Európska centrálna banka sa inflácie nebojí, privoláva to stagfláciu

Európska centrálna banka infláciu naďalej nerieši a problém označuje za prechodný. Americká a britská centrálna banka podobný postoj minulý týždeň opustila, centrálne banky našich susedov s infláciou už tiež aktívne zápasia. S ohľadom na zadlženie európskych vlád nemožno v eurozóne očakávať výraznejšiu reštrikciu. Ak nedôjde k rýchlemu hospodárskemu oživeniu, čaká nás obdobie stagflácie.

Zatiaľ čo iné centrálne banky začínajú aktívne bojovať s infláciou, Európska centrálna banka sa tvári, že ide o prechodný problém, ktorý žiaden zásah nevyžaduje. Inflácia v eurozóne pritom dosiahla minulý mesiac 4,9 percenta, najviac od vzniku spoločnej meny. ECB minulý týždeň podľa očakávania potvrdila nulovú základnú úrokovú sadzbu. Oznámila síce postupný útlm pandemického programu nákupu aktív v budúcom roku, posilniť sa však má nákupný program, ktorý existoval pred pandémiou.

Ešte pred dvoma mesiacmi existovali vo svete dva tábory s odlišným pohľadom na menovú politiku. Centrálne banky Spojených štátov amerických, eurozóny, Spojeného kráľovstva či Japonska plánovali pokračovať v uvoľnenej menovej politike, ktorá mala pomôcť prekonať pandemickú krízu. Na druhej strane stáli centrálne banky mnohých štátov začali menovú politiku uťahovať. Medzi nimi sú Rusko, Čína, viaceré štáty Latinskej Ameriky, ale aj Južná Kórea, Nový Zéland či naši susedia Česko a Maďarsko. Situácia sa však postupne mení.

Trend menovej politiky sa mení

Britská Bank of England sa minulý týždeň rozhodla tábor expanzívnej menovej politiky opustiť. Ako prvá z centrálnych bánk veľkých vyspelých ekonomík zvýšila základnú úrokovú sadzbu o 0,15 percentného bodu na 0,25 percenta. Toto rozhodnutie bolo v menovom výbore banky prijaté výraznou väčšinou ôsmich proti jednému hlasu. Analytici pritom očakávali, že sadzba sa nezmení.

Spojené štáty tiež nastupujú na zmenu monetárnej politiky. Americká centrálna banka známa ako Fed (Federal Reserve System) rozhodla o rýchlejšom ukončení nákupu aktív a postupnom zvyšovaní základnej úrokovej sadzby. V budúcom roku  očakáva tri zvýšenia a ďalšie tri v roku 2023. Predseda Fedu Jerome Powell zároveň ohlásil, že centrálna banka bude naďalej sledovať, či sa inflácia nestáva viac trvalou, a nevylúčil možnosť rýchlejšej reštrikcie.

Malé otvorené ekonomiky s vlastnou menovou politikou sú v inej situácii. Príklad našich susedov ukazuje, ako by mohla vyzerať reakcia Národnej banky Slovenska, ak by si Slovensko zachovalo vlastnú menu. Maďarská národná banka zvyšuje základnú úrokovú sadzbu každý mesiac od júna tohto roku. Po minulotýždňovom zvýšení je na úrovni 2,4 percenta, štyrikrát vyššie než na začiatku roku, a tiež výrazne vyššie než pred pandémiou.

Česká národná banka zareagovala neskôr, ale o to razantnejšie. Na začiatku pandémie základnú úrokovú sadzbu znížila podobne ako iné banky, a to z 2,25 na 0,25 percenta v priebehu troch mesiacov. V júni a auguste však už opäť štvrť percentného bodu pridala. Na jeseň sa českí centrálni bankári odhodlali k rýchlemu zvýšeniu – v októbri o 0,75 a v novembri dokonca až o 1,25 percentného bodu –, čím sa sadzba dostala vyššie než pred pandémiou. Ani toto zvýšenie sa však nezdá dostatočné a tento týždeň bude základná sadzba zrejme opäť zvýšená minimálne o pol percentného bodu.

Európska centrálna banka to vidí inak

Európska centrálna banka čelí komplikovanejšej situácii. Inflácia v Eurozóne je v priemere vysoká, no v jednotlivých štátoch sa líši. ECB vlastne sleduje 19 rôznych inflácií a situácia v každom štáte podlieha iným faktorom, či už sa pozrieme na reálnu ekonomiku – trh práce či štrukturálne problémy – alebo na fiškálnu politiku.

Predstavitelia ECB označujú infláciu za prechodný stav vyvolaný len problémami na strane ponuky. Pokiaľ by to bola pravda, zmena monetárnej politiky naozaj nie je potrebná. Po skončení pandémie a obnove normálneho fungovania dodávateľských reťazcov by sa všetko mohlo vrátiť do starých koľají. Niektorí ekonómovia však varujú, že žiaden taký návrat nebude.

Problematická je aj interpretácia súčasnej inflácie ako výhradne ponukového šoku. Ten by mal byť spojený s rastom cien a zároveň poklesom reálnej ekonomiky. Lenže európske ekonomiky rastú, vrátili sa na predpandemickú úroveň, nezamestnanosť sa význame nezvýšila. Stimulácia dopytu zo strany monetárnej a fiškálnej politiky bola zrejme dostatočná – a naďalej nemusí byť žiaduca.

Európsku centrálnu banku zrejme v súčasnosti viac než inflácia zaujíma finančná stabilita. Mnohé vlády si zvykli na prísun lacných peňazí a reštriktívna politika by ich mohla dostať do problémov s financovaním dlhu. Hovorí sa najmä o Taliansku. Spomeňme si na problémy relatívne malého Grécka a vynásobme ho veľkosťou talianskej ekonomiky. ECB však nakupuje dlhy všetkých štátov a u niektorých je dominantným investorom, napríklad aj u Slovenska.

Ak sa nepodarí naštartovať ďalší rast európskych ekonomík, je možné, že si zopakujeme éru stagflácie – teda vysokej inflácie spojenej s hospodárskou stagnáciou. Obnova globálnych dodávateľských reťazcov môže byť pomalá. Európska únia sa navyše strieľa do nohy stále prísnejšími zelenými opatreniami. V tomto prostredí možno len ťažko očakávať hospodársky rast.