvíľu nepestoval abstraktnú kabinetnú teológiu, ale každá Jeho výpoveď o Bohu nadobúdala svoj priemet do živého sveta ľudí, plného vzťahov, emócií a naturelov. Zažil si Božie odpustenie? Odpúšťaj aj ty. Spoznal si, že si milovaný? Miluj aj ty. „Choď a rob podobne,“ povedal po jednej z kázní jeho Majster (Lukáš 10, 37). Ján to pretaví do inej spomienky: „Toto je prikázanie, ktoré máme od Neho (Ježiša), aby ten, kto miluje Boha, miloval aj brata“ (1. Jánov 4, 21).

Krása, vyprovokovaná polemikou

Takto Ján píše svoj Prvý list. Pozorné ucho teológa v ňom rozozná veľa častí, ktoré sú priamou polemikou s gnosticizmom. Ale polemikou s gnosticizmom v druhom slede a tiež tvrdou polemikou so všetkými druhmi odporného sformalizovaného kresťanstva – ktoré Jána veľmi bolí – sú aj všetky časti listu, ktoré sú tematizované láskou. A tých je neúrekom! Ako vzácne pradeno sa v liste spájajú opisy lásky k Bohu s láskou k blížnemu. Potom je láska k Bohu opisovaná zvlášť. A potom je venovaný zvláštny priestor bratskej láske. Aby obe lásky opäť splynuli, prosto do lásky bez prívlastkov. Tá prvá podmieňuje druhú a tá druhá si uvedomuje svoje jasné zdôvodnenie: pochádza zo skúsenosti Božej lásky. Jedny z najkrajších, najvrúcnejších viet, aké kedy sformulovala ľudská myseľ…

Prečo milujeme?

A práve tu sa skrýva tretí kľúčový moment Jánovho Prvého listu a celej jeho teológie: Ak by bol Ján človekom dnešnej doby, mohol by napísať, že sme milujúcimi ľuďmi preto, lebo sme prirodzene humánni. Alebo preto, že sme ako ľudské bytosti principiálne dobrí. Alebo preto, že milovať sa javí ako morálne správnejšie, ako byť sebcom a cynikom. Alebo že láska je proste vždy prvá voľba nášho slobodného a nezávislého inštinktu. Antický človek, kresťan Ján by týmto mnou napísaným vetám rozumel. Rozumel by ich zmyslu a intencii. Vedel by ich vyjadriť slovníkom a predstavami svojej doby. Nič z toho však neurobil. Opäť: necíti sa byť nijako diskreditovaný ani ponížený, keď napíše: „Milovaní, keď si nás Boh takto zamiloval, aj my sa máme milovať navzájom“ (1. Jánov 4, 11). Fakt, že kresťan miluje, že sa v dilemách života vedome rozhoduje pre lásku, je dôsledkom jeho hlbokej reflexie viery: miluje preto, lebo jeho ústrednou a všetko ostatné zakladajúcou životnou skúsenosťou je, že je v Ježišovi milovaný Bohom!

• 

Neprepočuť ani slovko!

Sú Vianoce a kľúčový príbeh v dejinách spásy sa začína. Stíšme sa a vnímajme. Dôvodom, pre ktorý sa pravý Boh zjednocuje s pravým človekom a prichádza na svet do biedy, do času a do ľudského tela, je láska. Láska bude pozadím všetkého Ježišovho kázania o Otcovi, tiež Jeho zvláštneho jednania s ľuďmi a zvláštneho vystupovania. Láska bude dôvodom Jeho kríža a kríž bude rozhodujúcim odkrytím Božej lásky. V Ježišovom vzkriesení a oslávení sa Boh – Láska – Naplnenie otvorí a daruje všetkým, ktorí už nechcú byť sami svoji, ale chcú patriť Ježišovi. A vo vyliatí Ducha Svätého budeme pozvaní prvenstvo Božej lásky rozpoznať. Premieňať sa, žiť to nové. Tešiť sa na večnosť. A – milovať.

Ale to sme už liturgicky niekde na prahu leta alebo v úplne iných mikropríbehoch svojho života. Teraz sú Vianoce a príbeh Lásky začína…

Prajem vám Vianoce a život zdôvodnený a naplnený láskou!