Ľuďom z ŠtB som odpustila. Boli to politickí, nie osobní nepriatelia, vraví sestra Helena Torkošová

Sestra Helena Torkošová je ženou živej viery a dôkazom, že život s Bohom je plný paradoxov. Dotyk živého Boha zažila po prvýkrát na školení Socialistického zväzu mládeže. Aj napriek obdobiu plnému prenasledovania kresťanov sa rozhodla pre zasvätený život a dodnes je oddanou misionárkou a evanjelizátorkou pôsobiacou doma i v zahraničí. Podľa sestry Heleny s ochotným srdcom dokáže Boh aj nemožné napriek akýmkoľvek životným okolnostiam, strachu či hrozbám. 

Aký bol váš vzťah k Bohu v detstve? 

Za dar viery ďakujem rodičom, ktorí mi ju odovzdali, ako najlepšie vedeli. V detstve som však mala nesprávny obraz o Bohu. Aj v kostole aj na náboženstve sa vtedy zdôrazňovala hlavne táto pravda o Bohu: Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce. To spôsobovalo, že som mala z Boha strach. Myslela som si, že Boh je taký starček, ktorý si sedí na obláčiku v nebi, v rukách drží veľkú hrubú knihu, do ktorej zapisuje všetky naše hriechy a potom, keď zomrieme, po smrti prídeme pred neho, on otvorí tú knihu a povie: “Helena, šup do pekla!”

Spomeniete si na moment svojho obrátenia sa k Bohu a k rozhodnutiu sa pre duchovné povolanie? 

Keď som prišla na gymnázium, bolo to v čase normalizácie. Každý týždeň sme vypisovali dotazník, kde sa nás pýtali, či chodíme do kostola z presvedčenia, zo zvyku, z donútenia rodičov… Na všetkých predmetoch, nám hovorili, že Boh nejestvuje. Tak som si povedala: „Dobre, že nejestvuje, nechcem takého Boha.”

Chcela som byť šťastná a rozhodla som sa hľadať pravdu za každú cenu. Všetci sme boli v organizácii, ktorá sa volala Socialistický zväz mládeže. Počas jedného politického školenia, keď sme počúvali prednášajúceho, ktorý hovoril o morálnom kódexe mladého budovateľa komunizmu, som zrazu mala pocit, akoby mi niekto položil na rameno ruku a nežným, jemným hlasom ma po mene oslovil: „Helena, vráť sa k viere svojich rodičov.“ Okamžite som vedela, že si musím urobiť poriadok so svojou minulosťou, a začala som sa pripravovať na generálnu sviatosť zmierenia. 

(…) Zrazu sa všetko zmenilo a už to bolo o vzťahu. O túžbe. Tá túžba narastala, až som sa prichytila pri tom, že si hovorím, že Boh sám stačí. Nič iné nemá zmysel, toto všetko sa pominie.

Neskôr ste sa rozhodli pre duchovné povolanie. Ako ste si vybrali svoju rehoľu, školské sestry sv. Františka? 

Dnes ľudia poznajú dvadsať reholí a keď sa rozhodujú, majú problém si jednu vybrať. Ja som vtedy nevedela o žiadnych reholiach, nebol internet ani knihy o reholiach, nič. Všetko bolo utajené a zahalené rúškom tajomstva. Bolo mi jedno, kam by som šla. Cítila som tiahnutie Boha zasvätiť sa nejakou formou. Vedela som, že niekam ísť musím a modlila som sa…

Vaše štúdium aj pôsobenie v Bratislave trvalo počas doby normalizácie, čiže bolo zakázané a tajné. Zažili ste počas komunizmu prenasledovanie? 

Prenasledovanie na seba nenechalo dlho čakať. Bolo to tak, ako nám povedala naša provinciálna predstavená, že ak sa na to príde, tak nám nemôže sľúbiť žiadnu kariéru, iba prenasledovanie, možnože aj väzenie. Tajnú formáciu som začala v roku 1975, o päť rokov neskôr, v roku 1980, som prišla do Prešova. Ako som spomínala, my ako rehoľa sme prežívali pomerne veľký rozvoj, prichádzalo veľa nových sestier, bratia františkáni mali veľa nových bratov, úzko sme spolupracovali.

Ale tak ako Ježiš formoval dvanástich, tak aj v každej inej formácii sa vždy nájde Judáš. Nie nadarmo sa Judáš dostal do evanjelia, v každom storočí, národe či skupine sa vždy Judáš nájde. S tým treba rátať. Čo chcel Judáš? Možnože na rozdiel od iných apoštolov videl Ježiša skôr ako politického mesiáša. Chcel byť pri tom, kto bude mať vplyv, kto bude vládnuť. A zrazu videl, že on nemá vplyv.

To znie dosť tajomne a dosť napínavo. Čo bolo ďalej? 

Chcem na tomto mieste povedať, ako nás Boh mimoriadne viedol a chránil. V byte sme telefón nemali, ale v bytovom dome, kde sme bývali s jednou spolusestrou, bývala o poschodie nižšie jedna rodina. A zrazu jedného dňa vo februári ku nám zazvonili: „Máte u nás telefón.“ Zišla som k nim dole do bytu a  bola som prekvapená, lebo sa to nestávalo bežne. Pýtam sa: „Mňa chcú k telefónu?“ Že áno. Tak som sa predstavila, prosím, kto volá? a hlas v telefóne hovorí: „Volám z iného mesta, nemôžem sa vám predstaviť. Chcem vám len povedať, že v tej a tej hodine toho a toho dňa vám urobia domovú prehliadku, buďte pripravení, všetky veci si schovajte.“ Pýtam sa: „Kto volá?“ No ako na to zareagovať? Nemôžeš sa ani zľaknúť, lebo možno to je nahrávané a tým sa priznáš… „O čom hovoríte?“ začala som improvizovať – „Nič nechcite vedieť, Helenka,“ familiárne ma volal ten človek, bol to muž, „len sa na to pripravte.”

Hore do nášho bytu som sa vrátila ako obarená a povedala som spolusestre, čo sa udialo. Ten hlas ešte povedal: „Dajte aj ostatným vedieť.“ Čiže aj týmto nás Boh trošku upozornil, bolo to niekedy vo februári. Išla som aj do Bratislavy, tak som povedala ostatným bratom a sestrám, že sme dostali upozornenie, že niečo sa bude diať, aby neboli prekvapení. A naozaj, prišiel 27. marec a stalo sa to.

Čo presne sa stalo toho 27. marca?

Bola to Kvetná nedeľa. Poobede sme mali mať v Košiciach stretnutia všetci bratia a všetky sestry. Sestra Magda, ktorá so mnou vtedy bývala, išla do Košíc už v sobotu. Ja som v sobotu bola na jednom tajnom celoslovenskom stretnutí, ktoré bolo v Sabinove a v nedeľu ráno som vyrazila z domu na železničnú stanicu, kúpila som si lístok na vlak a mala som ešte doobeda ísť do Sabinova a až poobede do Košíc.(…)

Už som mala kúpený lístok, sedím na zastávke, zrazu prídu ku mne dvaja ľudia, jeden v civile a jeden v uniforme. „Vy ste Helena Torkošová? Ukážte nám občiansky preukaz,“ hovorí ten, čo bol v uniforme, lebo hocikto vás legitimovať nemôže. „Pôjdete s nami,“ vravia. Ja odpovedám, že cestujem, že teraz s nimi ísť nemôžem. – „Tu máme auto, sadnite si a pôjdete s nami.“ Tak som išla s nimi a v dvoch vetách mi oznámili: „Keďže je podozrenie, že máte v byte veci, ktoré sú závadné, urobíme vám domovú prehliadku. Teraz zoberieme policajný tím a ideme k vám na byt.“ Tak sme nasadli asi do troch či štyroch áut a išli sme, celá eskorta.

Ako to pokračovalo?

V malom jednoizbovom byte od rána od siedmej do jednej poobede prekutali každú skrinku, každý šuflík, všetko sa fotilo, zapisovalo a bralo, ešte aj maličký obrážtek z nejakej knihy, keď bol náboženského charakteru. Na stene sme mali asi 50 cm kríž, drevorezbu na stene a vzadu, za tým krížom, bol vyrezaný taký krúžok a tam sme mali hostiu, skrytý bohostánok. V každom byte, v každej tajnej komunite sme mali sviatosť oltárnu. Raz v mesiaci sme mali svätú omšu, kde sviatosť musí podľa cirkevného práva byť, čiže sa svätá omša prišla odslúžiť, hostia sa vymenila, my sme sa modlili pri nej, adorovali. Pri tejto hostii som mala najväčší strach. Hovorím si, že keď sa toho kríža dotknú, a tam je sviatosť oltárna, zneužijú ju…, no hrozne som sa bála. To bolo najväčšie bohatstvo, o ktoré som sa bála. 

Čo bolo ďalej?

Modlila som sa, nikdy som sa tak k svätému Jozefovi nemodlila ako vtedy. „Svätý Jozef a Panna Mária, vy ste ochránili Ježiša, keď ho Herodes chcel zničiť, ochráňte ho aj teraz.“ (Úsmev.) Treba povedať, že brali aj úplne malé obrázočky, ktoré našli a toho kríža sa ani nedotkli. Ostal neporušený, aj sviatosť. To bol pre mňa obrovský zázrak a oni zúrili, lebo u nás toho našli málo. My sme po tom telefonáte všetko poodnášali, ale našli u nás aj náboženské predmety, bez ktorých sa nedalo žiť. A raz za mesiac sme mali omšu, tak v jednej skrinke, v jednej krabičke sme mali hostie. Nepremenené, pripravené na svätú omšu. Víno sme mali v chladničke a ako liturgické ampulky sme používali fľaštičky na tatársku omáčku. Jeden z policajtov sa z kuchyne pýta: „Máte radi tatársku?“ Ja vravím: „Čo ja viem? Prečo sa pýtate?“ – „Tak keď tu máte toľko fľaštičiek na tatársku.“ Hovorím: „Hej, hej, občas robíme s hranolčekmi.“ (Úsmev.)

Stála som pri dverách a jeden z tých siedmich kontroloval skriňu, v ktorej boli tie hostie. Všetky veci zo skrine vybral, prezrel a dal nazad. A ako zobral tie hostie, zavrel škatuľu, položil ju, otočil sa na jednu, druhú stranu, aby zistil, kto naňho pozerá a vrátil krabicu nazad, strčil ju niekde dozadu a hlási, že táto skriňa je už hotová. Boli to väčšinou katolíci, ľudia, ktorí zradili Krista a pracovali pre ŠtB, a tento policajt sa asi bál, že sú to premenené hostie, hoci neboli. To bol ďalší znak toho, že Boh je so mnou. Najskôr, že sa nedotkli toho kríža a potom tie hostie, on ich mohol vziať. Mali by usvedčujúci dôkaz, že sa tu slúžia omše, také veci nie sú bežné v skriniach, ale on sa zľakol a zavrel to. Bol to mladý chalan, neskôr som zistila aj, ako sa volal a viem aj, kde žil. Bol z jednej katolíckej rodiny a zhruba za rok a pol ho prepustili z polície, lebo manželka dala pokrstiť syna, ktorý sa im narodil a zistili to.

Na čo ste potom mysleli počas dlhých hodín výsluchov, čo ste cítili, keď ste tam sedeli na policajnej stanici?  

Prvýkrát to bolo najsilnejšie. Sedela som za stolom, za oknom bolo vidno prešovský cintorín a množstvo krížov. Dívaš sa, kríž – kríž – kríž , stovky krížov. To bola pre mňa sila. „Pane Ježišu, ty si zomrel na kríži za mňa i za týchto lotrov, čo ma tu teraz vypočúvajú. Daj mi silu.“ A dával mi ju.

Dokázali ste tým všetkým tým ľuďom, čo vás vypočúvali a prenasledovali, odpustiť?  

To bolo najľahšie. Boli to politickí, a nie osobní nepriatelia, s ktorými denne pracujete a podrazia vás. Tým sa najľahšie odpúšťa, aspoň mne bolo najľahšie odpustiť. Keď sme prišli z výsluchu, často sme boli psychicky vysilení, zbití ako kone. No hneď v ten večer sme sa modlili: „Pane Ježišu, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. Pane Ježišu, pošli im ľudí do cesty, aby im ukázali na teba, aby sa obrátili a my aby sme mohli počuť ich svedectvá. Pane Ježišu, ak to nie je náhoda, že sme sa dnes s nimi stretli alebo že sme dnes išli na výsluch, Pane Ježišu, daj, aby v nás videli teba. Keď do týchto priestorov, ktoré sú pod zámkom musíme ísť, keď máme právo vkročiť tam, kde oni každý deň pracujú, v tých uzavretých dverách, daj, aby sme priniesli teba.“ Čiže my sme sa celú totalitu modlili za to, aby sa raz obrátili a spoznali Krista. Odpúšťali sme im hneď v ten deň, čo sme boli na výsluchu a prosili sme za ich obrátenie. 

Stretli ste ešte niekedy ľudí, ktorí vás v tom období prenasledovali? 

Keď som začala učiť náboženstvo a prišiel do Prešova nový dekan, hovorí mi: „Hlási sa nám veľmi veľa ľudí od sedemnásť do šesťdesiat rokov, ktorí nemajú sviatosti, nie sú pokrstení alebo nemajú prvé sväté prijímanie. Potrebujeme pripravovať, nepomôžete?“ „S radosťou,“ odpovedala som. A tak som každý rok mala okolo sto ľudí, ktorých som pripravovala na prvé sväté prijímanie a na krst v dospelosti. Na fare som ako dospelé pripravovala na prvé sväté prijímanie aj deti školskej inšpektorky, ktorá svedčila na súde, keď ma vyhodili z učiteľských služieb. Mohla som dokonca pracovať s ľuďmi, ktorí nás prenasledovali a ktorí svedčili proti nám. S mnohými z nich som sa mohla dokonca stretnúť.

Učila som na cirkevnej základnej škole náboženstvo a jeden pondelok za mnou prišla vychovávateľka, ktorá pochádzala z dedinky od Prešova a hovorí mi: „Vieš čo? My sme včera mali krstiny a na tých krstinách som hovorila všetkým príbuzným, ktorí tam boli zídení, kde robím a že robím s tebou. A prišla za mnou pani tá a tá, ktorá robila voľakedy inšpektorku školstva, povedala mi, že ťa vyhodila z učiteľských služieb a že proti tebe svedčila na súde. Chce sa s tebou stretnúť.“ 

Ako sa to skončilo?

S touto pani som sa stretla a ona ma prosila o odpustenie. Išla k pátrovi Lukášovi na spoveď aj s manželom a páterko bol podarený, jasné, že ich prijal a po spovedi im povedal: „Ale to nie len tak, že sa raz vyspovedám a 40 rokov som nechodil do kostola a všetko v poriadku. Teraz chodzic do koscela každý dzeň, odčinic tote roky.“

Táto pani donedávna ešte žila, jej manžel zomrel ešte skôr, a skutočne bola každý deň v kostole. Začala chodiť aj do neokatechumenátu, študovať Sväté Písmo. Mnohokrát ma stretla pri kostole a vždy mi povedala: „Súdružka Torkošová, nehnevajte sa na mňa. Ja čoskoro zomriem a potrebujem vaše odpustenie.“ Takže toto mi dal Boh vidieť v tomto meste. Sú to príbehy ako z filmu. 

Taktiež jednému členovi tímu, ktorý vykonával domovú prehliadku, som na základnej škole po páde komunizmu pripravovala dve deti na prvé sväté prijímanie. Bola to pre mňa milosť.

Predstavujete si nebo, kde vás privíta Ježiš? 

Už tu na zemi mi dal zakúsiť časť neba – v silných dotykoch Božej prítomnosti. A vtedy vám nič nechýba, je to maximálne šťastie. Chcem to. Zažívam to aj tu na zemi, sú to momenty, niekedy je to deň, niekedy je to niekoľko týždňov, keď vás premkne Božie teplo, Božia prítomnosť a nič iné nie je dôležité, nič vám nechýba a vo vás všetko horí Božou láskou. Ja som to prežila, každému to prajem a chcem to zažívať stále. 

Rozhovor so sestrou Helenou je upraveným úryvkom z jej rozprávania, zaznamenanom v knihe Oheň v srdci: rozhovory so sestrou Helenou Torkošovou. Je prvá zo série knižných rozhovorov Generácia, ktorej ide o Božie kráľovstvo. Predstavuje ľudí, ktorí v rôznych okolnostiach a životných situáciách vytrvalo a odhodlane hľadajú Boha.