Vianočnú dohodu sme tu už raz mali, vzišli z nej vyhnanci, väzni i prezident

Alojz Hlina a Tomáš Drucker podpísali tento týždeň vianočnú dohodu. Aspoň tak to nazvali. Niekdajší šéf KDH a súčasný predseda strany Dobrá voľba chcú prísť s novým subjektom, ktorý by mal vytvoriť alternatívu voči súčasnej vládnej koalícii i parlamentnej opozícii.

Čo viedlo Hlinu a Druckera k tomu, že pobrataniu dali takýto prívlastok? Asi sa nechali inšpirovať minulosťou. V histórii Slovenska sme už vianočnú dohodu zažili, pochádza z čias prvej Slovenskej republiky z roku 1943. Do jedného bloku, čo bude vystupovať proti jednofarebnej vláde Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, sa vtedy spájali komunisti a predstavitelia občianskeho odboja, kde išlo prevažne o bývalých agrárnikov.

Bolo to v zlomovom roku 1943, keď sa otáčala karta a Hitler začal prehrávať druhú svetovú vojnu. Proti Tisovmu režimu, závislému na Hitlerovi, sa na Slovensku spájala ilegálna opozícia. Pôsobila tajne, lebo okrem ľudákov a reprezentantov miestnych Maďarov a Nemcov vtedy neboli povolené žiadne iné strany. Keďže iní sa neorganizovali, komunisti a občiansky odboj, z ktorého neskôr vznikla Demokratická strana, predstavovali celú vtedajšiu opozíciu.

Napokon tieto dve strany sa po zániku samostatného štátu a páde režimu stali po vojne jedinými dvoma legálnymi. Cesta k vláde však bola pre komunistov a demokratov ešte dlhá. Možno vtedy ani nesnívali, že sa im o jeden a pol roka podarí ovládnuť celé politické spektrum.

Zlomový rok 1943

Druhá svetová vojna zúrila už štyri roky. Práve rok 1943 bol zlomový. V zahraničí i doma. V lete utrpela nemecká armáda rozhodujúcu porážku pri ruskom Kursku. Od tohto momentu stratil wehrmacht schopnosť intenzívne útočiť a už len ustupoval. Spojenci sa vylodili na Sicílii a talianska vláda kapitulovala. Nemci museli presunúť časť síl na Apeninský polostrov. Briti a Američania spustili kobercové nálety na nemecké mestá a zabíjali po desaťtisícoch už aj civilistov. To ovplyvnilo nálady na Slovensku.

Slovenský režim bol spätý s Nemeckom, váhaví ľudia už rozmýšľali, čo bude po prehranej vojne. Na otvorené vystúpenie proti Hitlerovi nik nemyslel. Ak by sa také niečo stalo, Nemecko mohlo malé Slovensko hravo obsadiť. Pritom v republike sa pomery uvoľňovali.

Bolo to cítiť v ochabnutí potierania protištátnej činnosti, kam sa zaraďovali hlavne komunisti. Vyskytovali sa prípady, keď obvinených štátni zástupcovia prepúšťali z vyšetrovacej väzby ešte pred súdnym konaním. Podmienky väznenia boli pre viacerých komunistických prominentov mierne. Keď na jeseň 1943 napríklad prepustili z väzenia opozičného predstaviteľa Antona Rašlu, nazval ho priateľským kriminálom.

No vo väzeniach boli stále desiatky komunistov. Ich sila a popularita rástla – boli to tí najviditeľnejší, čo sa dokázali aj za cenu vlastnej ujmy postaviť proti režimu. Postupne sa zbavovali boľševického radikalizmu, čím sa dokázali stať prijateľným politickým partnerom pre viaceré neľudácke skupiny. Na rozdiel od minulosti boli ochotní pristupovať na kompromisy. Dokonca nevylučovali spoluprácu s umiernenými ľudákmi. Rástol rešpekt voči nim, lebo v meniacich sa zahraničných pomeroch zanedlho mohli vládu určovať práve oni.

Rozhodujúca zmluva Beneša so Stalinom

Kým do týchto časov prevažovala v komunistickom vedení na Slovensku myšlienka zachovania štátu a vymeniť sa mal len režim – pričom sa hovorilo o sovietskom Slovensku –, rok 1943 priniesol ráznu zmenu.

Zahraničnopolitickou udalosťou roka 1943 s dopadom na domáce udalosti bolo v decembri 1943 podpísanie československo-sovietskej zmluvy v Moskve. Týmto aktom sa budúci obnovený štát pripútal k Sovietskemu zväzu. Zmluvu podpísali tesne po konferencii hláv Sovietskeho zväzu, Spojených štátov a Veľkej Británie v Teheráne.

Exprezident a šéf exilovej československej vlády v Londýne Edvard Beneš vtedy postavil všetko na jednu kartu. Vychádzal z reality. Sovietsky zväz nastúpil do protiofenzívy a s pomocou Spojencov mal veľkú šancu vytlačiť nemecké vojská za hranice a postupovať ďalej na západ.

Pred Benešom stála voľba, či sa so Stalinom ústretovo dohodnúť alebo čakať, ako sa bude situácia vyvíjať po vstupe Červenej armády na územie medzivojnového Československa. Vybral si prvú možnosť, lebo sa ukazovala ako schodnejšia, v súlade s jeho cieľom obnoviť predmníchovský štát a ostať pri moci.

V Moskve bola silná reprezentácia československých komunistov, ktorá, pochopiteľne, konala v súlade so Stalinovými zámermi. Benešova vláda im musela pripadať ako ústretová, lebo v jej memorandách predchádzajúcich podpísaniu medzištátnej zmluvy sa hovorilo o presmerovaní československého zahraničného obchodu na Východ, vyhnaní Nemcov a vyzbrojení československej armády v Sovietskom zväze.