Nenávidím tie stroje, zničili mi život

Veronika opisuje príbeh svojho muža, ktorý pre hazard prišiel o všetko a Vianoce strávi za mrežami.

Veronika. Má dvadsať osem, je mamou päťročnej Rebeky a deväťmesačnej Elisabeth. Manžela jej pred pár dňami zavreli. Dostal tri roky. „Tibor sedí za podvod, ktorý spáchal ešte predtým, než som ho spoznala. Priznal sa mi k tomu až po svadbe. Krátko po narodení prvej dcérky sa skamarátil s automatmi. Či mal pri sebe 5 eur alebo päťdesiat, hádzal ich do tých prekliatych mašín. Nenávidím tie stroje, zničili mi život.“

Zažila aj pekné chvíle, no tých zlých sa nakopilo už priveľa, dusia ju. „Najhoršie je, keď stratíš dôveru v partnera. Všeličo som prehltla, odpustila, akože prehliadla, predovšetkým kvôli deťom, ale nevedie to nikam.“

Vzťah s otcom jej detí má ďaleko od ideálnosti, vlastne aj štandardnosti. „Začalo to, keď bola Rebeka malá, začali sa strácať peniaze, nerozumela som ničomu a hoci si viem s mnohým poradiť, bola som na bode mrazu,“ opatrne, hanblivo hovorí mladá mamička. Časom prišla na to, že hlava rodiny púšťa peniaze do automatov, sem-tam sa pochválil výhrou, ale radosť jej to na duši nespôsobovalo. Začali hádky, scénky. Jasne mu zdôraznila, že gamblerstvo je choroba a treba ju liečiť, že niečo také akceptovať nebude. A skončilo to s pobalením jeho vecí.

Na pol roka si dali pauzu, priznáva, že nemá srdce ako skala, stále ho ľúbila, nádejala sa a verila, že sa to proste nejako utrasie, veď majú zdravú, krásnu Rebeku, veď nie sú jedinou rodinou, ktorá si prechádza krízou. A rozísť sa definitívne, to je predsa to najjednoduchšie riešenie.

Vrátil sa a znovu boli rodina. Ona chodila do práce, robila čašníčku, mali na prenájom aj na slušný život.  Idylka, ale dlho nevydržala. „Bola som v druhom mesiaci tehotenstva, keď sa mi opäť vrátili tie pračudesné predtuchy, v domácnosti to zas bolo tichšie, nechcela som si, aj pre nový život, ktorý som nosila v sebe, privolávať stresy. Nepriamymi a vlastne aj priamymi dôkazmi som prišla na to, že sa znova  skamarátil s herňami. Jasne, že nič nepriznal, lenže dlh na nájomnom rástol, majiteľka bytu síce bola zhovievavá, no nie donekonečna.“

Vždy, keď bola v úzkych pomohla jej najlepšia kamarátka, ktorá má tiež svoju rodinu. „Vie o mne, o nás všetko, tým, že sa niekomu zdôverím, uľaví sa mi. A som jej vďačná nadovšetko, veď zatiahla aj dlh na byte, pretože by sme naozaj skončili na ulici.  Môjho muža to očividne netrápilo, ani to, keď sme nemali na vianočný nákup, nie na darčeky, na obyčajné jedlo. Bola som krátko pred pôrodom a namiesto radosti z nového dieťaťa som riešila doslova existenčné problémy.“

Malá Elisabeth prišla na svet vo februári, krátko pred prvou koronakrízou. A, paradoxne, vďaka korone sa to u Veroniky doma zasa trochu utriaslo. „Lebo zavreli aj herne,“ podotkne. Čerstvá dvojnásobná mama si myslela, že sa to už dá u nich od základov do poriadku. Že ona znovu zabudne, odpustí, pochopí, uverí. A polepený vzťah sa stabilizuje. Zatiaľ čo pre väčšinu korona opatrenia trvali dlho a čakali, kým sa znova všetko otvorí, Veronika sa toho momentu bála. Lebo otvoria aj herne.  „A dostali sme sa  tam, kde kedysi. Chodil tam zas… Všetko zapieral, doma mlčal, k deťom bol síce milý, ale nikdy som nevedela kedy príde domov. Z práce to cez herne trvalo predsa dlho… Bolo mu jedno, že doma je prázdna chladnička, že na plienky pre malú žobrem od kamarátok…, s každou mojou výčitkou súhlasil, on nebol agresívny, on len ticho sedel a pritakával. Z celej jeho výplaty sme doma videli maximálne stovku, ostatné prehral. Spoločnú budúcnosť si nemaľujem, ružové okuliare som odložila.“

Na prvom mieste rieši bývanie. Aby mala z čoho zaplatiť 460 eur prenájom dvojizbáku. Potom plienky, sunar a nevyhnutné veci pre malú. Matematika nepustí. „Spoliehať sa môžem jedine na seba, no z rodičovského príspevku je to veľmi ťažké.“ Staršiu Rebeku odprevadí do škôlky a s malou Bety v kočíku chodí upratovať byty, aby nehladovali. Pretože rodičovský je 419 eur. Menej ako prenájom. Zamestnať sa pri 9 mesačnom bábätku nemôže. V koži Veroniky by chcel byť asi málokto.

Otec dvoch malých dcér však už doma nie je. Hoci druhá vlna covidu opäť zavrela herne, on už zmenil adresu. Sedí za mrežami. Dostal tri roky, natvrdo. Nesplatil dlh, ktorý mal z mladosti. Ani počas päťročnej podmienky. Tak sa trest premenil na basu. „Odchádzal smutný, so sklonenou hlavou, tri roky sú večnosť. Povedala som mu, že to musí zvládnuť, že za chyby sa pyká, a že si od väzenia sľubujem veľa. Je to nápravno-výchovné zariadenie a nádejam sa, že tam sa od závislosti na herniach vylieči, je to jeho jediná šanca“ hovorí Veronika, ktorá musela 5 ročnej dcérke vysvetliť, že ocko počas Vianoc a najbližšie tri roky doma nebude, urobil niečo zlé a musí si to odrobiť. Okaté dievčatko s plačom mame povedalo: „Išiel do basy, že? Ale ja ho ľúbim a chcem, aby bol s nami, veď bol dobrý mami, že?“