Veľký portrét vzťahov cirkvi a štátu v Rusku pohľadom Vasila Lipitského, ktorý stál pri obnovení týchto vzťahov po páde komunizmu.

Ježiš, podľa svätého Matúša, povedal: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu čo je Božie“ (Mat 22,21). Tento výrok sa považuje za základné pravidlo vzťahu medzi cirkvou a štátom. V dejinách to chodí inak a cisári si často berú aj to, čo by malo byť vyhradené Bohu.

S pravoslávnou cirkvou som sa zoznámil, keď som bol ešte dieťa, začiatkom 50. rokov 20. storočia. Bolo to na vidieku, kde sme spolu s otcom navštevovali jeho rodinu. Starú mamu a otcovu staršiu sestru trápilo, že som nebol pokrstený. Otec im zakázal na to čo i len pomyslieť. Bol členom komunistickej strany a dôstojník, v tej dobe to pre neho mohlo byť nebezpečné.

Rodina, ako to už chodí, ho neposlúchla. Jedného dňa ma zobrali akože na trh, v skutočnosti ma priviedli do chrámu, kde ma pokrstil miestny farár (pop). Nikoho by vtedy nenapadlo, že po mnohých rokoch sa opäť stretneme a budeme spolu dokonca rokovať. Ale to až v nových časoch, po páde komunizmu. 

Vladimir Putin s ruským pravoslávnym patriarchom Alexejom II. v roku 2008 v Moskve. Foto: TASR/AP

Po ceste domov ma stará mama a teta presviedčali, aby som otcovi nič nepovedal. No môj dojem z krstu bol taký silný, že som prekvapenému otcovi okamžite všetko povedal. Sedel na dvore a hral na gitare. Vypočul ma, vyskočil a z celej sily buchol gitarou, chvalabohu, nie po mojej hlave. Trosky tej gitary babička potom ešte dlho uchovávala a rada ich ukazovala návštevníkom. A ja som po prvýkrát a celkom bezprostredne pocítil rozdiel medzi cisárovým a Božím.

Zostaňme ešte v Sovietskom zväze. Negatívny postoj k náboženstvu a cirkvi vyplýval z teoretického programu komunistov. Marxizmus nazval vieru v Boha „ópiom ľudu“, navyše ruské duchovenstvo nepodporilo revolúciu v roku 1917. Boľševici zahájili masové represie, zatváranie, dokonca ničenie chrámov. Tento prístup trval dlho a viedol k takmer úplnej sekularizácii spoločnosti.

Zničenie katedrály Krista Spasiteľa v roku 1931 v Moskve. Foto: wikimedia

K istej zmene došlo po vstupe Sovietskeho zväzu do druhej svetovej vojny. Krajina bola v defenzíve, preto boli naliehavo potrebné všetky nástroje na mobilizáciu občanov a povzbudenie vlastenectva. Sovietske vedenie vrátilo cirkvi časť jej pôvodných práv, ale nevzdalo sa cieľa, cirkev sa síce stala jednou z ideologicky povolených inštitúcií, ale pod prísnou kontrolou komunistov.

Viera v Boha bola stále považovaná za pozostatok minulosti, ktorý je žiadúce prekonať (aj keď už nie násilnými metódami). Dejiny napokon priniesli rošádu, keď komunistická strana moc stratila, pravoslávna cirkev vyplnila ideologické vákuum.

V roku 1991 ma ruský viceprezident Alexander Ruckoj požiadal, aby som sa stretol s vtedajším patriarchom Ruskej pravoslávnej cirkvi Alexejom II., civilným menom Alexej Rudiger, a zistil, či je ochotný spolupracovať s novou mocou.

Stretli sme sa. Patriarcha bol veľmi príjemný, priateľský a múdry človek, s ktorým sa dalo otvorene o všetkom porozprávať. Nedalo mi to a položil som mu otázku ohľadom môjho „tajného“ krstu. Stal sa totiž jeden problém. Moji príbuzní vtedy v zhone uviedli ako môjho krstného otca dobrého priateľa, ktorý však bol nepokrstený Žid, o čom netušili. Zaujímalo ma, či bol môj krst platný.

Alexej sa rozosmial a povedal: „Hlavná vec krstu nie je obrad, ale stav duše. Keď sa necítite správne pokrsteným, môžeme to zopakovať. Ale keď cítite vzťah s cirkvou, nech vás formality netrápia“. Považoval som to za vzor rozumného prístupu, kontroverziu vyriešil s rozhľadom.    

Potom ma nesmelo požiadal o radu Alexej. Dostal pozvanie na návštevu Iránu, nebol si istý, či má pozvanie prijať a vycestovať. Trochu ma prekvapila nerozhodnosť prvej osoby ruského pravoslávia, povedal som mu, že každý kontakt je užitočný, najmä v takej uzavretej krajine, akou je Irán. Patriarcha bol očividne potešený a povedal: „Ako dobre, že sme sa stretli! Predtým som vždy dostal radu od Ústredného výboru komunistickej strany, teraz som nevedel, koho sa mám opýtať!“

Obnovený chrám Krista Spasiteľa a oproti Kremeľ a ministerstvo zahraničných vecí. Foto: flickr.com

Hneď som pochopil, že bude asistovať akejkoľvek moci. Bez problémov sme sa dohodli, spolupráci nič nebránilo. Odvtedy sa obnovilo spojenie ruskej pravoslávnej cirkvi so štátom.

Ak sa pýtate, nie som hrdý na úlohu, ktorú som v tom procese zohral. Na svoju obranu môžem povedať len toľko, že sme boli vtedy všetci trochu romantickí, predpokladali sme, že po zrušení komunistického systému už nič podobné nevznikne. Bol to nesprávny dojem.

V sovietskych časoch bola populárna takáto anekdota: Muž pracuje vo fabrike na výrobu šijacích strojov, jeho manželka túži po šijacom stroji a požiada oň muža. Ten postupne kradne súčiastku po súčiastke. Keď už má všetky, začne montáž. Potom hovorí manželke: „Nechápem tomu! Montujem to už po tretíkrát, neustále z toho zložím guľomet!“.

A niečo podobné sa stalo aj v Rusku: Veľká rekonštrukcia sociálneho a politického systému nás priviedla k takmer úplnej reprodukcii.       

Prezident Putin a pravoslávny patriarcha Moskvy a celej Rusi Kirill v roku 2019. Foto: TASR/AP

Vráťme sa ale k našej téme. Keď následník Alexija, súčasný patriarcha Kirill (civilným menom Vladimír Gunďajev) kandidoval na tento post, jeho ortodoxní kolegovia mali z neho vážne obavy. Mal totiž povesť liberála, ktorý drží stranu ekumenizmu, osobne rokoval s rímskymi katolíkmi o zblížení dvoch cirkví, loboval za stretnutie patriarchu a pápeža. Boli to všetko myšlienky, ktoré nemali podporu vo vedení ruského pravoslávia.

Lenže vtedajšia ruská moc mala zjavnú prozápadnú orientáciu. Preto jeho kandidatúra najviac vyhovovala Kremľu. Postoj štátnych orgánov bol opäť rozhodujúci.

Kirill sa ukázal byť vskutku moderným, napríklad asi ako prvý v pravoslávnej cirkvi pochopil dôležitosť podnikania. Keď prišla možnosť, inicioval založenie firiem, ktoré obchodovali s alkoholom a tabakom. Zisk išiel v prospech cirkvi. Aj na našich stretnutiach často nastoľoval ekonomické otázky, možno to niekoho aj prekvapí, išlo napríklad o kvóty na vývoz ropy pre ruskú pravoslávnu cirkev. Prekvapujúce na tom ale nie je veľa, bolo to v súlade s duchom doby, pre ruskú „demokratickú“ vládu logické a pochopiteľné.

Ruský pravoslávny patriarcha Kirill počas celebrovania veľkonočnej pravoslávnej bohoslužby v prázdnom Chráme Krista Spasiteľa v Moskve 19. apríla 2020. Foto: TASR/AP

Pochopiteľne, má to aj svoju odvrátenú stránku. Materiálne zameranie robilo novému patriarchovi niekedy medvediu službu. Až doteraz si v Rusku pamätajú škandál, ktorý vypukol v roku 2012, keď bol patriarcha odfotený so švajčiarskymi hodinkami Breguet v hodnote 30-tisíc dolárov. Keď si to novinári všimli, tlačová služba patriarchátu upravila fotku a hodinky z jeho ruky „zmizli“. Ale akosi pozabudli na ich odraz na leštenej ploche stola. Vyvolalo to vlnu posmeškov a kritiky voči Kirillovi. Ešte aj pápež bol v Rusku za pozitívny príklad, keď patriarchovi pripomenul, že jeho hodinky sú tisíckrát lacnejšie.

Patriarcha Kirill a jeho tajomné hodinky sa stali terčom mnohých vtipov. Foto: archív

Aby som mu však nekrivdil, patrí sa dodať, že Kirill je realistickým a kriticky mysliacim človekom. Jedného dňa som mu gratuloval k úspechu, keďže veľkonočnej liturgie sa zúčastnila skoro celá vláda. Kirill sa smutne usmial a povedal: „Včera boli za mnou dvaja ministri. Poprosil som ich, či by mi neukázali prípad, kedy vláda niečo rozhodla na základe kresťanského presvedčenia. Zaskočilo ich to, boli šokovaní a povedali, že to sa predsa nikdy nemôže stať…“

Keďže vzťahy so Západom sa zhoršovali, Kirill rýchlo zabudol na svoj ekumenizmus, pôsobilo by to od neho nevhodne. Vždy sa totiž drží prísne v rámcoch kremeľskej politiky. Pod jeho vedením ruská pravoslávna cirkev spĺňa de facto úlohu štátneho ideologického úradu, k moci sa priblížila ešte viac, ako tomu bolo za komunistov. Zrejme by obstála paralela s jej postavením v Ruskej ríši.

Treba však dodať, že k historickému stretnutiu s pápežom Františkom napokon došlo vo februári 2016, odvtedy sa stretávajú aj skupiny teológov a kňazov, nezdá sa však, že by dôsledkom bol nejaký historický zlom.

Generálna rada ruskej pravoslávnej cirkvi volí v roku 2009 nového patriarchu, nástupcu zosnulého Alexija II. Foto: TASR/AP

Treba povedať, že ruská pravoslávna cirkev nemala šancu naučiť sa samostatnému konaniu. Bola totiž úplne integrovaná do štátneho systému, prípadne mu bola priamo podriadená,  a to nielen v sovietskom období, aj pred tým. Napríklad, členov Svätej synody, čo je najvyšší riadiaci orgán cirkvi, menoval priamo cár (cisár), jeho nariadenia boli pre členov Synody konečné a záväzné. Napokon v Byzancii, kde sa narodilo východné kresťanstvo, bol cisár priamo hlavou cirkvi.

Samozrejme, že to prinášalo – a stále aj prináša – cirkvi určité výhody. S výnimkou sovietskej doby, chránili štátne orgány záujmy cirkvi ako svoje vlastné. Netýka sa to len majetkových vzťahov. V súčasnom Rusku je cirkev de iure oddelená od štátu, ale „urážanie pocitov veriacich“ je trestným činom. Trestný čin sa interpretuje veľmi široko a pokojne sa môže vzťahovať aj na výroky na sociálnych sieťach.  Viacerí už za to dostali reálne tresty. Za to nepoznám prípad, kedy by bol niekto potrestaný za „urážanie pocitov“ katolíkov alebo moslimov.

Zároveň vidieť, že úzka symbióza so štátom spôsobuje pravoslávnej cirkvi aj veľké škody, zďaleka nie len imidžové. Prepojenie so štátom zohralo zvlášť deštruktívnu rolu pri rozkole s ukrajinskou pravoslávnou cirkvou. Hneď, ako sa zhoršili vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou, ruská pravoslávna cirkev sa zúčastnila konfliktu na jednej strane sporu, hoci mala svojich veriacich na obidvoch stranách.

Myslím si, že keby ruské pravoslávie ukázalo väčšiu flexibilitu a cirkev bola schopná sa aspoň trochu odčleniť od štátnej politiky, – dať Bohu, čo je Božie, – ďalšie udalosti mohli vyzerať inak. To isté sa dá povedať aj o ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Ale nestalo sa, cisárovo bolo dôležitejšie. Dôsledkom toho stratila cirkev milióny veriacich, vplyv na rozsiahlych územiach a bratstvo s inými pravoslávnymi cirkvami.     

Je smutné vidieť, ako sa vedenie ruskej pravoslávnej cirkvi stále viac obracia na úrad ruského prezidenta. Rovnako smutné je, že štát si tak neváži kresťanstvo, že ho ochotne využíva na svoje márnivé svetské záujmy. Vidím v tom ohrozenie pravoslávia. Malo by viac slúžiť ľuďom a Bohu, menej cisárovi.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.