Štvanec na letisku v dobe omikronu

Pred týždňom som sa chcel v Nikózii venovať téme 50 migrantov, ktorých vzal pápež František so sebou do Talianska. Pre zrušenie a posuny letov, ale tiež nevyhnutnosť skoršieho návratu domov, mi nakoniec na Cyprus zostalo len šesť hodín.

Obvykle sa takáto cesta odrieka, rozhodol som sa však prijať túto športovú výzvu a postupne pristáť v troch štátoch, ktoré mali kvôli omikronu tie najprísnejšie predpisy pre vstup do krajiny. Cyprus od 6. decembra zaviazal všetkých prichádzajúcich do krajiny podrobiť sa na vlastné náklady PCR testu na letisku a „samoizolácii“ neurčitej dĺžky. Spojené kráľovstvo a Írsko požadovali aj od očkovaných PCR test. Navyše, aj Passenger Locator registrácie v týchto troch ostrovných štátoch boli nezvyčajne zdĺhavé. Webová stránka povinného Cyprus Flight Pass spadla v deň odletu.

Moja cesta dopadla tak, že som strávil 26 a pol hodiny nepretržite v lietadlách a na letiskách. Nikomu taký výlet neodporúčam, rozhodne ho ale neľutujem. Zvláštnym spôsobom som sa ponoril do duše ranoomikronovej Európy.

Letisko som napokon neopustil

V pondelok o 12:40 som vkročil na letisko v Solúne. Mladí grécky hovoriaci muži trpeli tikom s ráznymi gestami odklápať a zaklápať svoje smartfóny. Strašne mi tým hlukom liezli na nervy.

O 16:30, s hodinovým meškaním, som pristál v Larnake. Slnko zapadalo, na Cypre bolo nádherne teplo. Falanga mladých ľudí, vyzbrojená modrými mäsiarskymi zásterami a tvárovými plexisklovými štítmi, vzala od pasažierov pod holým nebom po 15 eur a PCR výter. Do odchodu kyvadlového autobusu do Nikózie mi zostávalo desať minúť, bolo to beznádejné, rezignoval som na svoje pôvodné ciele v cyperskej metropole.

Oznámil som, že neopustím letisko, tým som si ušetril test a následne ma jedna rozkošná dnepropetrovská blondína eskortovala do veľmi malej tranzitnej zóny. Obvykle tu Rusi a Ukrajinci prestupujú medzi nízkonakladnými lietadlami smerom do Izraela. Izrael je však zavretý. V ten podvečer som bol jediný tranzitujúci.

Po takmer prázdnom letisku sa túlal znudený personál, moje štyri hodiny utiekli ako voda. Jekaterinburčanka z novinového stánku si tu pred 26 rokmi „splnila svoj detský sen“ a ruská Gaľa i rumunská Inna z Asia Foodu dali do pohybu všetky páky, aby mi nahradili chýbajúci adaptér. Nakoniec vopchali drevenú kávovú paličku do hornej diery zásuvky a natlačili moju zástrčku do dolných dier. Fungovalo to, môj notebook dostal prúd. Rumunka povedala: „Doma to vždy takto robím.“ Mladíci v outdoorových pyžamách oznamovali vkĺznutie do anglickej civilizácie a starší východniari v súpravách Adidas pôsobili v porovnaní s nimi priam solídne.

Guľometné salvy v lietadle

Môj nočný let do Londýna-Lutonu trval päť hodín a poslúžil na spanie. Podmienky boli ideálne, fľaštička červeného vína vo mne vyvolala večernú únavu, lietadlo bolo takmer prázdne. Náhle som začul guľometné salvy a americký vresk – bacuľatý ázijský počítačový maniak predo mnou pozeral nejaký akčný film. Hrubými slovami som ho vyzval, aby ma nechal spať. Zdráhal sa, pohrozil som mu, že mu rozbijem smartfón, reagoval trucovito a dal to iba trocha tichšie. Úplne prebudený som si presadol ďaleko od neho, odmodlil som sa zaňho ruženec a spal som dosť zle.

O 1:20, dve časové pásma dozadu, som prešiel automatickou pasovou kontrolou Spojeného kráľovstva. Bol som v európskom ohnisku omikronu, žiaden z troch predpísaných covidových papierov mi však nekontrolovali. „OMIGOWD!“ otitulkoval Sun a minister školstva Nadhim Zahawi prepočítal, že Veľká Británia pri jednom milióne denných infekcií omikronu ku koncu roka „bude mať o tri dni neskôr dva milióny, o tri dni neskôr štyri milióny a po troch ďalších dňoch osem miliónov infikovaných“. Anonymný komentár denníka sa skončil nádejne: „Oznámený milión infekcií by sa mohol ukázať ako milión ťažkých prechladnutí. Pán premiér, zostaňte pokojný!“

Rozhovory v nočnom Lutone

Všetko bolo zavreté, toalety blokoval upratovací vozík, len filiálka kaviarenskej siete Costa mala otvorené. Ponúkalo sa hrozné zátišie: naúzko a schúlene sediaci a ležiaci cestujúci sa pokúšali spať, zatiaľ čo rumunský obor veselo predával kávu.

Rozhovory, ktoré bolo možné vypočuť si počas noci v Lutone, sa venovali najvzrušujúcejším témam našej doby. Za chrbtom mi sedela Angličanka, ktorá mala videotelefonát so svojím pravdepodobne blízkovýchodným partnerom. Hlasno ho varovala pred nerešpektovaním povinnosti karantény, „môžu ťa vyhodiť“.

Z textu, ktorý mala otvorený na notebooku, sa mi podarilo rozlúštiť mätúci výraz „bieloruský klérus“. Potom som si v novinách čítal bezradný komentár o hromadení ruských jednotiek v blízkosti ukrajinských hraníc, keď si dvaja proruskí Ukrajinci sadli k vedľajšiemu stolu.

Starší bol holohlavý vychudnutý Odesan. Pravá z jeho vyčnievajúcich očných buliev bola väčšia a azda zo skla, prevádzkoval tu „ruskú saunu pre Angličanov a Francúzov“. Mladší muž bol pekný Slovan zo separatistického Donecka, mal pohľad svätca. Odesan zdôraznil, že sa „už ôsmy rok“, teda od začiatku vojny, nedotkol nijakého alkoholu. „Ako to ide v Donecku,“ spýtal sa, „buduje sa?“ Donečan odpovedal: „Je to smutné. Všetci pijú alebo si niečo pichajú, predtým nič také nebolo, narkomanov u nás bolo veľmi málo.“ Oplakávali zvrhnutého prezidenta Janukovyča, až kým Donečan nepovedal s jemným dôrazom: „Nostalgia nikam nevedie.“ Šli spolu k lietadlu, Odesan niesol čiernu koženú cestovnú tašku, ktorá mala tvar kvádra.

V Írsku ich zaujímal len PCR test

Keď som o 7:30 pristál v ešte temnom Írsku, výskyt omikronu sa tam počas jedného týždňa jedenásťnásobne zvýšil a trvalo nosený respirátor mi na môj nos vyryl červený otlačok. Passenger Locator Form, ktorý možno v Írsku predložiť iba elektronicky, nik nekontroloval, ako za starých čias ich zaujímal len PCR test. Čoskoro som išiel k bráne.

Dublin 11:30 a Bratislava 15:15 bol môj posledný let. Letušky sa sťažovali na „prázdne dni“ a Slováci, ktorí sa navzájom nepoznali, zrazu začali hovoriť po rómsky, jeden nagélovaný fešák v pyžame Adidas a jedna rómska rodina, ktorá fajnovými béžovými rolákmi a vzpriamene sediacimi deťmi priniesla potuchu o buržoázii medzi nenáročných pracovných migrantov.

Keďže stevard Luciano bol nadaným predajcom parfumov, jedna unavene sediaca Slovenka v lietadle začala snívať. Musela si opakovane privoňať ku kúpenému parfumu Armani, neutralizovala sa na šedom svetri svojho manžela a na ružových ponožtičkách svojej dcérušky a neustále pričuchávala. A ja, ktorý som sa premenil na dokonalé ozubené koleso európskej leteckej dopravy, som zrazu sníval tiež. Sníval som o východoukrajinských nočných baroch, o teplých zimných plážach na Cypre, o cigánskej útulnosti, o celej našej nádhernej Európe, o blízkosti. A o časoch, v ktorých takéto sny nie sú epidemiologickým šialenstvom.