Vianočnú dohodu sme tu už raz mali, vzišli z nej vyhnanci, väzni i prezident

11577270-29 Ladislav Novomeský, jeden z iniciátorov Vianočnej dohody v roku 1943. Na archívnej snímke z 29. augusta 1968 pohľad na časť pracovného predsedníctva na mimoriadnom zjazde KSS v bratislavskom PKO. Foto: TASR

Zdá sa, že vianočné dohody majú na Slovensku stále popularitu. Otázka je, čo si od historickej paralely sľubujú politici, čo ju podpísali pred pár dňami.

Alojz Hlina a Tomáš Drucker podpísali tento týždeň vianočnú dohodu. Aspoň tak to nazvali. Niekdajší šéf KDH a súčasný predseda strany Dobrá voľba chcú prísť s novým subjektom, ktorý by mal vytvoriť alternatívu voči súčasnej vládnej koalícii i parlamentnej opozícii.

Čo viedlo Hlinu a Druckera k tomu, že pobrataniu dali takýto prívlastok? Asi sa nechali inšpirovať minulosťou. V histórii Slovenska sme už vianočnú dohodu zažili, pochádza z čias prvej Slovenskej republiky z roku 1943. Do jedného bloku, čo bude vystupovať proti jednofarebnej vláde Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, sa vtedy spájali komunisti a predstavitelia občianskeho odboja, kde išlo prevažne o bývalých agrárnikov.

Bolo to v zlomovom roku 1943, keď sa otáčala karta a Hitler začal prehrávať druhú svetovú vojnu. Proti Tisovmu režimu, závislému na Hitlerovi, sa na Slovensku spájala ilegálna opozícia. Pôsobila tajne, lebo okrem ľudákov a reprezentantov miestnych Maďarov a Nemcov vtedy neboli povolené žiadne iné strany. Keďže iní sa neorganizovali, komunisti a občiansky odboj, z ktorého neskôr vznikla Demokratická strana, predstavovali celú vtedajšiu opozíciu.

Napokon tieto dve strany sa po zániku samostatného štátu a páde režimu stali po vojne jedinými dvoma legálnymi. Cesta k vláde však bola pre komunistov a demokratov ešte dlhá. Možno vtedy ani nesnívali, že sa im o jeden a pol roka podarí ovládnuť celé politické spektrum.

Zlomový rok 1943

Druhá svetová vojna zúrila už štyri roky. Práve rok 1943 bol zlomový. V zahraničí i doma. V lete utrpela nemecká armáda rozhodujúcu porážku pri ruskom Kursku. Od tohto momentu stratil wehrmacht schopnosť intenzívne útočiť a už len ustupoval. Spojenci sa vylodili na Sicílii a talianska vláda kapitulovala. Nemci museli presunúť časť síl na Apeninský polostrov. Briti a Američania spustili kobercové nálety na nemecké mestá a zabíjali po desaťtisícoch už aj civilistov. To ovplyvnilo nálady na Slovensku.

Slovenský režim bol spätý s Nemeckom, váhaví ľudia už rozmýšľali, čo bude po prehranej vojne. Na otvorené vystúpenie proti Hitlerovi nik nemyslel. Ak by sa také niečo stalo, Nemecko mohlo malé Slovensko hravo obsadiť. Pritom v republike sa pomery uvoľňovali.

V roku 1943 sa Červená armáda pohla smerom na západ. Foto: Wikipédia

Bolo to cítiť v ochabnutí potierania protištátnej činnosti, kam sa zaraďovali hlavne komunisti. Vyskytovali sa prípady, keď obvinených štátni zástupcovia prepúšťali z vyšetrovacej väzby ešte pred súdnym konaním. Podmienky väznenia boli pre viacerých komunistických prominentov mierne. Keď na jeseň 1943 napríklad prepustili z väzenia opozičného predstaviteľa Antona Rašlu, nazval ho priateľským kriminálom.

No vo väzeniach boli stále desiatky komunistov. Ich sila a popularita rástla – boli to tí najviditeľnejší, čo sa dokázali aj za cenu vlastnej ujmy postaviť proti režimu. Postupne sa zbavovali boľševického radikalizmu, čím sa dokázali stať prijateľným politickým partnerom pre viaceré neľudácke skupiny. Na rozdiel od minulosti boli ochotní pristupovať na kompromisy. Dokonca nevylučovali spoluprácu s umiernenými ľudákmi. Rástol rešpekt voči nim, lebo v meniacich sa zahraničných pomeroch zanedlho mohli vládu určovať práve oni.

Rozhodujúca zmluva Beneša so Stalinom

Kým do týchto časov prevažovala v komunistickom vedení na Slovensku myšlienka zachovania štátu a vymeniť sa mal len režim – pričom sa hovorilo o sovietskom Slovensku –, rok 1943 priniesol ráznu zmenu.

Zahraničnopolitickou udalosťou roka 1943 s dopadom na domáce udalosti bolo v decembri 1943 podpísanie československo-sovietskej zmluvy v Moskve. Týmto aktom sa budúci obnovený štát pripútal k Sovietskemu zväzu. Zmluvu podpísali tesne po konferencii hláv Sovietskeho zväzu, Spojených štátov a Veľkej Británie v Teheráne.

Exprezident a šéf exilovej československej vlády v Londýne Edvard Beneš vtedy postavil všetko na jednu kartu. Vychádzal z reality. Sovietsky zväz nastúpil do protiofenzívy a s pomocou Spojencov mal veľkú šancu vytlačiť nemecké vojská za hranice a postupovať ďalej na západ.

Pred Benešom stála voľba, či sa so Stalinom ústretovo dohodnúť alebo čakať, ako sa bude situácia vyvíjať po vstupe Červenej armády na územie medzivojnového Československa. Vybral si prvú možnosť, lebo sa ukazovala ako schodnejšia, v súlade s jeho cieľom obnoviť predmníchovský štát a ostať pri moci.

V Moskve bola silná reprezentácia československých komunistov, ktorá, pochopiteľne, konala v súlade so Stalinovými zámermi. Benešova vláda im musela pripadať ako ústretová, lebo v jej memorandách predchádzajúcich podpísaniu medzištátnej zmluvy sa hovorilo o presmerovaní československého zahraničného obchodu na Východ, vyhnaní Nemcov a vyzbrojení československej armády v Sovietskom zväze.

Stalinovi sa vzájomná zmluva musela hodiť a dával ju ako príklad na uzavretie podobných s ďalším štátmi zo strednej Európy, pričom naviac ho zaujímalo Poľsko. To sa neskôr potvrdilo, lebo obnovené Československo ostalo po skončení druhej svetovej vojny pripútané k Sovietskemu zväzu.

Komunisti idú do vlády

Pri príležitosti podpísania československo-sovietskej zmluvy rokoval Beneš v decembri 1943 v Moskve s predstaviteľmi tamojších exilových komunistov. Ponúkol im účasť na povojnovej vláde národnej jednoty. V nej mali byť zastúpené iba strany, na ktorých sa vzájomne dohodnú. V žiadnom prípade však nie tie, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o rozpad spoločného štátu.

Komunisti sa na žičlivej pôde Moskvy cítili silní a už necelé dva roky pred koncom vojny sa pasovali za najsilnejšiu stranu novej vlády. Orientácia na Sovietsky zväz mala byť jednoznačná.

Moskovskými rokovaniami Beneš naplno legitimizoval komunistov ako budúcu vládnu stranu a potvrdil význam moskovského centra. Komunisti tak vlastne vyšli z týchto rozhovorov ako najsilnejšia strana, ktorá bola iniciátorom vládne­ho programu.

Na konkrétne dohody bolo priskoro, ale budúca orientácia československej vnútornej a zahraničnej politiky bola čoraz zreteľnejšia. Do úvahy ju museli brať aj na Slovensku, ktoré bolo v odbojovej činnosti ešte donedávna pripojené k zahraničným centrálam len veľmi slabo.

Po Moskve dohoda v Bratislave

Veci sa zmenili, keď v roku 1943 pricestoval na Slovensko z moskovskej centrály moravský komunista a odborár Karol Šmidke. Ako nových druhov do vedenia miestnej komunistickej strany si vybral advokáta Gustáva Husáka a spisovateľa Ladislava Novomeského.

Táto trojica dokázala zhmotniť, čo komunisti zhromaždili za predchádzajúce roky. Stretla sa s reprezentantmi ilegálnej občianskej opozície, rokovala s nimi a dosiahla dobrú dohodu. Rešpektovala pokyny z Moskvy, vytvorila širší front proti režimu, postavila sa za obnovenie Československa, ale na rozdiel od politiky londýnskej vlády si stanovila podmienku rovnoprávneho postavenia Slovákov s Čechmi a Moravanmi.

Posledným impulzom na vytvorenie širšieho záberu proti domácej vláde bolo práve podpísanie československo-sovietskej zmluvy v polovici decembra 1943 v Moskve. Šmidke, Husák a Novomeský vzápätí uzavreli v Bratislave dohodu s predstaviteľmi bývalých agrárnikov Jánom Ursínym a Jozefom Lettrichom a niekdajším národným socialistom Matejom Joskom. Keďže vznikla tresne pred sviatkami, nazvali ju Vianočnou dohodou.

Vytvorili ilegálnu Slovenskú národnú radu, ktorá mala v príhodnej chvíli zvrhnúť bratislavskú vládu a prevziať moc. Bojovať sa malo za Československo, ale vláda mala byť slovenská. V obnovenom štáte by zabezpečila rovnoprávne postavenie Slovákov.

Víťazmi predvianočných pohybov Moskve a v Bratislave sa stali komunisti. Kým šéf československých komunistov Klement Gottwald si v Moskve vymohol u Beneša čiastkový podiel na novej vláde, slovenskí komunisti si zaručili v budúcej autonómnej moci rovno polovicu.

Dramatické osudy signatárov

Po obnovení Československa sa veci vyvíjali podľa načrtnutého scenára. Orientovanie na Sovietsky zväz sa potvrdilo. V novej československej vláde mali podiel iba tí, čo boli pri podpísaní zmluvy v roku 1943 v Moskve. Ostatné strany zakázali a opozícia neexistovala.

Naplnila sa i Vianočná dohoda. V autonómnej slovenskej vláde reprezentovanej Slovenskou národnou radou a Zborom povereníkov si napoly podelili posty komunisti a Demokratická strana. Iné strany boli zakázané.

Slovenskej autonómnosti bolo čoraz menej, až úplne vyprchala. Taký bol aj osud signatárov Vianočnej dohody. Prešli viacerými funkciami, ale keď sa komunisti v roku 1948 naplno zmocnili vlády, ani jeden napokon neskončil dobre. Ursínyho zatvorili po februárovom prevrate vo väzenia, Lettrich a Josko ušli do zahraničia.

Gustáv Husák (pred mikrofónom) sa stal po roku 1969 najvyšším straníckym a potom aj štátnym predstaviteľom. Foto: Štefan Petráš/TASR

Šmidkeho vyšetrovala polícia a za nejasných okolností umrel. Husáka a Novomeského uväznili. Na rozdiel od ostatných spomínaných sa vrátili do československej politiky, Husák dokonca skončil na najvyššom straníckom a štátnom poste v Československu, kde ako prezident vydržal až do roku 1989.

Takže posúďte, či sa opláca uzatvárať dohody pred Vianocami. Či to už bolo v roku 1943 alebo pred pár dňami.


Ďalšie články