Predstavujeme úryvok spomienok Heleny Orolínovej na slávenie Vianoc pred viac ako sedemdesiatimi rokmi. Spísala Lucia Šebová spolu s rodinou.

Jergištôlňa? Čo to je? Kde to je?

Snehom zasypanými uličkami starobylého banského mesta rozprestierajúceho sa po okolitých kopcoch kráčame od Trojice, pokračujeme po trotuári, okolo „nemeckého“ kostola stúpame do kopca, potom po rovinke popri botanickej záhrade a baníckych bytovkách zase do kopca, ako domáci hovoria „hore Hájikom“.

Je tu jedna cesta, nenápadná, úzka, vedie cez lúky, potom kúsok pomedzi stromy, okolo malého kostola sv. Juraja, pre miestnych „kostolíka“, ktorou sa dostaneme do okrajovej časti mesta, ktorej nikto nepovie inak, ako Jergištôlňa.

Vitajte v Banskej Štiavnici, vitajte na Jergištôlni, pôvodne baníckej osade s niekoľkými malými baníckymi domčekmi, ktoré tu vyrástli spolu s baňou sv. Juraja, a ktoré tu ostali aj potom, keď sa v bani prestalo ťažiť. V jednom z týchto domčekov sa kedysi, krátko po druhej svetovej vojne, odohrával príbeh Vianoc tak, ako ho začala písať moja stará mama. Nasledujú jej spomienky.

Svätavečer v Banskej Štiavnici

Svätvečer, dnes sa tomu hovorí Štedrý deň. Svätvečer bol správnejší výraz, lepšie vystihol hĺbku aj krásu, potešenie aj dôstojnosť tohto dňa. Pojem Štedrý večer si veľa ľudí vysvetľuje plným stolom, dostatkom jedla, pitia, množstvom darčekov, a menej sa dbá na duchovnú očistu.

Preto chcem, aby niekto bol nositeľom a šíriteľom našich tradícií, ktoré moja mama, tvoja prababka Emanuella Rottáry Lovasová celý svoj život dodržiavala, a ja sa budem snažiť čo najlepšie ich opísať.

Ako sme sviatkovali? Prekrásne! I napriek tomu, že stôl bol chudobnejší, neboli žiadne darčeky, sviatky Vianoc zostali vo mne trvalým dojmom šťastia, neopakovateľnej atmosféry, rodinného porozumenia a dobroty.

Na svätého Ondreja sa začínalo liať olovo. Brat Jozef olovo zohnal, nikto nevedel odkiaľ, so sestrou Máriou sme ho na sporáku stopili a cez maštaľný kľúč, ktorý bol najväčší, si každý odlial svoj diel do hrnca so studenou vodou. A potom sme spoločne skúmali, na čo sa stuhnuté kúsky podobajú, čo mali naznačovať.

Na Mikuláša chodili po dedine zväčša čerti a my sme sa išli vopchať aj do myšej diery od strachu. Obdarovali nás jabĺčkami, orechmi, svätojánskym chlebom, ktorý sme voľakedy dávno pestovali v Dolnej záhrade.

Na Luciu sa chodilo strašiť, mátať, čosi sa malo spúšťať dolu „kochom“, ale dodnes neviem prečo bol tento zvyk, lebo o sv. Lucii sa hovorili len samé krásne povesti.

V predvianočný čas sa vytiahol starý „kancionál“, zbierka ručne písaných vianočných kolied a pesničiek, ktoré sme sami aj spoločne spievali po celý čas. Boli krásne, niektoré prispôsobené na banskoštiavnické banícke pomery, a všetky sa spievali štiavnickým nárečím – veľmi tvrdo.

Príklad vianočnej piesne.

Pred večerou

Vianoce sa začali upratovaním, postavením betlehema, jedličky a chystaním večere. Ešte predtým sme sa všetci na ne pripravili duchovnou očistou – spoveďou a prijímaním. Celý deň sme sa postili. Ráno bol kúsok chleba s kozím mliekom, na obed dva-tri zemiaky a až do večere nič.

Brat Jozef musel nachystať dreva, sestra Mária pomôcť mame, ja som opatrila kozičky a sliepky. Zvieratá mali pred nami prednosť. Nakŕmila som psa, mačky, kozičky, dostali aj po oplátke s cesnakom, sliepky sa zavreli o štvrtej. Prichystalo sa seno na nasledujúci deň a maštaľ sa zamkla, na dvere sa tiež urobil cesnakom krížik, aby sa ochránili zvieratá pred všetkým zlým.

Na slávnostnom stole bol chlieb, orechy, jablká, zemiaky, tri druhy kysnutých koláčov (makový, orechový, lekvárový), medvedie labky, nechýbala ani cibuľa a cesnak, a okrem našich tanierov aj tanierik pre tri živly – ohník, vetrík a vodičku, ktorým sa z každého jedla muselo dopriať.

Kapustnica bola „planá“, bez masti, len s kúskom masla, bryndzové halušky s maslom, opekance s makom a štiepanky. Čo boli štiepanky? Sušené jablká, hrušky a slivky, ktoré sa uvarili v toľkej vode, čo ich zakryla, a odstavili sa na kraj šporáka. Hodne sa posypali kryštálovým cukrom, ktorý sa roztopil a urobila sa z neho cukrová kôra.

Mama plakala, tak sme plakali s ňou

Ešte kým sme si sadli k večeri, mama musela „povyzerať“ všetkých žobrákov, čo chodievali každé sviatky. Bola to Šéne Mara zo Štiavnice a Prna Hrabuška z Banskej Belej. Kým ich mama neobdarovala, večera sa u nás nezačala. Hádam mi to moja dobrá mama odpustí, ale veľmi som sa na to hnevala, lebo som bola hladná.

Mama vždy na Vianoce pri stole plakala, kto vie, čo cítila, či preto, že máme toho málo, či jej bolo ľúto, že sme neúplná rodina, nikdy som sa to nedozvedela, ale plakali sme s ňou. Po večeri sme dostali medový krížik na čelo, aby sme boli celý rok dobrí a zdraví, každý si rozlúskol orech a prekrojil jablko – znaky zdravia. Celú večeru nikto nemohol vstať od stola, aby sa súdržnosť zachovala po celý rok.

Z jej rozprávania viem, že vianočná jedlička bola ozdobená jabĺčkami, orechmi zabalenými v pozlátku a horeli na ňom naozajstné malé sviečky v takých držiakoch so štipcom, ktorým sa pripli na stromček. Stromček stál na zemi, nevisel zo stropu, ako u niektorých susedov, obrus na stole bol biely, damaskový a po večeri sa vždy išlo na polnočnú svätú omšu.

Dnes už ani jeden z pôvodných baníckych domčekov na Jergištôlni nenájdete, všetky prešli buď rôznymi druhmi rekonštrukcie, alebo ich nahradili nové väčšie domy, ktoré sú dnes viac dovolenkovými domami. Ale žijú tam aj príbuzní niektorých pôvodných obyvateľov. Nespevnenú cestu nahradila asfaltová, lemovaná verejným osvetlením, ale výnimočnosť miesta zostala.

Emanuella Rottary Lovásová, rok 1927. V príbehu ako stará mama. Foto: Jana Orolínová

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0