Ján tvrdenia o milujúcom Bohu neodvodil z nekonečnosti a majestátnosti vesmíru. Nepriviedla ho k tomu ani dômyselnosť fungovania prírody. Ani najhlbší možný ponor do tajuplného vesmíru v ľudskom vnútri. A už vôbec nie nejaká básnická predstavivosť. Prinášame vianočné zamyslenie generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Ivana Eľka.

„My milujeme, lebo On nás miloval ako prvý,“ píše vo finále svojho Prvého listu apoštol Ján (1. Jánov 4, 19), cirkevnou tradíciou označovaný ako „apoštol lásky“. Čím je človek starší a čím hlbšie sa spoločne s celou euroamerickou civilizáciou ocitáme ponorení do mentálneho, verbálneho a vizuálneho prostredia ľavicovo-liberálneho progresivizmu, tým je Jánov hlas vznešenejší, žiaducejší, orientujúcejší. Z múdrostí, ktoré evidujeme okolo seba, sa mu nevyrovná vôbec žiadna.

Ničím nezaslúžená láska

Čitateľ intuitívne vycíti, že Ján svoje slová píše spontánne, samozrejme, na dreň úprimne. Necíti sa nimi byť diskreditovaný ani ponížený. Nie sú jeho salónnou pózou „verejného teológa“ ani kazateľskou povinnou jazdou. On, staroveký človek so židovskými koreňmi – ale medzitým už kresťan, teda on, z dnešného pohľadu človek staroverský, a teda ešte „prirodzene náboženský“, píše na tomto mieste celkom neromanticky a punkersky o láske človeka k Bohu. V krátkej vete vysvetlí, ako to s touto láskou je, aby potom v dejinách kresťanskej teológie boli o pointe tejto jeho vety napísané obsažné a múdre state.

Zakladá či spoluzakladá tu jeden z najdôležitejších pilierov novozmluvnej teologickej tradície a budúcej kresťanskej antropológie: nemožno tvrdiť, že človek je k Bohu prirodzene kulminujúci tvor. Zo svojich vlastných kvalít, tendencií a možností nehorí žiadnou láskou k Bohu, skôr láskou k sebe či k zbožstvovaniu toho, čo nie je Boh. Nie je ani v pozícii bohatého nápadníka, ktorý Bohu predvádza svoje duchovné a morálne kvality, aby Ho presvedčil a primäl milovať. Človek je skôr v pozícii prekvapeného kuriatka, ktoré poznáva, že je milované. Milované ako prvé, bez svojich predchádzajúcich „zásluh a hodností“, ako sa spieva v starých luteránskych choráloch. Milovaný Bohom. Iniciatívne, slobodne, tvorivo, prajne, áno; nepochopiteľne vrúcne a ozajstne milovaný Bohom! „Pozrite, akú lásku nám dal Otec...“ (1. Jánov 3, 1). Čistá fascinácia.

Teológia kríža





Najnovšie autorské články