Únos, Mečiarove amnestie a majestát Božích mlynov

Európsky súdny dvor rozhodol, že nič nebráni súdnemu procesu s bývalým riaditeľom SIS Ivanom Lexom a s ďalšími príslušníkmi SIS v kauze zavlečenia Michala Kováča mladšieho v auguste 1995.

Už tridsať rokov som súčasťou fascinujúceho príbehu slovenského postkomunizmu. Myslel som si, že ten príbeh sa ma už netýka, ale po rozhodnutí Európskeho súdneho dvora sa mi celých tridsať rokov premietlo pred očami.

Prequel k únosu

Rok 1991. Stal som sa námestníkom riaditeľa Federálnej bezpečnostnej informačnej služby (FBIS), ktorá sa mala stať po zrušení komunistickej tajnej polície ŠtB spravodajskou službou demokratického štátu. V tomto období bola FBIS obviňovaná Vladimírom Mečiarom, práve čerstvo odvolaným z funkcie predsedu vlády SR, že ho sleduje a pripravuje na neho atentát. Verejne som to poprel a nazval som Mečiara luhárom. Mečiar na mňa podal trestné oznámenie. Počas pôsobenia vo funkcii služba dostávala informácie, že materiály ŠtB, ktoré boli v minulosti odcudzené z archívu ŠtB, sa objavujú v kópiách v rukách politikov Mečiarovho HZDS. Osobou, ktorá mala aj motív, aj príležitosť takéto materiály k HZDS posúvať, bol bývalý príslušník ŠtB Jaroslav Svěchota, ktorý v prvej polovici roku 1990 riadil bratislavskú pobočku Úradu na ochranu ústavy a demokracie. Bol to najvýznamnejší z príslušníkov ŠtB, ktorí odišli z ŠtB po čistkách po sovietskej okupácii Československa v roku 1968 a vrátili sa do nej za nevyjasnených okolností v prvých dňoch po Novembri 1989.

Jar 1992. Predseda Výboru SNR pre obranu a bezpečnosť František Javorský listom požiadal FBIS o spravodajské informácie, ktoré chcel použiť v správe o činnosti ministerstva vnútra po Novembri 1989, vypracovaním ktorej ho poverila SNR. FBIS mu oficiálne dala informáciu o ničení a krádežiach materiálov ŠtB, o ktorých je reč vyššie. Prerokovanie správy v parlament bolo búrlivé.

August 1992. Na svoju žiadosť som odišiel z FBIS. Vedel som, že na Slovensku sa do bezpečnostných štruktúr vráti Jaroslav Svěchota. Aj sa tak stalo, i keď nie okamžite.

Rok 1994. Vladimír Mečiar sa tretíkrát stal predsedom vlády. Riaditeľom SIS sa stal jeho blízky spolupracovník Ivan Lexa. Lexovým námestníkom sa stal Jaroslav Svěchota. Medzi premiérom Mečiarom a prezidentom Michalom Kováčom už bol vážny politický konflikt.

Únos a vražda

August 1995. Syn prezidenta Michal Kováč ml. bol unesený do Rakúska.

Jeseň 1995. Policajní vyšetrovatelia od prvej chvíle narážali na stopy vedúce k páchateľom zo SIS. V médiách to potvrdil vyšetrovateľ Jaroslav Šimunič. Šimuničovi bol vzápätí odobraný prípad a novým vyšetrovateľom sa stal Peter Vačok. I jeho stopy viedli k SIS. Odvolaný bol aj on. V médiách sa objavil prepis nahrávky telefonického rozhovoru medzi ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a riaditeľom SIS Ivanom Lexom. Hudek sľúbil Lexovi, že „vyšetrovateľa kopne do g…ľ“. Lexa mu za to sľúbil „pusu na čelo“.  V médiách sa objavilo i svedectvo Oskara Fegyveresa, ktorý svedčil, že sa únosu zúčastnil ako príslušník sledovačky SIS. Fegyveres z obavy pred pomstou SIS emigroval do zahraničia. Tretí vyšetrovateľ únosu Číž už zahral prípad do autu.

Február 1996. Ako člen predsedníctva KDH som sa zúčastnil relácie Kroky v Slovenskej televízii. V priamom prenose som obvinil Mečiarovu vládu, že kryje zločin únosu prezidentovho syna. Vláda na mňa podala trestné oznámenie za nactiutŕhanie. Absolvoval som výsluch na Okresnom úrade vyšetrovania Bratislava IV.

Apríl 1996. Bývalý policajt Róbert Remiáš zahynul v horiacom aute, ktoré vybuchlo v dôsledku výbušného nástražného systému. Remiáš bol spojkou medzi Oskarom Fegyveresom a skupinou, ktorá dostala názov „paralelná tajná služba“. Patrili do nej napríklad Igor Cibula a Peter Tóth. Zásluhou tejto skupiny sa slovenská verejnosť dozvedala dôležité informácie o únose.

Rok 1997. Vladimír Mečiar na mítingu HZDS v športovej hale na Pasienkoch tvrdil, že som na zasadnutí predsedníctva KDH navrhol jeho zavraždenie. Či to bola kalkulovaná lož, alebo chorobný výplod, netuším.

Mečiar udeľuje amnestie

Jar 1998. Michalovi Kováčovi uplynulo jeho päťročné obdobie a prestal byť prezidentom. Jeho nástupcu parlament nevolil, a tak kreslo hlavy štátu bolo prázdne. Podľa ústavy právomoc prezidenta udeľovať amnestiu prešla na predsedu vlády Mečiara. Ten udelil amnestiu všetkým páchateľom únosu M. Kováča mladšieho aj páchateľom trestných činov s únosom spojených (kam mohla spadať aj vražda Róberta Remiáša). O pár týždňov Mečiar v presnejšom znení udelil túto amnestiu ešte raz. Preto sa hovorí v množnom čísle o jeho amnestiách.

• 

Páchatelia únosu sú stíhaní

September 1998. V parlamentných voľbách strany SDK, SDĽ, SOP a SMK spolu získali ústavnú väčšinu a vznikla vláda Mikuláša Dzurindu. Dzurinda v tej chvíli mal právomoc prezidenta ohľadne amnestií. Právnici mu poradili konštrukciu, podľa ktorej ten ústavný činiteľ, ktorý má právomoc amnestie udeľovať, má i právomoc ich rušiť. Premiér Dzurinda tak vydal uznesenie o zrušení oboch amnestií.

Jeseň 1998. Minister vnútra Ladislav Pittner zriadil Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti pod vedením Jozefa Šáteka. Tento odbor obnovil trestné stíhanie v kauze únosu, vyšetrovateľom bol Július Šáray. Dozorovým prokurátorom bol Michal Serbin.

Jar 1999. Parlament zbavil poslanca Ivana Lexu imunity v kauze únos. Ivan Lexa bol vyšetrovateľom obvinený zo spáchania únosu a rozhodnutím súdu šiel do väzby. Vyšetrovateľ obvinil i desiatku ďalších bývalých príslušníkov SIS vrátane Jaroslava Svěchotu z toho istého trestného činu.

Leto 1999. Ivan Lexa podal sťažnosť na Ústavný súd SR, v ktorej namietal zákonnosť svojho stíhania, lebo považoval Dzurindovo zrušenie za neplatné, a teda Mečiarove amnestie za platné. Senát, ktorému predsedal ústavný sudca Ján Drgonec, sťažnosť odmietol. Z rozhodnutia bolo zrejmé, že amnestie považuje za zrušené.

December 1999. Medzitým podal sťažnosť na Ústavný súd i stíhaný Jaroslav Svěchota. Senát, ktorému predsedal sudca Tibor Šafárik, sťažnosti vyhovel a jeho trestné stíhanie zastavil. Vznikla chaotická situácia. Rozhodnutia dvoch senátov Ústavného súdu si odporovali. Trestné stíhanie Jaroslava Svěchotu bolo zastavené, kým stíhanie ostatných obvinených pokračovalo.

Riešením mohol byť len ústavný zákon

December 1999, večer dňa zverejnenia rozhodnutia Šafárikovho senátu. V ten deň som dospel k presvedčeniu, že celé vyšetrovanie kauzy únosu je ohrozené. Že hrozí, že vyšetrovanie dospeje k podaniu obžaloby na súd, ktorý sa oportunisticky oprie o rozhodnutie Šafárikovho senátu a zastaví trestné stíhanie všetkých páchateľov. A podľa Šafárikovho senátu bola prekážkou stíhania samotná ústava. Nebol som právnikom, ale matematická logika mi velila, že ak je problém v ústave, tak ju treba zmeniť, a to sa dá len ústavným zákonom, ktorý by prekážku stíhania odstránil. Tou prekážkou boli amnestie. V ten večer som toto riešenie navrhol v byte Františka Mikloška mojim kolegom Mikloškovi a Jánovi Čarnogurskému, ktorý bol ministrom spravodlivosti. Obaja súhlasili a na ministerstve spravodlivosti sa začal pripravovať návrh ústavného zákona.

• 

Január 2000. Predsedníctvo KDH rozhodlo, že Ján Čarnogurský predloží na zasadnutí vlády vládny návrh ústavného zákona o zrušení Mečiarových amnestií. Zákon na vláde neprešiel, lebo ho nepodporili ministri za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ) a za Stranu občianskeho porozumenia (SOP) neskoršieho prezidenta Rudolfa Schustera. Najhlasnejším kritikom ústavného zákona popri poslancoch za HZDS bol poslanec Robert Fico, ktorý ho označoval za „právny suterén“.

Jar 2000. V KDH sme sa rozhodli, že návrh podáme ako poslanecký návrh zákona, čo sa aj hneď stalo. Ako autor idey ústavného zákona som ho odôvodňoval v pléne aj na stretnutiach s poslancami za SDĽ a SOP. Zákon sa však pre nesúhlas SDĽ a SOP nedostal do druhého čítania.

Rok 2000. Vyšetrovateľ ukončil vyšetrovanie únosu a odovzdal prokuratúre návrh na obžalobu desiatok príslušníkov SIS vrátane riaditeľa Lexu v kauze únosu. Prokurátor Serbin podal obžalobu na súd.

Leto 2000. V lete 2000 som na tlačovke uviedol, že HZDS svojím hlasovaním proti zrušeniu amnestií podporuje zločinca na úteku. HZDS na mňa podali žalobu. Tú zamietol Okresný súd Bratislava V v roku 2002. Predtým som od roku 1991 čelil dohromady piatim trestným oznámeniam zo strany Mečiara.

Jeseň 2000. Na jeseň sme predložili zákon po druhýkrát. Tentokrát ho podporili aj poslanci za SOP a dostal sa do druhého čítania. V druhom čítaní však nebol schválený.

Rok 2001. Stalo sa to, čo sme očakávali a predpovedali. Okresný súd Bratislava III zastavil trestné stíhania všetkých obžalovaných v kauze únosu odvolaním sa na platnosť Mečiarových amnestií.

Jar 2002. Tretíkrát sme predložili zákon o zrušení amnestií. Dostal sa do druhého čítania a po prvýkrát ho podporili niektorí poslanci za SDĽ. Na schválenie to však nestačilo.

Rok 2004. Zomrel Jaroslav Svěchota.

Jar 2005. V období 2002 – 2006 som bol minister vnútra. Stretol som sa s Oskarom Fegyveresom a umožnil som mu prácu v polícii. Spomínam si, že predseda HZDS Mečiar sa v tom období snažil vysielať ústretové signály ku KDH. KDH však opäť predložilo návrh zrušenia amnestií. Návrh odôvodňoval predseda klubu KDH Pavol Minárik. SDKÚ síce hlasovalo za, ale nebolo návrhom nadšené, lebo M. Dzurinda sa pripravoval na možnosť, že v ďalšom volebnom období prekazí R. Ficovi jeho premiérske ambície tým, že sa spojí s HZDS. Potrebnú ústavnú väčšinu návrh nezískal.

Jeseň 2006. Špeciálny prokurátor zastavil trestné stíhanie v kauze vraždy Róberta Remiáša pre nedostatok dôkazov. Opäť sme podali návrh na zrušenie amnestií. Po rokoch som opäť návrh odôvodňoval v pléne. Podľa svojho presvedčenia som uviedol, že cestu k objasneniu vraždy vidím jedine cez objasnenie únosu. Návrh neprešiel.

Jeseň 2008. S F. Mikloškom, R. Bauerom a P. Minárikom sme podali opäť návrh na zrušenie amnestií. Tentokrát už nie ako členovia KDH, ale ako členovia strany Konzervatívni demokrati Slovenska (KDS). Striedavo sme prečítali v rámci rozpravy celú obžalobu tak, ako bola podaná v roku 2000. Návrh neprešiel. Bolo to poslednýkrát, čo som odôvodňoval v parlamente zrušenie amnestií. V roku 2010 sme všetci štyria ukončili parlamentné pôsobenie.

2014 – 2015. S odstupom zhruba desaťročia sa opäť neúspešne pokúsilo presadiť zrušenie amnestií KDH pod vedením Jána Figeľa.

Agendu zrušenia amnestií prevzali liberáli

Január 2017. Po roku 2016 už nemal kto zrušenie amnestií v parlamente presadzovať, lebo tam nebolo ani KDS, ani KDH. V januári 2017 sa však v jednej chvíli agendy chopili spoločne médiá ako SME, Denník N, organizácia Via Iuris, ľudia ako Zuzana Čaputová a prezident Andrej Kiska. Za mohutnej podpory médií kampaň odštartovalo vyhlásenie 26 právnikov, medzi ktorými bola i Zuzana Čaputová. Petíciu za zrušenie podpísalo 75-tisíc ľudí. Od tej chvíle to bola agenda liberálneho prostredia. Tam začala cesta Zuzany Čaputovej do prezidentského kresla.

Marec 2017. Do kín prišiel film Mariany Čengel Solčanskej Únos. Napriek mnohým prvkom fikcie v ňom neomylne rozoznáme príbeh únosu Michala Kováča ml.

Napokon agendu prevzal Fico

Marec 2017. Robert Fico od jesene 1998 takmer dvadsať rokov tvrdil, že amnestie sú nezrušiteľné. On sám ako poslanec a neskôr jeho Smer nikdy nepodporili žiadny pokus o ich zrušenie v parlamente. V roku 2017 však médiá podporovali myšlienku zrušenia s vehemenciou, ktorá bola niekoľkonásobne vyššia, ako keď návrh presadzovali KDH či KDS. Fico sa rozhodol bez problémov urobiť názorový kotrmelec a celú agendu prevzal on. Nový zákon bol pripravený v jeho réžii.

Apríl 2017. Amnestie boli zrušené hlasmi 131 poslancov 5. apríla 2017. Platnosť zrušenia ešte musel v zmysle schváleného zákona potvrdiť Ústavný súd, čo sa stalo v máji. Zrušenie amnestií napokon zavŕšil Robert Fico, politik, ktorý bol dve desaťročia za ich zachovanie. Ale taká je dialektika politiky. Bez nášho dlhoročného nasadenia by to nebolo bývalo možné. V podstate som sa mohol tešiť a usmievať nad tým, že Fico bol donútený urobiť niečo, čo som so svojimi priateľmi začal dvadsať rokov predtým.

Keď sa mala vyjadriť Európa

Jún 2019. Okresný súd v Bratislave vyhovel advokátom Ivana Lexu a obrátil sa na Európsky súdny dvor s otázkou, či sa proces s páchateľmi únosu môže konať. Toto vyhovenie som vždy považoval za úplnú zbytočnosť.

Júl 2021. Zomrel Michal Serbin, prokurátor, ktorý podal v roku 2000 obžalobu. Bol na neho strašný tlak, ktorý sa odrazil na jeho zdravotnom stave. Odišiel do invalidného dôchodku. Veľakrát som na neho myslel. Aj na Oskara Fegyveresa, ktorému únos zamotal celý život.

16. december 2021. Európsky súdny dvor rozhodol, že proces sa môže konať.

Koniec bez konca a Božie mlyny

Bol to dnes zvláštny pocit po verdikte súdneho dvora. Pomyslel som si tri veci. Po prvé som si už nebol istý, či sa nejaký proces bude konať. Po druhé ten príbeh ešte neskončil a netuším, koľko sa ešte bude ťahať. Ako sa ten prípad bude rozmotávať na súde po 26 rokoch? A 17 rokov po smrti Jaroslava Svěchotu, šedej eminencie? Nemám pocit, že koniec je na dohľad.

A po tretie. Začínam tušiť, že Božie mlyny sú majestátna i hrozivá záležitosť. Ale dávajú ľudskému životu, politike i dejinám určitý zmysel.