Ruskí spisovatelia akosi nápadne píšu najmä o minulosti. Píšu dobre, ale prečo nie aj o súčasnosti? Odpovedá profesor Vasil Lipitsky.

V prvej decembrovej dekáde sa v Rusku už po šestnástykrát konalo odovzdávanie literárnej ceny Veľká kniha, na ktorej sú finančné odmeny pre autorov druhé najvyššie na svete.

V tomto roku sa ale neuskutočnila iná prestížna súťaž Russian Booker. Preto možno práve Veľkú knihu považovať za hlavný indikátor súčasného stavu a trendov vývoja modernej ruskej literatúry.

Krátke prelúdium

Ako vždy sa najprv vytvoril širší zoznam a potom aj shortlist kníh kandidátov. Prebehlo aj čitateľské hlasovanie. S veľkým náskokom v ňom zvíťazil román Simоn od Nariny Abgarjanovej. Je to spisovateľka arménskeho pôvodu populárna nielen v Rusku, ktorú v roku 2020 londýnsky Guardian zaradil medzi najpozoruhodnejších európskych autorov. Tento rok jej vyšla v českom preklade audiokniha Tři jablka spadlá z nebe.

Nový román, hoci je napísaný v ruštine, vo väčšej miere odráža reálie Arménska. Ruské publikum ho však preferovalo aj napriek dielam „pestovaným“ na ich rodnej hrude. Povedal by som, že to možno nazvať prekvapením.

Narina Abgarjanová. Foto: FB Nariny Abgarjanovej

Mimochodom, nové dielo aj na Slovensku známeho spisovateľa Jevgenija Vodolazkina, ktorý nedávno navštívil Bratislavu, Odôvodnenie Ostrova sa síce dostalo na shortlist, no neumiestnilo sa medzi laureátmi, čo sa nečakalo. Vodolazkinov román Laurus vyšiel v roku 2019 aj v slovenčine.

Vodolazkin je na Slovensku pomerne populárny, aj keď to slovo dnes so spisovateľmi už neveľmi používame, ale povedzme to tak, že medzi čitateľmi literatúry a ruskej literatúry zvlášť, je Vodolazkin na Slovensku malý pojem. Myslím si o tom svoje, ako som pred časom napísal v tomto texte. Zdá sa, že niečo podobné napovedá aj odovzdávanie knižných cien v Rusku.

Jevgenij Vodolazkin. Foto: FB Jevgenija Vodolazkina

Smrtiaca železnica

Komu dali prednosť experti a členovia poroty? Tretie miesto získala kniha Večný mráz skúseného autora Viktora Remizova, finalistu súťaže Russian Booker z roku 2014. Toto dielo sa spája s dvoma nezvyčajnými faktami.

Prvým z nich je, že bolo vydané v meste Vladivostok na brehu Tichého oceánu, viac ako 10-tisíc kilometrov od Moskvy. Kultúrny život Ďalekého východu je pre obyvateľov európskej časti Ruska malo známy. To, že tamojšie vydanie upútalo pozornosť moskovského publika, nie je úplne obvyklé.

Druhou zvláštnosťou je téma knihy. Je to doslova epické dielo o stalinskej „stavbe storočia“ – transpolárnej železničnej trati, ktorá mala spojiť pobrežie Barentsovho mora a polostrov Čukotka. Samozrejme, pracovali tam väzni – obete represií.

S touto železnicou ma spája aj osobný zážitok. Začiatkom 80. rokov som navštívil sever Ruska a na vlastné oči videl ruiny veľkého staveniska, o ktorom som dovtedy nič nepočul. Ani predtým, ani potom som nestretol takú deprimujúcu až zúfalú panorámu. Hrdzavé a ohnuté koľajnice, podvaly náhodne vytŕčajúce zo zeme, zvyšky budov táborov, v ktorých žili (ak sa to tak dá nazvať) väzni-stavitelia... A to všetko stovky kilometrov v každom smere pozdĺž studeného a ľudoprázdneho pobrežia Severného ľadového oceánu.

Fotku tej hrôzy možno nájsť aj v budapeštianskom Múzeu teroru na Andrássyho ulici.

(viac…)




Najnovšie autorské články