Uplynulo desať rokov od Havlovej smrti. Václav Klaus výsledok tohtoročných českých volieb hodnotí tak, že sú úplným víťazstvom Václava Havla. Dobré dôvody na to pozrieť sa, ako sa s jeho odkazom zaobchádza a čo sa z neho stalo.

Že zakladateľskou figúrou Českej republiky je Václav Havel a nikto iný, o tom už niet pochýb, a to aj napriek tomu, že tento štát vecne vzaté nezaložil Havel, ale Klaus. Vznik republiky 1. januára 1993 bol však plynulým pokračovaním novembra 1989, začiatku všetkého, v čom žijeme. Havel je náš uvádzač do súčasnosti.

Keď sa dnes niekto hlási k Václavovi Havlovi, chce sa tým predovšetkým prihlásiť k zásadám demokracie a slobody. To druhé je prípadnejšie, Havel totiž vo svojich hlavných rokoch nebol vždy zástancom klasickej parlamentnej demokracie, v akej žijeme dnes. Esej Moc bezmocných z roku 1978 obsahuje explicitné vety, z ktorých je vidieť, že autor si neželá obnovu predfebruárového systému politických strán a namiesto toho načrtáva systém, v ktorom dianie ovplyvňujú občianske iniciatívy pod vedením charizmatických lídrov. Čo je však platné pre celý Havlov život, je osobné nasadenie pre slobodu a v tom aj rôzne menšinové, v danej chvíli možno iritujúce názory.

Klaus mal však na mysli niečo iné. Tohto prezidenta trápi, ako päť strán, ktoré vytvoria našu budúcu vládu, vidia postavenie Českej republiky vo svete. A áno, neskorý Havel, povedzme od konca 90. rokov, bol rastúcou mierou internacionalista, dnes by sa povedalo globalista. Jedna vec je členstvo v NATO, ktorého prvú vlnu rozšírenia si Havel nie celkom neprávom pripisoval ako svoju hlavnú zásluhu v politike. Iná vec bola podpora intervencionistickej politiky Bieleho domu. Havlova bezpodmienečná podpora tu spočiatku mohla vyzerať racionálne, pretože jej predchádzala nielen studená vojna, ale aj masakre v Bosne z polovice 90. rokov. Avšak najneskôr invázia do Iraku je dvojbodkou, za ktorou nasledujú státisíce mŕtvych a katastrofálny rozvrat Iraku a vôbec Blízkeho východu. Česi sa môžu utešovať, že úloha Českej republiky a českého prezidenta tu nebola smerodajná, to určite nebola, ale nebola ani nulová. George W. Bush o jeho verejnú podporu pred začiatkom invázie veľmi stál.

Keď zostúpime zo sveta do Európy, tu sa dnes internacionalizmus zjavuje vo forme mechanickej podpory voči európskej integrácii a politike, s ktorou Európska únia prichádza. Táto politika už čoskoro vinou klimatických zákonov a energetickej chudoby miliónov ľudí prejde skúškou ohňom. Nemôžeme, samozrejme, vedieť, ako by sa k tomu Havel staval, môžeme len smutne konštatovať, že naposledy bol k technokracii a samopohybu tohto modelu na Západe kritický v 70. a do istej miery v 80. rokoch, kedy bol pritom Západ oveľa demokratickejší a v podstate otvorený systém, kedy bruselské centrum držalo iba zlomok svojej dnešnej moci.

(viac…)




Najnovšie autorské články