Hrozba vojny s Ruskom a obavy, ktoré budí samotná Ukrajina

Situácia na Ukrajine sa vyostruje. USA varujú pred sústredením ruských jednotiek blízko ukrajinských hraníc, Rusko varuje pred genocídou ruskojazyčného obyvateľstva a ponúka veľmocenskú dohodu. Propagandistické mašiny Washingtonu aj Moskvy bežia na plné obrátky. Nie je zrejmé, či dvojhodinová videokonferencia Bidena s Putinom z minulého týždňa prinesie uvoľnenie.

Čoho sa báť? Ak by Rusko skutočne podniklo inváziu, čo popiera, na území Ukrajiny by sa rozhorela zničujúca zástupná vojna Ruska proti Ukrajincom podporovanými a vyzbrojovanými USA a ďalšími členmi NATO. Pre Ukrajinu katastrofa, pre strednú Európu vážny problém. Pre Rusko? Okrem nákladov vojny by ekonomicky krvácalo aj inde: prišlo by nielen o plynovod Nordstream 2, ale aj o možnosť uskutočňovať medzinárodné platby. Ak to niektorí rusobijci považujú za lákavú možnosť, mali by zvážiť, že Rusko by síce oslabilo, ale nezmizlo. Nielenže by utužilo spoluprácu s Čínou, ale všetok zostávajúci potenciál by vrhlo proti západným záujmom, a to spôsobom, ktorý sme si zatiaľ ani nevedeli predstaviť. To by viedlo k nepredvídateľným dôsledkom aj pre členov NATO. Nič také nie je v záujme ani Ruska, ani Európy, ani rozumnejšej časti USA.

Obavy budí samotná Ukrajina. To, že by konflikt s Ruskom bol objektívne pre krajinu katastrofou, neznamená, že niektorí ukrajinskí hráči v ňom neuvidia ekonomickú a politickú príležitosť. V posledných tridsiatich rokoch ukrajinskí oligarchovia a politickí dobrodruhovia opakovane preukazovali, že na uskutočnenie svojich cieľov popierajúcich základné ukrajinské záujmy sú schopní úplne všetkého. O ich brutálnom cynizme svedčí podľa všetkého aj streľba na kyjevskom Maidane začiatkom roku 2014. Nikdy sa ju nepodarilo vyšetriť a presvedčivé dôkazy naznačujú, že za ňou nestál Janukovyčov režim, ale tá časť vtedajšej opozície, ktorá si plne zaslúži prídomok fašistická. Takto, samozrejme, nemožno hovoriť o celej ukrajinskej opozícii. Väčšinou bola orientovaná demokraticky a proeurópsky, avšak aktívna a dobre organizovaná hŕstka fašistov bola schopná násilím načas strhnúť udalosti svojím smerom.

Bohužiaľ, nemožno vylúčiť, že súčasné napätie využije iná vplyvná skupinka, aby vyprovokovala konflikt s Ruskom, aj keď na ňom skoro nikto nemá záujem. Pred niekoľkými týždňami časť silovikov obvinila prezidenta Zelenského z kolaborácie s Ruskom, ten obratom varoval, že Rusko s podporou vplyvného oligarchu proti nemu chystá puč.

Z podobných pomerov môže vzísť takmer čokoľvek. Pripomeňme bývalého poradcu ukrajinského prezidenta a gubernátora Odeskej oblasti Michaila Saakašviliho, ktorý vo svojej predchádzajúcej funkcii gruzínskeho prezidenta vyvolal v roku 2008 ruskú inváziu do Gruzínska. Saakašvili síce dnes drží hladovku v gruzínskom väzení, ale podobných dobrodruhov sa na Ukrajine nájde viac ako dosť.

Otvorenou otázkou zostáva úloha USA. V roku 2014 sme sa z uniknutých odpočúvaní vrchnej riaditeľky amerického ministerstva zahraničia Victorie Nulandovej dozvedeli, že Washington hral okolo maidanského prevratu oveľa aktívnejšiu úlohu, než sa zdalo. Dnes už je Nulandová námestníčka a treba sa pýtať, aké signály vysielajú washingtonskí jastrabi rôznym aktérom na ukrajinskej scéne. Za otázku tiež stojí, čo zo svojich plánov považovali za vhodné zdieľať so svojím senilným prezidentom.

Dúfajme, že terajšia eskalácia ku konfliktu nepovedie. Ale ak sa nemá za chvíľu opakovať, treba nájsť trvalé riešenie ukrajinskej otázky, ktoré bude prijateľné pre Rusko aj Ukrajinu. Ak dnes Rusko požaduje záruky, že sa NATO nebude ďalej rozširovať na východ, nie je dôvod mu to odopierať. Napravil by sa tým tragický omyl bukureštského samitu NATO, ktorý túto perspektívu pred trinástimi rokmi otvoril. Dôvody sú dva. Po prvé, NATO z dobrých dôvodov nie je a nebude pripravené viesť vojnu s Ruskom za Ukrajinu. Po druhé, od Rusov nemožno očakávať, že sa budú nečinne prizerať, ako potenciálni nepriatelia obsadzujú severné pobrežie Čierneho mora a dodávajú na Ukrajinu zbraňové systémy, ktoré môžu ohroziť ruské mestá. Keď sa v šesťdesiatych rokoch Američania dozvedeli, že Sovieti presúvajú jadrové zbrane na Kubu, tiež to považovali za dôvod na vojnu a donútili Chruščova, aby sa stiahol.

Na druhej strane aj Ukrajina má legitímne nároky voči Rusku. Rusko jej musí dať vierohodné záruky rešpektu jej územnej integrity a zastaviť podporu donbaských separatistov. Ukrajina potom musí presvedčiť svojich ruskojazyčných obyvateľov, že rešpektuje ich záujmy a identitu. Bolestivá je otázka Krymu. Podľa práva patrí Ukrajine, ale Rusko ho nevráti. Možné racionálne riešenie spočíva v tom, že Rusko poskytne Ukrajine kompenzáciu, ktorá Ukrajine umožní sa nároku na Krym vzdať. Môže mať podobu finančnú, dodávok surovín, podielu na správe územia, preferenčného prístupu k jeho aktívam či čohokoľvek iného, na čom sa Rusko s Ukrajinou dohodnú. Avšak vzhľadom na ich asymetriu, vzájomnú nedôveru aj na paralýzu doterajších vyjednávacích formátov, bude treba pomôcť dohodu sprostredkovať.

Tu môže prispieť Európa. Skôr než nevierohodné silácke reči rôznych európskych predstaviteľov zahľadených k Washingtonu by Európe pristala úloha sprostredkovateľa rusko-ukrajinskej dohody. Bolo by k nej potreba niekoho, kto sa v probléme orientuje, je schopný získať si dôveru oboch strán, vie vyjednávať a sám nie je nositeľom žiadnych silných myšlienok. To ideálne napĺňa Angela Merkelová, od minulého týždňa má voľno.

Komentár vyšiel v českom denníku Mladá fronta Dnes. Vychádza so súhlasom redakcie.