Stanné právo bol posledný pokus, ako udržať v Poľsku komunistov pri moci

Dnes si pripomíname 40. výročie tohto pokusu skupiny okolo generála Jaruzelského. Ten bol, aká to irónia osudu, v júli 1989 zvolený za prezidenta Poľska.

V najnovšej histórii sa nestalo, aby vláda nejakej krajiny vypovedala vojnu vlastnej spoločnosti. Dá sa povedať, že komunizmus bol systém, v ktorom úrady neustále bojovali so spoločnosťou, používali násilie na obyvateľoch, ale to, že by okrem toho bolo treba dodatočne vyhlásiť stanné právo, sa stalo až v komunistickom Poľsku v decembri 1981. Dôvodom bol status Poľska ako vazalskej krajiny voči ZSSR a túžba tak v Kremli, ako aj v mocenských kruhoch vo Varšave, udržať komunistickú diktatúru za každú cenu.

Založenie odborového zväzu Solidarita, nezávislého od vládnucich orgánov, v septembri 1980 bolo najväčšou ideologickou a politickou výzvou komunistickému systému. Komunistická vláda nedokázala zvládnuť vlnu augustových štrajkov, a preto súhlasila s legalizáciou organizácie, ktorá nebola len odborovou, ale aj masovou opozičnou organizáciou vystupujúcou proti vládnym orgánom. Bol to aj ideologický škandál: v štáte, ktorý údajne vládol v mene „robotníckej triedy“, sa táto spoločenská skupina organizovala proti vláde. Koncom roku 1981 vyše ročný boj medzi straníckymi orgánmi a „Solidaritou“ viedol k oslabeniu tohto vzťahu a vyčerpaniu spoločnosti hospodárskou krízou, tlak Kremľa a túžba udržať si moc zo strany poľskej komunistickej strany spôsobili, že skupina generála Wojciecha Jaruzelského sa rozhodla k zúfalému kroku. Stanné právo bolo zavedené 13. decembra 1981 v rozpore s komunistickou ústavou a pod tlakom sovietskeho strašiaka, hoci dnes vieme, že Kremeľ blafoval.

Pokiaľ sa poslušnosť voči systému týkala záležitostí „občianskeho“ života, vládne orgány dlhé roky boli efektívne. Keď zlyhali „civilné“ metódy vynucovania si tejto poslušnosti, veci nadobudli nový rozmer. „Ľudová“ poľská armáda, ktorá vznikla po roku 1944, bola hybridom. Predvojnové dôstojnícke kádre boli po vojne vyhladené a nahradené sovietskymi, alebo v neskorších rokoch starostlivo vybranými kádrami poľskej národnosti, avšak absolútne lojálnymi voči Moskve. Diplom sovietskych vojenských akadémií bol patentom, ktorý oprávňoval na kariéru na vyšších úrovniach velenia.

Kým velitelia tejto armády boli vychovávaní v duchu sovietskeho „internacionalizmu“ a historickej nevyhnutnosti podriadiť Poľsko Sovietskemu zväzu, milióny mladých Poliakov absolvovali dvojročnú povinnú vojenskú službu s takzvanými zmiešanými pocitmi. Bola to zmes averzie voči komunizmu a Sovietom, ponižovania z nátlaku a politickej indoktrinácie, ale časom aj rastúcej rezignácie a prispôsobovania sa. Už v 60. rokoch 20. storočia pieseň skupiny Trubadurzy Príď mama na prísahu vo všeobecnosti nevzbudzovala odpor a slávnosti prísahy vernosti „socialistickej vlasti“ za účasti pozvaných rodín boli čoraz častejšie považované za niečo, čo bolo nevyhnutné prijať tak, ako to je. Racionalizácia nútenia do niečoho sa stávala čoraz bežnejším javom.

Zavedenie stanného práva postavilo otázku lojality v armáde na ostrie noža. Hanebné rozhodnutie použiť silu proti vlastným ľuďom viedlo k situácii, v ktorej vojenská disciplína diktovala konať v záujme Kremľa, pričom svedomie v rôznej miere vyvolávalo pochybnosti až odpor. Táto rôznorodosť bola takpovediac úmerná miestu vo vojenskej hierarchii. Na najvyšších úrovniach velenia bolo pochybností menej, v radoch armády viac. Najvyššie velenie bolo vychované v duchu janičiarov poslušných Moskve, pričom branci boli často kolegami aktivistov Solidarity, proti ktorým mali v spolupráci s políciou a tajnými službami použiť silu. Hanebné rozhodnutie zaviesť stanné právo vytvorilo vynútenú situáciu, v ktorej státisíce mladých Poliakov čelili tragickej voľbe medzi národným odpadlíctvom a hrdinstvom.

Poľská spoločnosť prežila aj túto skúsenosť, no nie bez ujmy. Sociálny odpor sa ukázal byť dostatočne silný vzhľadom na bezvýchodiskovosť situácie, no nie natoľko, aby viedol k ešte väčšej katastrofe. Pokojný rozpad komunistického systému vytvoril aj vážne argumenty, aby trestné rozhodnutia z decembra 1981 neboli v plnej miere posúdené a potrestané. Je dokonca iróniou osudu, že generál Jaruzelski bol v júli 1989 zvolený za prezidenta Poľska. Okrem oficiálneho odsúdenia stanného práva v tretej Poľskej republike nedošlo ani k morálnemu, ani právnemu zúčtovaniu postojov dôstojníckeho kádra počas stanného práva. Bez ohľadu na to, či takéto vyrovnanie je ešte možné alebo nie, je potrebné jasne definovať kritériá hodnotenia postojov. V nezávislom Poľsku by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, čo slúži jeho bezpečnosti a prosperite a čo nie.

Text vychádza v spolupráci s veľvyslanectvom Poľskej republiky na Slovensku.