Bez svedomia sa stávame iba masou, s ktorou môže ľubovoľne manipulovať ten, kto má moc

„Hlavný problém spočíva v tom, že sme uverili v to, že technické riešenie všetko vyrieši. Problém techniky však je, že hoci dáva človeku moc, nedáva mu zároveň aj morálne schopnosti, ako s touto mocou narábať,“ hovorí v rozhovore pre Štandard o delení ľudí na zaočkovaných a nezaočkovaných, o morálnosti povinného očkovania a obmedzení bohoslužieb filozof a predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa Juraj Šúst.

Naša spoločnosť je už prakticky rozdelená na zaočkovaných a nezaočkovaných. Zaočkovaní sa dostanú takmer všade, nezaočkovaní takmer nikde. Je takéto delenie spoločnosti podľa vás správne? 

Už Cicero v diele O povinnostiach písal, že základom spoločnosti je dôvera. V situácii, keď viac ako polovica obyvateľov nedôveruje štátu a ľudia sú rozhádaní ohľadom očkovania, takéto opatrenia nedôveru nezmenšia, naopak, budú ju zväčšovať. Tí, ktorí dnes štátu nedôverujú, mu nezačnú dôverovať, keď ich pritlačí k múru.

Pravdou je, že situácia v nemocniciach je veľmi náročná, a zdá sa, akoby už ostávali iba drsné, pragmatické riešenia. Myslím si však, že vždy sa dajú nájsť aj ľudské riešenia, aj keď je to často náročnejšie. Dobrým začiatkom by mohlo byť, ak by kompetentní a hlavné médiá prestali s rétorikou, ktorá nálepkuje polovicu obyvateľov iba ako sebeckú a zmanipulovanú konšpiračnými webmi. Takýto prístup spolu s ostrakizáciou celú vec len zhoršuje. Bez dôvery a autority bude naša spoločnosť len hrubnúť a nutne sa posúvať od demokracie bližšie k tyranii a totalite.

Bez dôvery a autority bude naša spoločnosť len hrubnúť a nutne sa posúvať od demokracie bližšie k tyranii a totalite.

Skeptik by povedal, že ak by táto vláda nerozdelila spoločnosť na zaočkovaných a nezaočkovaných, tak by zasa stratila dôveru u zaočkovanej časti verejnosti. Zdá sa, že tu stojíme pred začarovaným kruhom.

Dnes vidíme, že politici v záujme podporiť očkovanie sľubovali občanom viac, ako vakcína reálne priniesla. Keďže nechcú úplne stratiť rešpekt aspoň pred svojimi voličmi, snažia sa stoj čo stoj ukázať, že svoje sľuby plnia. A tak trvajú na zvýhodňovaní očkovaných, hoci tým zvyšujú riziko, že očkovaní, ktorí sa nemuseli a nemusia testovať, podľahnú ilúzii bezpečia a prispejú k rozneseniu covidového vírusu po Slovensku.

Áno, na JIS-kách zomierajú najmä neočkovaní, ale aj viacerí netestovaní očkovaní im k tomu vlastne nepriamo dopomáhajú tým, že môžu vírus voľne šíriť. Navyše, u starších ľudí a rizikových skupín pretrváva riziko napriek očkovaniu, aj keď je nižšie. Preto aj očkovaní, ktorí sa cítia bezpečne a celé mesiace sa netestujú, môžu vírus prenášať a ohrozovať iných zaočkovaných z rizikových skupín. Čiže tu vidíme, ako veľmi politický populizmus škodí jednote spoločnosti a dôvere v autority.

Ostaňme ešte chvíľu pri rozdelenej spoločnosti. Pod tento pojem sa dá schovať skutočne veľa vecí a mnohé sa ním dajú ospravedlniť. Nemyslíte si, že je to trochu vágny pojem a možno aj slabý argument, prečo by niečo vláda mala alebo nemala robiť?

Demokracia má v sebe zakódovanú tendenciu k „straníckosti“, preto je dôležité, aby vo verejnom živote boli sily, ktoré túto straníckosť miernia, ako napríklad inštitút prezidenta. Dnes sa však akoby všetci relevantní lídri postavili iba na stranu jedného technického riešenia. Problém však je, že nemôžete k človeku pristupovať ako k stroju, ktorý keď nefunguje, tak vymeníte jednu súčiastku za inú. Treba rešpektovať ľudskú dôstojnosť. Tá spočíva v tom, že každý jednotlivý človek môže a má konať podľa svojho svedomia. Samozrejme, to si treba formovať. Ale určite treba rešpektovať také svedomie, ktoré chce byť zdržanlivejšie pri aplikovaní novej vakcíny, osobitne deťom a mladým, alebo ktoré sa chce dištancovať hoci aj od vzdialenej materiálnej kooperácie s potratom. 

Hovoríte, že k človeku nemôžeme pristupovať ako k stroju. No neexistujú situácie, ako napríklad tá dnešná, keď je potrebné potlačiť svedomie jednotlivca a v záujme záchrany krajiny presadiť krajné riešenie, ktorým by dnes bolo zavedenie povinného očkovania? Zdá sa, že benefity vo forme života bez lockdownov a preplnených nemocníc sú tu oproti rizikám vo forme zopár šomrajúcich ľudí neporovnateľné.

Myslím si, že nejde o zopár šomrajúcich ľudí. Polovica spoločnosti je dnes ostrakizovaná a tlačená do riešení, ktorým nedôveruje. Situácia je vážna. Ale ani vážnosť situácie nemôže ospravedlniť to, že zlyhania na rôznych úrovniach sa prekrývajú poukazom výlučne na jedno riešenie, takpovediac, za každú cenu.

Hlavný problém spočíva v tom, že sme uverili v to, že technické riešenie všetko vyrieši. Problém techniky však je, že hoci dáva človeku moc, nedáva mu zároveň aj morálne schopnosti, ako s touto mocou narábať. Naopak, človek má pocit, že ak niečo vďaka technike môže urobiť, tak to aj má urobiť. Účel svätí prostriedky. Ak na výrobu či laboratórne testovanie vakcíny potrebujem použiť bunkové línie z potrateného dieťaťa, urobím to. Nevinného človeka vyťažím ako nejaký nerast, a z jeho tkanív vypreparujem, čo potrebujem. Keď vidíme obrázky Aztékov, ako z obetí vyťahujú ľudské srdcia zaživa, pohoršujeme sa, že aké barbarstvo. Ale keď sa takéto praktiky odohrávajú dnes v našich nemocniciach, už ich nenazývame barbarstvom, ale medicínskym výskumom, alebo realizáciou reprodukčných práv.

Opýtam sa to inak. Nie je zdravie spoločnosti väčší benefit ako pošliapané svedomie niekoľkých ľudí?

Problém dnešnej kultúry a v mnohom antikultúry alebo kultúry smrti je, že dnes akoby celé spoločnosti stratili citlivosť svedomia. Málokto ešte chápe dôležitosť svedomia ako Božieho hlasu v nás. Výsledkom nie je len zhrubnutie mravov, s ktorým sme konfrontovaní dennodenne. Bez svedomia sa všetci stávame iba masou, s ktorou môže ten, kto má moc, manipulovať podľa ľubovôle. My však máme rovnako ako na telesné zdravie, ba priam ešte viac, dbať aj na morálne a duchovné zdravie. A nestavať tieto rozmery ľudskej osoby proti sebe. 

My však máme rovnako ako na telesné zdravie, ba priam ešte viac, dbať aj na morálne a duchovné zdravie. A nestavať tieto rozmery ľudskej osoby proti sebe. 

Aj podľa stanoviska Kongregácie pre náuku viery je síce morálne prípustné nechať sa zaočkovať takto vyrobenou či otestovanou vakcínou, pokiaľ iné nie sú k dispozícii. Tá však hovorí aj to, že pri dodržaní bezpečnosti ohľadom šírenia vírusu tu má byť priestor aj pre výhradu vo svedomí. Skrátka, očkovanie podľa kongregácie nie je morálna povinnosť, a preto má byť v princípe dobrovoľné. Treba pripomenúť tiež to, že aj tí, čo sa takto nechajú zaočkovať, by mali vhodným spôsobom vyjadriť svoj nesúhlas a protest proti takémuto spôsobu výroby.

Ďalším argumentom tých, ktorí presadzujú povinné očkovanie, je, že vakcínu odmietajú v drvivej väčšine tí, ktorí prepadli dezinformáciám, neveria vedcom alebo majú škrupulantské svedomie. Môže teda existovať dobrý dôvod na to, aby sa človek nezaočkoval? 

Áno, môže. Podľa väčšinového pohľadu epidemiológa či imunológa by sa mali zaočkovať všetci, starší zvlášť. Z hľadiska ich vedeckých disciplín to dáva zmysel, hoci sú aj odborníci, aj keď v menšine, ktorí majú pochybnosti. A to teraz nemyslím len hlasných kritikov očkovania, ale aj tých tichých lekárov, ktorí verejne nevystupujú. Pochybnosti pritom vo vede nie sú ničím mimoriadnym, a preto zvyšujúca sa autocenzúra umiernených skeptikov nie je pozitívnym znakom. Ak sa z pragmatických motívov nevyslovia, môžeme prísť o dobré riešenia.

Ale aby som sa vrátil k vašej otázke, popri medicínskom pohľade, je tu ale aj ľudský, etický pohľad, ktorý je nadradený medicínskemu. A ten hovorí, že každý jednotlivý človek či v prípade dieťaťa jeho rodič by mal dať súhlas k lekárskemu zákroku. Taký zákrok totiž môže mať aj vedľajšie účinky, hoci len zriedkavé, a preto je dôležité, aby ich ten, komu sa vykonáva, mohol zvážiť. Skrátka, je v súlade s ľudskou dôstojnosťou, že človek sa rozhoduje pre liečbu dobrovoľne, a nie z donútenia.

Inak povedané, pre človeka, ktorý by mal po očkovaní vážne nežiadúce účinky, ako aj pre jeho príbuzných, je veľký rozdiel, či sa pre očkovanie rozhodol dobrovoľne – počítajúc aj s možnými vedľajšími účinkami, alebo bol do neho donútený. Žiadny ľudský život nemôžeme inštrumentalizovať pre dobro väčšiny bez toho, aby sme popreli jeho ľudskú dôstojnosť. Pre epidemiológa, ktorý sa pozerá na celkové čísla, jedna smrť či vážne vedľajšie účinky nič neriešia, pretože mu stále vychádza dobrý pomer v prospech tých, ktorí sú chránení. No rodina človeka, ktorý zomrel, sa na to pozerá inak.

A nakoniec existuje právo odmietnuť vakcínu z dôvodov svedomia. Mnohí sa skrátka nechcú očkovať vakcínami, ktoré majú súvis, hoci iba vzdialený, s potratmi. Rešpektovné Národné katolícke bioetické centrum vo Filadelfii sformulovalo aj explicitne katolícku výhradu vo svedomí. Okrem iného sa v nej píše, že katolíci môžu odmietnuť vakcínu, ktorá má spojitosť s bunkovými líniami získanými z potrateného dieťaťa na základe princípu takzvanej terapeutickej proporcionality. To znamená úsudku, ktorý posudzuje na jednej strane terapeutické prínosy vakcíny pre konkrétneho človeka a na druhej strane negatívne dôsledky vzhľadom k celkovému dobru osoby vrátane jej morálneho a duchovného rozmeru. V tomto zmysle treba povedať, že aj spoločné dobro je oveľa širší pojem ako iba verejné zdravie. 

A čo tí, ktorí podľahli konšpiráciám a hoaxom?

Áno, iste sú takí, čo sa rozhodnú neočkovať sa zo zlých dôvodov. Nedôvera voči politickej moci je dnes taká veľká, že mnohí radšej uveria tomu najbizarnejšiemu apokalyptickému príspevku na sociálnej sieti, ako by mali pripustiť, že aj od vlády môže prísť niekedy niečo dobré. Ale aj v tomto prípade nepomôže pohŕdanie a povýšenecký prístup, kategorizovanie ľudí na osvietenú elitu a dezolátov či nadužívanie cenzúry, kde aj názor, ktorý sa čo i len trochu odchyľuje od väčšinového, je automaticky označený za hoax a konšpiráciu.  

Vy ste ako jeden z dobrých dôvodov, prečo sa neočkovať, spomenuli aj vzdialenú súvislosť vakcín s potratom. Arcibiskup Cyril Vasiľ mi však v rozhovore pre Štandard na to povedal, že otázka techniky výroby vakcíny je určite potrebná, ale netreba jej prisudzovať väčšiu spoločenskú dôležitosť, ako má. Dokonca tvrdí, že ak by sme chceli tento princíp uplatniť ad absurdum, tak by sme sa museli dopracovať prakticky k čomusi podobnému, ako je nami kritizovaná cancel culture, to znamená vylúčiť z nášho života všetko, čo je nejakým spôsobom hoc aj veľmi vzdialene spojené so zlom.

Určite sa z ľudského života nedá odstrániť akákoľvek spätosť so zlom. Tu súhlasím s vladykom. Ale zároveň, myslím, treba zvlášť dnes byť ostražitý, aby sa nám zlo takpovediac nestalo druhou prirodzenosťou, respektíve aby v našom svedomí neprevládol čisto pragmatický prístup. Zdá sa mi, že v tomto prípade existujú aj ďalšie možnosti.

Jednak je tu čínska vakcína Sinopharm, ktorou sa očkuje napríklad v Maďarsku a ktorá podľa Charlotte Lozier Institute nemá spätosť s potratom. Ďalšie vakcíny sú vo vývoji. A aj neočkovanie, respektíve takzvaná včasná liečba, môže byť v konkrétnych prípadoch racionálna možnosť, osobitne u detí a mladých ľudí. Aj profylaxia je možnosť.

Tiež je dobré rozlišovať medzi nemorálnosťou na jednej strane a na druhej strane medzi väčším a menším dobrom. Taktiež je morálne prípustné nakupovať v obchodných reťazcoch oblečenie, ktoré bolo vyrobené pochybným spôsobom v treťom svete, ale morálne lepšie je uprednostňovať etických výrobcov či takzvanú slow fashion. A práve preto, že je zlo potratov dnes také rozšírené, je potrebné s ešte väčším úsilím snažiť sa minimalizovať spätosť s potratom, aj keď nás to niečo stojí. Zaočkovať sa je morálne prípustné. Ale kto sa napriek tomu nedal zaočkovať, aby sa dištancoval od kultúry smrti a zároveň sa snaží predchádzať šíreniu vírusu, môže vydať konzekventné svedectvo, že nechce robiť kompromis s potratom, hoci by sa týmto rozhodnutím aj vystavil väčšiemu riziku vážnej choroby.

Ale kto sa napriek tomu nedal zaočkovať, aby sa dištancoval od kultúry smrti a zároveň sa snaží predchádzať šíreniu vírusu, môže vydať konzekventné svedectvo, že nechce robiť kompromis s potratom, hoci by sa týmto rozhodnutím aj vystavil väčšiemu riziku vážnej choroby.

V tejto súvislosti chcem spomenúť, že Benedikt XVI. blahorečil Franza Jägerstättera, ktorý ako jeden z mála katolíkov odmietol narukovať do Wehrmachtu, pretože nechcel mať podiel na nespravodlivej vojne. Treba povedať, že aj keby narukoval, jeho zodpovednosť za túto vojnu by bola minimálna a určite by iba týmto konaním nespáchal hriech. Dalo by sa povedať, že narukovanie do nemeckej armády bolo morálne prípustné. A hoci ho toto rozhodnutie stálo život a jeho rodina stratila otca, tak predsa cirkev túto vernosť svedomiu vyzdvihla ako príkladnú pre povzbudenie a inšpiráciu k nasledovaniu, hoci v tom čase toto rozhodnutie málokto z katolíkov urobil alebo bol aspoň ochotný uznať za správne.

A napokon, myslím si, že nie je až také nemožné predstaviť si, že ak by napríklad aj odhodlanie katolíkov v tejto veci bolo väčšie, tak by aj farmapriemysel mal väčšiu motiváciu zohľadňovať požiadavky na etickú výrobu vakcín.

Iný argument zasa hovorí o spoločnom dobre. Ide v ňom o to, že mladí sa majú dať zaočkovať, aby tak chránili starších a vlastne aj celú populáciu. Nemali by sa teda mladí povinne zaočkovať kvôli starším?

To je časný argument. Spoločné dobro ale nemôžeme chápať v úzkom utilitárnom zmysle ako kalkuláciu plusov a mínusov pre celkové verejné zdravie. Ak existuje čo i len malá šanca vedľajších účinkov, tak mladí nemajú morálnu povinnosť riskovať zdravie kvôli starším. Takéto rozhodnutie môže vychádzať z ušľachtilého charakteru, ale má ostať v rovine individuálneho posúdenia a rozhodnutia. Žiadneho človeka nemôžeme použiť ako prostriedok, aby sme skrze medicínsku terapiu, ktorú sám nechce či nepotrebuje, pomáhali inej skupine.

Koronavírusom sú ohrození najmä ľudia nad šesťdesiat rokov. Vláda preto uvažuje, že by im nariadila povinné očkovanie. Okrem toho sa hovorí aj o povinnom očkovaní minimálne tých, ktorí s takýmito ľuďmi pracujú, teda pracovníkov v domovoch sociálnych služieb či zdravotníkov. Odmietate povinné očkovanie aj medzi týmito skupinami?  

Mojím cieľom nie je nikoho od očkovania odhovárať. Iba chcem zdôrazniť, že očkovanie, tak ako akýkoľvek iný medicínsky úkon, má byť z princípu dobrovoľné. Každá liečba má aj potenciálne vedľajšie účinky a tie treba individuálne zvážiť, ideálne v diskusii s lekárom. Osobitne to platí aj pre liečivo, ktoré je nové, čo je aj tento prípad. Ak sa časom ukáže, že pre isté profesie je očkovanie naozaj potrebné, tak v poriadku. Ale ak by sme teraz nanútili zdravotníkom, vojakom a podobne povinné očkovanie, tak by sme jednak znásilňovali ich svedomie a jednak by sme nemohli jednoznačne tvrdiť, že zdravotné riziko je minimálne, vzhľadom pre krátkosť času podávania vakcíny.

Mojím cieľom nie je nikoho od očkovania odhovárať. Iba chcem zdôrazniť, že očkovanie, tak ako akýkoľvek iný medicínsky úkon, má byť z princípu dobrovoľné.

Na zaočkovaných a nezaočkovaných sa už delia ľudia aj v kostoloch. Zdá sa teda, že nezaočkovaní veriaci sa do chrámu nedostanú ani počas Vianoc. Čo to hovorí o našej cirkvi a spoločnosti?

Myslím si, že to hovorí o tom, že vláda rozhodla podľa sekulárnych princípov, podľa ktorých náboženstvo nie je niečo reálne s objektívnou hodnotou. A preto v zhromaždení veriacich na svätej omši nedokáže vidieť viac ako epidemiologické riziko. A keďže sekularista prežije bez náboženstva, ale musí niečo jesť, tak supermarkety štát považuje za esenciálnejšie zhromaždenia ako sväté omše. Od vladyku Vasiľa som počul zaujímavú paralelu: je to, ako keby hasič prišiel do knižnice, ale nevidel by tam kultúrnu hodnotu, ale iba požiarne riziko. Ako hasič by situáciu vnímal správne, ale ako človek veľmi obmedzene.

Myslím si, že presne takto pristupuje vláda k bohoslužbám a náboženstvu. V náboženstve nevidí žiadnu hodnotu a pristupuje k nemu len ako k epidemiologickej hrozbe. Nemá problém aj bohoslužby využívať ako nátlakovú motiváciu na väčšiu zaočkovanosť. Je veľmi smutné, že vláda a rovnako aj veľká časť médií a verejnosti nedokáže uznať hodnotu kresťanského náboženstva. Je to zároveň aj nespravodlivé, ide o porušenie slobody svedomia, ako aj náboženskej slobody. Podstatou náboženskej slobody nie je to, že vo veciach náboženstva neexistuje objektívna pravda, ako si dnes mnohí myslia, ale skutočnosť, že náboženská pravda je tak dôležitá a vznešená, že o nej môže rozhodovať iba cirkev, a nie sekulárny štát.

Proti rozdeleniu veriacich na očkovaných a neočkovaných sa však nebráni ani cirkev. Čo to o nej hovorí?  

Myslím si, že Cirkev je ešte stále akoby ochromená krízou. Iste je správne, že nechce prilievať olej do ohňa, že je súčinná a chce pomáhať pri zvládaní krízy. Ale niekedy sa mi zdá, akoby sa vzdávala dôraznejšej obhajoby svojich práv v záujme spoločenskej jednoty. Lenže aj ako spoločnosť potrebujeme Boha velebiť, odprosovať, ďakovať mu a prosiť ho, a to osobitne v čase krízy. Technické riešenia nie sú všetko. A zdá sa, že práve tie dnes štát absolutizuje. Takto však strácame zo zreteľa duchovný a morálny rozmer človeka. Spolu s aktuálnou sociálnou atomizáciou to nevyhnutne musí viesť bližšie k totalitným riešeniam.

Aj keď sekulárny štát o Bohu nechce počuť, pravdou je, že bez neho neuspeje. Poslanie cirkvi v tomto prípade vidím v tom, že ak bude hájiť svoje práva, tak práve môže pomôcť sekulárnemu štátu zachrániť sa pred ničivými dôsledkami, ktoré svojím príklonom k materializmu a výlučným upínaním sa na technické riešenia, sám vyvolal. Skrátka, zdá sa mi, že cirkev môže aj spoločnosti pomôcť viac, ak bude dôslednejšie hájiť a nasledovať svoje duchovné poslanie, než keď bude v záujme nekonfliktnosti zdôrazňovať napomáhanie poslaniu epidemiológa.  

Cirkev môže aj spoločnosti pomôcť viac, ak bude dôslednejšie hájiť a nasledovať svoje duchovné poslanie, než keď bude v záujme nekonfliktnosti zdôrazňovať napomáhanie poslaniu epidemiológa.  

S vaším pohľadom však nesúhlasia ani mnohí veriaci a kňazi. Ich argumentom je, že omše môžeme pozerať v televízii a máme možnosť individuálnej pastorácie, takže nevidia dôvod na ohrozovanie veriacich ich účasťou na bohoslužbách.

Nemôžem si pomôcť, ale ťažko chápem takejto argumentácii. Ak veríme, že pri svätej omši je prítomný živý Kristus pod sviatostnými spôsobmi, potom je predsa rozdiel, či sme aj my pod krížom ako svedkovia, ktorí sa podľa vzoru apoštola Jána a Ježišovej Matky pripájajú k jeho obete, alebo si jeho výstup na Golgotu pozrieme v televízore. Je predsa rozdiel medzi prijatím eucharistie a pozeraním sa na eucharistiu na monitore, akokoľvek môžeme byť aj za prenos svätej omše niekedy vďační.   

Nemal by sa veriaci, ak už nie z lásky k blížnym, tak aspoň ku Kristovi predsa len nechať zaočkovať? Stojí mu tento boj za to, že nemôže navštevovať liturgie?

Myslím si, že presne táto otázka vyjadruje to, v čom je problém, keďže zachádza do morálneho vydierania. Snažil som sa ukázať, že existujú aj dobré dôvody pre rešpektovanie individuálneho rozhodnutia ohľadom očkovania proti koronavírusu. Je proti dôstojnosti osoby podmieňovať jej prístup k tomu najdôležitejšiemu dobru, vykonaním činu, ktorý sa prieči svedomiu. Myslím si, že cirkev by nemala pristúpiť na túto hru.

Historik Stark uvádza, že kresťania si v čase epidémie získali srdcia Rimanov tým, že sa nestiahli na vidiek, ale ostali s chorými a trpiacimi riskujúc, že sa aj sami môžu nakaziť. Myslím si, že to by malo pre nás platiť aj dnes. Nemali by sme zamedzovať účasť na bohoslužbách pre polovicu obyvateľov ani sťažovať prístup k sviatostiam. Naopak, práve v ťažkých časoch by sme mali nadviazať na dávnu tradíciu, keď kostoly a kláštory boli útočiskom prenasledovaných. Kostoly, bohoslužby by mali byť otvorené pre všetkých. Samozrejme, s rozumnými, ale nie diskriminačnými opatreniami. Práve v čase krízy predsa môžeme ukázať, že z perspektívy kresťanskej viery je tento život iba prípravou na večný život. V tom spočíva skutočná nádej a o tejto nádeji sme ako kresťania aj povinní svedčiť svetu. Preto by sme nemali prepadnúť strachu zo smrti. Naopak, naše zmýšľanie aj skutky by mali byť formované perspektívou večnosti.