Ako vznikol Dedo Mráz, čo má spoločné s pohanmi a ako to zneužili komunisti

„Mimo okien chodí starý dedko Mráz…“ Tieto slová z ruskej detskej básne pripomínajú známu slovenskú pesničku: „Pred oknom, za oknom stojí Mikuláš.“ Tu sa však hovorí o inej osobe – aspoň v Rusku sú si tým všetci istí.

Takmer pred rokom som v Štandarde písal o vianočno-novoročných zvyklostiach v Rusku a porovnal ich so slovenskými. Túto tému som však ešte úplne nevyčerpal.

Napríklad v ruskej zimnej tradícii celkom chýba svätý Mikuláš. Je to prekvapujúce, najmä ak si uvedomíte, že svätý Mikuláš bol byzantínec a Rusko sa k byzantskej tradícii hlási. Prečo ale neobdarúva deti na Vianoce či na Silvestra, ale takmer mesiac pred tým, je pre Rusov úplnou záhadou. Ako aj to, prečo mu asistuje čert, ktorý by sa k svätcovi nemal ani približovať.

Rusov šokuje aj to, že vianočné darčeky rozdáva sám Ježiško. Ich pravoslávna cirkev by to pravdepodobne považovala za rúhanie.

Na druhej strane, ruský zimný hrdina dedo Mráz (Дед Мороз) je pre Slovákov tiež tajomstvom. Odkiaľ pochádza? Čo má spoločné s kresťanským sviatkom?

Mráz Ivanovič

Vo východoslovanskej ľudovej tradícii sa možno stretnúť s Mrázom – pohanským zosobnením sily prírody a celého jej ročného obdobia – zimy. Bol dôležitou postavou, pretože zodpovedal nielen za chlad, ale aj za ľad a sneh.

V minulosti nespôsobovalo sneženie a zamŕzanie vody také dopravné problémy ako dnes, ale naopak, riešilo ich. Na jar a na jeseň (a na severe aj v polovici leta) boli pozemné cesty skoro neprejazdné. Sneh a ľad umožňovali jazdu a dopravu na saniach, čo oživovalo spojenie medzi mestami a dedinami. Takže ľudia rešpektovali Mráza a netrpezlivo čakali na jeho príchod. Hoci vedeli aj to, aký je nebezpečný, niekedy až smrtiaci.

Postava Mráza však ešte dlho nemala súvis s Vianocami alebo s Novým rokom, ani s deťmi a darčekmi. Až v 19. storočí sa začali pokusy vytvoriť v Rusku sviatočnejší kolorit, ktorý by dotváral zimné slávnosti.

Cár Alexander II. (žiak slávneho básnika Vasilija Žukovského a osloboditeľ roľníkov z nevoľníctva) chcel, aby sa na tento účel využil práve svätý Mikuláš, a Rusi by tak zostali v rámcoch celoeurópskych tradícií. Hoci veriaci v Rusku tohto svätca veľmi rešpektujú, v krajine sa ho nikdy nepodarilo spojiť s Vianocami.

Dôležitú úlohu pri formovaní obrazu zázračného Mráza zohralo umenie. V roku 1840 spisovateľ, knieža zo starobylého rodu Rurikovcov Vladimír Odojevskij vytvoril rozprávku Mráz Ivanovič, ktorá sa preslávila medzi súčasníkmi a inšpirovala viacerých umelcov. Na uvedenej skici známeho ruského maliara Viktora Vasnecova už vidieť niektoré pre nás rozpoznateľné črty tejto postavy.

Skutočnosť, že Odojevskij pomenoval svojho hrdinu Ivanovič, naznačuje, že bol synom nejakého Ivana. Ale rodičia Mráza sa nikde inde nespínajú. A bolo by zvláštne, keby táto zázračná osoba mala obyčajný ľudský pôvod.

Asi to treba chápať symbolicky: Ivan je najbežnejšie ruské meno a v ľudovej slovesnosti sa často používa na označenie ruskosti charakteru. Možno tak autor zdôraznil jeho originalitu a vedome ho oddelil od európskeho Mikuláša.

Mráz, červený nos

V roku 1862 však významný básnik Nikolaj Nekrasov v poéme Mráz, červený nos zobrazil túto postavu ako krutého zabijaka. Žiadne darčeky. Na konci 19. storočia mal ešte zlú povesť.

Napodiv dedko Mráz získal na popularite už po revolúcii roku 1917. Boľševické vedenie sa snažilo vytvoriť nové tradície, ktoré nesúviseli s náboženstvom. Postava z pohanského obdobia na to bola veľmi vhodná.

Starčeka dôkladne (aj keď nie veľmi úspešne) obnovili a očistili od podobnosti so svätým Mikulášom a stal sa povinným atribútom detských novoročných osláv pod stromčekom, ktoré sa konali v každej škole a škôlke. Dokonca aj v Kremli.

Všetko by bolo fajn, keby nie jednej okolnosti. Prvé objavenie dedka na verejnosti sa uskutočnilo v rokoch 1937 – 1938, teda na vrchole tzv. Veľkého teroru – masových stalinských represií, ktoré sa dotkli skoro každej sovietskej rodiny. Blahoželal deťom, ktorých príbuzní sa už dostali do táborov alebo sa tam mohli kedykoľvek ocitnúť. Ako vieme, oslavy s účasťou Mráza boli súčasťou propagandistickej kampane, zameranej na to, aby štátna moc ukázala, že krajina je v pohode.

Takýto dedo Mráz je naozaj viac produktom komunistickej minulosti ako pohanskej či kresťanskej kultúry. Ľudia vtedy žartovali, že má červený nielen nos, ale aj obsah myšlienok, že zvyčajná farba jeho oblečenia symbolizuje sovietsku vlajku a že patrí do „Červenej armády“. Hovorilo sa aj o tom, že je to krvavá farba…

Pod vplyvom Santu

Postupom času ideový obsah novoročných sviatkov postupne strácal význam. Pre generáciu sovietskych ľudí, ktorí sa s dedom Mrázom zoznámili, keď boli deťmi, sa stal len tradičnou postavou. Neskôr vo veľkých ruských mestách vznikol zvyk jeho pozývania domov, aby rozdával deťom darčeky priamo tam, čo dnes zabezpečuje špeciálna komerčná služba.

Keď sa v Sovietskom zväze umožnilo pozeranie západných filmov, táto postava sa vo vnímaní ľudu pomerne rýchlo integrovala so Santa Clausom. Súčasné deti už nechápu, aký je medzi nimi rozdiel. To sa nepáči ruskému pedagogickému systému orientovanému na vlasteneckú výchovu. Preto sa stále zdôrazňuje, že dedo Mráz je súčasťou ruskej ľudovej kultúry a jeho podobnosť so zahraničnými vzormi je čisto náhodná.

Zaujímavý vývoj má otázka, kde vlastne býva novoročný Dedko. Kedysi sa častejšie hovorilo o Laponsku (historická oblasť v severnej Európe, v súčasnosti je rozdelená medzi Nórsko, Švédsko, Fínsko a Rusko), ktorá je rozprávkovým zosobnením Severu a zimného obdobia.

Avšak podľa jednej z verzií tam žije aj Santa Claus. Rusi nestrpeli konkurenciu, a tak svojho Mráza presídlili. Už na konci 20. storočia mu postavili rozsiahlu rezidenciu v meste Velikij Usťug v regióne Vologda, ktorá sa rýchlo stala turisticky vyhľadávaným miestom.

Problémom je, že podobné bydliská Mráza existujú ešte v niekoľkých ruských mestách, ako aj na Ukrajine či v Bielorusku. Takže starec určite nie je bezdomovcom.

Vnučka Snehuročka a Nový rok

Obyčajne sa dedko Mráz objavuje v sprievode dievčaťa alebo mladej ženy menom Snehuročka. Pozor, prosím, nemýľte si ju s dobré známou Snehulienkou z rozprávky bratov Grimmovcov. Je to iná postava, známa aj na Slovensku.

V ruštine môže slovo „дед“ znamenať aj akéhokoľvek starého človeka (dedka) aj starého otca. Preto, keď hovoríme o dedovi Mrázovi, vždy zaznie otázka, komu je vlastne starým otcom. Asi preto kedysi vznikla predstava, že by mohol mať vnučku – Snehuročku, ktorá by mu na sviatočných podujatiach asistovala a bola sprostredkovateľkou medzí ním a deťmi.

Vyzerá to logicky, ale nie je to dobre zdôvodnené. O prítomnosti vnučky sa ľudové pramene nezmieňujú. Existuje iba jedna ľudová rozprávka, zapísaná v roku 1869. Podľa nej starý bezdetný manželský pár zlepil zo snehu dievča, ktoré ožilo. Bývalo s nimi, ale keď raz išlo s priateľkami na prechádzku, roztopilo sa tam. Je však aj iná verzia – že tie isté priateľky jej v niečom závideli, a preto ju zabili.

Tento smutný príbeh nijako nesvedčí o vzťahu medzi týmto dievčaťom a dedom Mrázom, okrem toho, že bola stvorená zo snehu. Zato inšpiroval známeho dramatika Alexandra Ostrovského, ktorý v roku 1873 napísal hru s názvom Snehuročka. Spočiatku nemala veľký úspech, až kým ju v roku 1882 slávny skladateľ Nikolaj Rimskij-Korsakov nepoužil ako libreto k rovnomennej opere. Divákom sa veľmi zapáčila, až ju vyhlásili za ruskú klasiku.

V librete je však Snehuročka dcérou Mráza, ktorá sa zrodila z jeho romantického vzťahu s bohyňou Jari (Весна-Красна). Táto dcérka sa zamilovala do obyčajného chlapca, chcela s ním byť, ale, nanešťastie, sa roztopila. Hoci nie je jasné, prečo by mala byť snehovou, keď pochádzala aj z Jari.

V niečom je tato verzia pochopiteľnejšia. Pôvod dcéry je jasný (samozrejme, v rámcoch rozprávky), zatiaľ čo vnučka by mala mať aspoň nejakých rodičov, o ktorých nikto nikdy nič nepočul. Napriek tomu aj napriek popularite spomínanej opery zostala Snehuročka v ľudovej mienke vnučkou Mráza.

Z tých istých zdrojov vyplýva aj to, že nevládze prežiť teplé obdobie a bývať spolu s ľuďmi. To asi znamená, že starý otec je nútený formovať si zo snehu novú vnučku na každé nové zimné obdobie. Vzniká tu mnoho ďalších otázok.

Nie je prekvapujúce, že v Rusku existuje veľa vtipov a anekdot (väčšinou neslušných) o povahe spojenia medzi Mrázom a Snehuročkou (keďže sú to pohanské postavy, dá sa od nich očakávať čokoľvek). Preto obmedzujú úrady účasť malých dievčatiek v tejto úlohe a v súčasnosti ju častejšie stvárňujú síce mladé, ale už dospelé ženy. Deti však spoznávajú tieto konotácie, až keď vyrastú, a preto sa radi stretávajú s rozprávkovými postavami.

Debut vnučky sa tiež uskutočnil v notoricky známom roku 1937. Úspešne asistovala dedkovi v jeho ideologickej misii. Potom sa táto úloha vytratila, ale dnes sa čiastočne vrátila. Faktom je, že prítomnosť vnučky je originálny detail, odlišujúci ruského Mráza od Santa Clausa alebo sv. Mikuláša. Zvyšuje to jej dôležitosť ako vlasteneckého fenoménu.

Pre Rusov to malo taký význam, že postavili samostatnú rezidenciu aj pre ňu. Ale až 600 kilometrov od bydliska jej starého otca – v meste Kostroma. Neviem, na čo mysleli autori tohto návrhu a ako kedysi hovoril jeden z ruských premiérov: „Chceli sme to najlepšie, ale dopadlo to ako vždy.“

V Rusku existuje aj iná interpretácia deda Mráza. Pripomeňme si, že na rozdiel od Santu, je spojený s Novým rokom, nie s Vianocami. Preto ho niekedy sprevádza chlapec, na ktorého oblečení je napísané číslo nasledujúceho roka.

V tejto verzii starec symbolizuje nielen zimu alebo chlad, ale celý odchádzajúci starý rok, a dieťa zosobňuje Nový rok (niekedy ho aj tak volajú). Predpokladá sa, že o polnoci 31. januára dedko odovzdá právomoci chlapcovi – svojmu dedičovi, a sám záhadne zmizne. Chlapec o rok vyrastie až zostarne, aby na konci zopakoval tento cyklus striedania časov.

Tento koncept vyzerá skôr filozoficky ako rozprávkovo. Je jasné, že v tomto prípade nie je dieťa synom alebo vnukom Mráza, ale jeho ďalšou hypostázou alebo reinkarnáciou. To ale nebráni Rusom k ich satirickému a výsmešnému pohľadu na „podozrivý“ vzťah starca a chlapca.

Európski nadšenci politickej korektnosti a multikulturalizmu nás dnes nabádajú, aby sme obmedzili použitie slova Vianoce a mien účastníkov tejto udalosti. Znie to dosť hlúpo na to, aby sa to splnilo. Takže sa musíme ponáhľať, ak sa chceme o týchto témach porozprávať. Kým ešte máme túto možnosť, všímajme si aj rozdielnosti osláv nášho obľúbeného sviatku v rôznych krajinách, aby sme sa navzájom lepšie chápali.