Včera uplynulo desať rokov od smrti prezidenta Václava Havla, odvšadiaľ bolo počuť najmä pátos, čo si Havel ani čitatelia nezaslúžia. Skúsme štipku realizmu.

Havel bol aj naším prezidentom. Slovensko by ho síce nikdy nebolo zvolilo, ale ani on Slovensku nerozumel, takže to odcudzenie bolo trochu vzájomné. S výnimkou vplyvnej, ale relatívne málopočetnej skupiny liberálnej inteligencie, ktorá ho poznala a zároveň definovala u nás jeho obraz, bol Havel jednoducho príliš ďaleko.

Vedel to aj on sám, písal o tom. Dôkazom je napríklad text Daj to sem, kde opisuje, ako spoznal Dominika Tatarku. Priletel do Bratislavy lietadlom, bol rok 1965 alebo 1966, ako píše, už si to nepamätal presne. Na zvolanie Zväzu československých spisovateľov potrebovali asi tretinu podpisov spomedzi Slovákov, už-už mali pocit, že sa im to podarí, keď tu:

„...najednou vstal Mihálik a řekl: Nech už to je, ako chce, Slováci sa musia zachovať jednotne! Všichni se zarazili, nastalo hluboké ticho, Mihálik zamířil ke dveřím a pak všichni – včetně těch, co už stáli nad našimi archy a sahali do kapsy pro pero – se začali tiše a trochu rozpačitě blížit (nebo spíš plížit) ke dveřím a k věšákům, kde měli své kabáty, klobouky a čepice. Bylo nám jasné, že ze Slovenska už zřejmě moc podpisů nepřivezeme, a já ty archy začal zase nenápadně strkat zpátky do aktovky. A v tom okamžiku se stala věc, kvůli které o té prapodivné Příhodě vlastně píšu: najednou vstal od stolu jeden hezkej chlap s výraznou tváří, který za celé dopoledne vůbec nic neřekl, přistoupil ke mně a povídá: Daj to sem! Já – docela už z toho všeho popletený – vytáhl ty podpisové archy zase z aktovky ven a položil je na stůl. Ten chlapík vytáhl pero, napsal tam: Dominik Tatarka.“

Tak spoznal Havel Tatarku, ako píše v závere textu z 80. rokov.

Problém je, že Tatarka už mal za sebou všeličo. Mal vyše 50, napísaná bola Farská republika, Panna zázračnica, aj jeden z najhanebnejších textov, aké slovenský spisovateľ kedy napísal, keď horlil za popravu Slánskeho a Clementisa, ale tiež Prútené kreslá a najmä silná antistalinistická próza Démon súhlasu, ktorú napísal ešte v roku 1956, najskôr vyšla časopisecky, potom aj knižne. Tatarka vynikal, bolo ťažké ho prehliadnuť, ale Havel ho napriek tomu až do roku 1965 alebo 1966 nepoznal, žili pritom v jednom štáte.

Čitateľa Havlových životopisov to neprekvapí, veď Patočku spoznal Havel až v roku Charty, a to žili v jednom meste.

Hoci Charta 77 nebola zďaleka len Havlovým dielom, aj tu bolo možné vidieť a cítiť, že o Slovákov veľmi nestála. Upozornil na to napríklad Jozef Jankovič, ktorý ju aj z tohto dôvodu nepodpísal. Charta a Slovensko je ale širší problém. Dôvodov, prečo to nebol aj slovenský dokument, je viac, okrem iného odlišný charakter slovenského antikomunizmu.

Havel ale nezaznamenal ani Sviečkovú demonštráciu v Marci 1988, respektíve ju nepovažoval za hodnú vlastného textu alebo aspoň zmienky. Nespomenul ju, keď mal príhovor 10. decembra 1988 na demonštrácii v Prahe, hoci v príhovore vymenoval protesty proti komunizmu od Charty 77. Nespomenul ju v texte Vyložené karty, kde rekapituloval rok 1988, ani v liste prezidentovi Mitterrandovi, kde výnimočne spomenul aj katolícku petíciu, ba nespomenul ju ani v texte Testovací terén, ktorý vyšiel 3. júla 1989 v anglických novinách Independent, kde sumarizoval rok 1988 a prvú polovicu roku 1989. Hoci písal o troch pražských demonštráciách z roku 1988, ani slovom nespomenul Sviečkovú demonštráciu, hoci z nich bola ďaleko najväčšia a prebehla skôr ako tie tri české. Za vrchol odporu voči komunizmu v tomto období označil petíciu Několik vět.

Jeden z Havlových poradcov, ktorý nás učil na univerzite, nám neskôr povedal, ako bol Havel pri prvej návšteve Slovenska vo funkcii prezidenta prekvapený, koľko u nás žije Maďarov.

Najvýznamnejší slovenský sochár druhej polovice 20. storočia Jozef Jankovič zaznamenal aj ďalší príbeh. Prvý štátny sviatok vzniku republiky 28. októbra 1990, na ktorom Havlovi mimoriadne záležalo, sa zaobišiel bez Slovákov. Boli sme len divákmi. Jankovič vtedy Havlovi a jeho okruhu na Hrade položil otázku, či nebolo možné nájsť aspoň jednu skladbu slovenského skladateľa, ktorá by zaznela na štátnom koncerte, ak nie, či neexistuje aspoň jeden dirigent alebo sólista, ktorý by tam bol ako Slovák vystúpil. Jankovič odišiel sklamaný.

Podobných príbeh a anekdot by sa dalo navŕšiť viac, úmyselne som vynechal jeho poznámku na petržalské paneláky, pretože bola vytrhnutá z kontextu. Zároveň ale treba povedať, že hoci Havla zo Slovenska občas bolela hlava a politicky ani mentálne mu nerozumel, istým spôsobom oň stál, keď sa snažil formulovať dôvod za zachovanie Česko-Slovenska. Neuspel s tým v Prahe, ani u nás.

Azda je čas povedať, čo tým všetkým chcem vyjadriť.

(viac…)




Najnovšie autorské články