Odsúdenie dánskej exministerky: neriešiteľný rozpor medzi Európou a islamskou kultúrou

Musíme v Európe rešpektovať Dohovor o ľudských právach a uznávať „manželstvo“ aj vtedy, ak ide o nútené detské sobáše uzavreté ešte na Blízkom východe? Ide o jednu z mnohých ukážok neprekonateľného rozporu medzi hodnotami Európy a prvkami islamskej tradície. Na riešenie tohto rozporu nám chýbajú zdroje a ocitáme sa tak v pasci vlastných princípov.

Inger Støjbergová je bývalá dánska ministerka pre migráciu. V roku 2016, teda na vrchole migračnej krízy, rozdelila 23 azylových párov najmä zo Sýrie. Išlo o prípady, keď dotyčné „manželky“ boli nedospelé. Dievčatá mali 15 až 17 rokov, niektoré boli vydaté už od štrnástich.

Exministerka tak urobila z obáv, že sa medzi migrantmi nachádzajú obete nútených detských sobášov. V pondelok však bola za tento krok odsúdená, bude tak musieť nastúpiť na dvojmesačný výkon väzby. Podľa súdu porušila Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na základe ktorého rodiny migrantov nesmú byť rozdelené.

Lenže čo v prípade, keď samotný manželský zväzok vážne protirečí európskym zákonným aj hodnotovým normám, ktoré umožňujú len sobáš ako slobodné rozhodnutie po dovŕšení dospelosti?

Konflikt medzi princípmi liberálnej demokracie a ľudských práv pri niektorých aktuálnych civilizačných výzvach nie je nový. Bývalý nemecký kancelár Helmut Schmidt ešte na prelome tisícročí vyhlásil, že demokracia je len ťažko zlučiteľná s modelom multikulturálnej spoločnosti.

Tento problém totiž vzniká mimo rámec nášho ľudskoprávneho konceptu. Moderná Európa tak nemá nástroje a ani vnútorné zdroje, akými by ho dokázala riešiť. Ocitli sme sa v pasci vlastných princípov: uznať v Európe nezákonné manželstvo inej kultúry alebo riskovať väzenie, pretože sme týmto krokom nedodržali európske právne normy?   

Zrušiť deklaráciu alebo zrušiť slobodu náboženstva?

Trhlina v základnom ľudsko-právnom princípe je teda zjavná. Ako ju riešiť? Jestvujú len dve zlé možnosti.

Pascou liberálnej demokracie s jej rešpektom k neodňateľným ľudským právam je aj postoj k náboženstvu. Demokracia totiž pod pojmom náboženstvo pôvodne chápala kresťanstvo, ktoré je s európskou kultúrou kompatibilné. Preto princíp náboženskej slobody umožňuje cirkvi napríklad kňazstvo len pre mužov (z právneho hľadiska vlastne diskrimináciu žien) alebo osobitnú ochranu spovedného tajomstva, keď sa penitent pri spovedi prizná k trestnému činu.

Čo ale v prípade, ak sa v Európe ocitlo náboženstvo, ktorého mnohí vyznávači uznávajú kultúrne princípy, ktoré nie sú adekvátne k európskym hodnotám, na ktorých je postavený aj samotný Dohovor?

Súčasťou modernej Európy je aj presvedčenie, že všetky náboženstvá sú si rovné. Islam síce je schopný aj istej liberálnej verzie, kompatibilnej s Európou, mnohí moslimskí učenci túto cestu už naznačili. To ale nič nemení na tom, že časť moslimského sveta svoj náboženský pohľad formuje náboženskými školami wahábizmu a saláfizmu, ktorého viaceré tradičné prvky sú s európskym právom a jeho hodnotami nezlučiteľné.  

Zatiaľ sme pred tou otázkou utekali a tlačili ju pred sebou ako hovnivál, no aj Støjbergovej prípad ukazuje, že neriešená téma nás napokon vždy dobehne.

Máme pred sebou vlastne len dve zlé možnosti, oboje podkopávajú európske liberálne princípy. Budeme môcť jednému náboženstvu uznať plnú platnosť slobodne vyznávať svoje tradície a druhému už nie? Buď teda zrušíme liberálny princíp rovnosti náboženstiev, alebo musíme zrušiť princíp náboženskej slobody pre všetky náboženstvá – aj kresťanstvo.

No ak aj kresťanstvo postavíme mimo rámec práva na náboženskú slobodu, odstránime jeden z pilierov Deklarácie ľudských práv, ktorým sa celý proces započal. Politický liberalizmus je totiž dedičstvo kataklizmy náboženských vojen v 17. storočí. Keďže dnes sa náboženská sloboda považuje za popolušku ľudských práv, dávno sme na to už zabudli: náboženská sloboda bola základom ľudskoprávneho boja, ktorá politický liberalizmus vlastne odštartovala.

Na záver drobné odľahčenie témy

Nedávny predložený dokument Európskej komisie, ktorý navrhoval v európskych dokumentoch premenovať Vianoce na „sviatky“, chcel údajne vyjsť v ústrety ľuďom z iných náboženstiev, ktorým by používanie kresťanského jazyka mohlo ublížiť.   

Dokument sa však snažil o inkluzívny jazyk nielen voči príslušníkom iných náboženstiev, ale zdá sa, že aj voči potenciálnym Marťanom. Zakazuje totiž používanie pojmu „kolonizácia Marsu“ a nahradzuje ho slovami „vyslať ľudí na Mars“.

Nie je zjavné, čo vlastne dotyčná eurokomisárka týmto nápadom sledovala. Pojem kolonizácia je totiž citlivý a politicky nekorektný len s ohľadom na kolonizovaných. Nie však v prípade, ak ide o obsadenie neobývaných území. Za také sme považovali aj Mars, aspoň doteraz.   

Dokument však túto pozoruhodnú inkluzívnu ideu nedotiahol do konca – našťastie. No ak jej uvažovanie vezmeme do dôsledkov, eurokomisárka by nám vlastne mala tiež vysvetliť, ako si predstavuje prípadné azylové konanie povedzme občana Pluta, ktorý si žiada sceliť „rodinu“, teda doviezť svoju Pluťanku a ich malé plutančatá. Problém s islamskou manželskou kultúrou máme aspoň pomenovaný, no zatiaľ, prirodzene, netušíme, akými kultúrnymi formami sa riadia registrované zväzky mimozemských civilizácií.

Toľko k inkluzívnej otvorenosti uvažovania v bruselskom vesmíre, ktoré má zjavne nelimitované možnosti. Ako by povedal Chesterton: Niektorí ľudia majú tak otvorené hlavy, že im z nich povypadávali mozgy.