Sestra Helena Torkošová je ženou živej viery a dôkazom, že život s Bohom je plný paradoxov. Dotyk živého Boha zažila po prvýkrát na školení Socialistického zväzu mládeže. Aj napriek obdobiu plnému prenasledovania kresťanov sa rozhodla pre zasvätený život a dodnes je oddanou misionárkou a evanjelizátorkou pôsobiacou doma i v zahraničí. Podľa sestry Heleny s ochotným srdcom dokáže Boh aj nemožné napriek akýmkoľvek životným okolnostiam, strachu či hrozbám. 

Aký bol váš vzťah k Bohu v detstve

Za dar viery ďakujem rodičom, ktorí mi ju odovzdali, ako najlepšie vedeli. V detstve som však mala nesprávny obraz o Bohu. Aj v kostole aj na náboženstve sa vtedy zdôrazňovala hlavne táto pravda o Bohu: Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce. To spôsobovalo, že som mala z Boha strach. Myslela som si, že Boh je taký starček, ktorý si sedí na obláčiku v nebi, v rukách drží veľkú hrubú knihu, do ktorej zapisuje všetky naše hriechy a potom, keď zomrieme, po smrti prídeme pred neho, on otvorí tú knihu a povie: “Helena, šup do pekla!”

Spomeniete si na moment svojho obrátenia sa k Bohu a k rozhodnutiu sa pre duchovné povolanie? 

Keď som prišla na gymnázium, bolo to v čase normalizácie. Každý týždeň sme vypisovali dotazník, kde sa nás pýtali, či chodíme do kostola z presvedčenia, zo zvyku, z donútenia rodičov... Na všetkých predmetoch, nám hovorili, že Boh nejestvuje. Tak som si povedala: „Dobre, že nejestvuje, nechcem takého Boha.”

Chcela som byť šťastná a rozhodla som sa hľadať pravdu za každú cenu. Všetci sme boli v organizácii, ktorá sa volala Socialistický zväz mládeže. Počas jedného politického školenia, keď sme počúvali prednášajúceho, ktorý hovoril o morálnom kódexe mladého budovateľa komunizmu, som zrazu mala pocit, akoby mi niekto položil na rameno ruku a nežným, jemným hlasom ma po mene oslovil: Helena, vráť sa k viere svojich rodičov.“ Okamžite som vedela, že si musím urobiť poriadok so svojou minulosťou, a začala som sa pripravovať na generálnu sviatosť zmierenia. 

(...) Zrazu sa všetko zmenilo a už to bolo o vzťahu. O túžbe. Tá túžba narastala, až som sa prichytila pri tom, že si hovorím, že Boh sám stačí. Nič iné nemá zmysel, toto všetko sa pominie.

Neskôr ste sa rozhodli pre duchovné povolanie. Ako ste si vybrali svoju rehoľu, školské sestry sv. Františka? 

Dnes ľudia poznajú dvadsať reholí a keď sa rozhodujú, majú problém si jednu vybrať. Ja som vtedy nevedela o žiadnych reholiach, nebol internet ani knihy o reholiach, nič. Všetko bolo utajené a zahalené rúškom tajomstva. Bolo mi jedno, kam by som šla. Cítila som tiahnutie Boha zasvätiť sa nejakou formou. Vedela som, že niekam ísť musím a modlila som sa...

Vaše štúdium aj pôsobenie v Bratislave trvalo počas doby normalizácie, čiže bolo zakázané a tajné. Zažili ste počas komunizmu prenasledovanie? 

Prenasledovanie na seba nenechalo dlho čakať. Bolo to tak, ako nám povedala naša provinciálna predstavená, že ak sa na to príde, tak nám nemôže sľúbiť žiadnu kariéru, iba prenasledovanie, možnože aj väzenie. Tajnú formáciu som začala v roku 1975, o päť rokov neskôr, v roku 1980, som prišla do Prešova. Ako som spomínala, my ako rehoľa sme prežívali pomerne veľký rozvoj, prichádzalo veľa nových sestier, bratia františkáni mali veľa nových bratov, úzko sme spolupracovali.

Ale tak ako Ježiš formoval dvanástich, tak aj v každej inej formácii sa vždy nájde Judáš. Nie nadarmo sa Judáš dostal do evanjelia, v každom storočí, národe či skupine sa vždy Judáš nájde. S tým treba rátať. Čo chcel Judáš? Možnože na rozdiel od iných apoštolov videl Ježiša skôr ako politického mesiáša. Chcel byť pri tom, kto bude mať vplyv, kto bude vládnuť. A zrazu videl, že on nemá vplyv.

Sestra Helena Torkošová. Foto: archív projektu Godzone

To znie dosť tajomne a dosť napínavo. Čo bolo ďalej? 

Chcem na tomto mieste povedať, ako nás Boh mimoriadne viedol a chránil. V byte sme telefón nemali, ale v bytovom dome, kde sme bývali s jednou spolusestrou, bývala o poschodie nižšie jedna rodina. A zrazu jedného dňa vo februári ku nám zazvonili: „Máte u nás telefón.“ Zišla som k nim dole do bytu a  bola som prekvapená, lebo sa to nestávalo bežne. Pýtam sa: „Mňa chcú k telefónu?“ Že áno. Tak som sa predstavila, prosím, kto volá? a hlas v telefóne hovorí: „Volám z iného mesta, nemôžem sa vám predstaviť. Chcem vám len povedať, že v tej a tej hodine toho a toho dňa vám urobia domovú prehliadku, buďte pripravení, všetky veci si schovajte.“ Pýtam sa: „Kto volá?“ No ako na to zareagovať? Nemôžeš sa ani zľaknúť, lebo možno to je nahrávané a tým sa priznáš... „O čom hovoríte?“ začala som improvizovať – „Nič nechcite vedieť, Helenka,“ familiárne ma volal ten človek, bol to muž, „len sa na to pripravte.”

(viac…)




Najnovšie autorské články