Hlavnou postavou štvrtej adventnej nedele je v tomto roku Panna Mária, ktorá odpovedá na zvesť archanjela Gabriela o tom, že počne a porodí syna slovami: „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

I keď najznámejšie obrazy zvestovania Pána pochádzajú od Fra Angelica, Botticelliho,  či Da Vinciho, my sa dnes presunieme k realistom z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia. Konkrétne k obrazu Zvestovanie od Henryho Ossawa Tannera, prvého medzinárodne uznávaného afroamerického maliara, ktorý vidieť na titulnom obrázku k článku.

Realizmus, ktorý v tomto období stvárňovali v literatúre osobnosti ako Tolstoj či London sa snažili preniesť na plátno maliari ako Tanner. Preto nehľadajme žiadnu svätožiaru, bohato oblečené postavy, anjelov s krídlami, či Máriu zobrazenú ako nádhernú blondínu v najlepších rokoch.

Tá je tu naopak vyobrazená bez typických atribútov svätosti, ako mladá, skromne odetá dievčina sediaca na posteli v chudobne vyzerajúcej izbe s tmavými vlasmi a črtami tváre typickými pre blízky východ. Výraz jej tváre ukazuje pokoru, no aj premýšľanie nad slovami anjela. Nie je to žena, ktorá odhodlane hovorí anjelovi áno. Skôr dievča, ktoré premýšľa nad tým, ako to všetko vysvetlí rodičom, Jozefovi a ostatným, no napriek tomu, ako ukazujú jej ruky, s dôverou v Boha prijíma anjelovu zvesť.

Napriek tejto skromnosti však Tanerrovmu obrazu nechýba nič zo symboliky iných umelcov. Autor tu použil farby typické pre Máriu – červenú, bielu, modrú a zlatú, ktoré zobrazujú čistotu, vznešenosť, múdrosť, lásku, utrpenie. Polička v ľavom hornom rohu zas môže spolu s postavou anjela Gabriela predstavovať kríž. Archanjel Gabriel, ktorý je zobrazený ako svetelný stĺp, či pilier pritom (v kontraste so svetlom lampy) svojim svetlom presvetľuje nie len Máriinu tvár, ale celý priestor. Navyše, jeho vzhľad je pripomienkou na odchod z Egypta, kedy Izraelitom ukazoval cestu a chránil ich práve ohnivý stĺp.

Americký maliar Henry Tanner. Foto: wikimedia

A napokon tri nádoby umiestnené na obraze. Tie symbolizujú jednak svätú trojicu, no taktiež pripomínajú dve z Máriiných atribútov – Nádoba počestná a Nádoba plná cti. To nám má pripomenúť jednak to, že Mária je tá, ktorá nosila pod srdcom spasiteľa, ale aj zdôrazniť veľkú Božiu milosť, ktorú nám Boh skrze ňu doprial.

Hobit   

Snáď mi čitatelia odpustia, že znova použijem dielo od J.R.R. Tolkiena, no akosi sa neviem zbaviť pocitu, že pri dnešnom evanjeliu musím spomenúť práve Hobita. V ňom Tolkien rozpráva príbeh v podstate bezvýznamného malého tvora Bilba, ktorého trpaslíci zoberú na odporúčanie čarodejníka Gandalfa ako lupiča na veľkú výpravu v ktorej sa snažia oslobodiť starý domov trpaslíkov od draka a obnoviť tak veľké trpasličie kráľovstvo.

Bilbo si podobne ako väčšina ľudí dnes žije svojim spokojným a pohodlným životom a podobne ako Márii aj jemu vpadne ponuka dobrodružstva do domu celkom nečakane, počas noci. Okrem toho, nie je čas na dlhé reči, lebo vyraziť sa musí hneď zajtra.

Tolkienova rodina na vianočnej pohľadnici z roku 1892. Foto: wikimedia

Samozrejme, hobit na niečo také sprvu vôbec nemá chuť. Nepáči sa mu, že by mal opustiť svoje pohodlie, preto ho poteší, že návštevníci rovnako rýchlo ako prišli, tak aj odišli a ráno po nich ostala len prázdna komora, neporiadok a neumytý riad. Tu však opäť zasiahne čarodejník Gandalf, ktorý Bilba chvatne a bez akejkoľvek batožiny či príprav vyšle na výpravu za drakom. A i keď hobit svoje rozhodnutie viackrát ľutuje, neraz celú skupinu dostane do ťažkostí a vôbec sa nezdá ako postava vhodná na úlohu, ktorú má vykonať, na konci sa ukazuje, že Bilbo bol presne tým, koho družina potrebovala a dobrodružstvo bolo presne tým, čo potreboval on.

Tolkien nám tu, podobne ako Tanner na svojom obraze, ukazuje, že povolanie môže byť rýchle či prekvapivé a postava, ktorá pred ním stojí sa preň vôbec nemusí zdať vhodná. No Tolkien to posúva ešte ďalej a ukazuje, že povolanie so sebou prináša aj isté riziko, na ktoré často nie je správnou odpoveďou nekonečné premýšľanie a zvažovanie rizík, ale dôvera v toho, ktorý povoláva a rozhodnosť či odvaha vykročiť. Koľkým mužom a ženám dnes chýba práve odvaha a dôvera toho chudobného, mladého dievčaťa z dnešného evanjelia.

Bach

Presne pred dvesto štyrmi rokmi, 20. decembra 1716 bola tiež štvrtá adventná nedeľa, pri ktorej sa čítalo rovnaké evanjelium, aké čítame dnes my. Pri tejto príležitosti napísal veľký barokový skladateľ, Johan Sebastian Bach svoju kantátu s názvom Herz und Mund und Tat und Leben, teda Srdce, ústa, skutky a život (BWV 147), s anglickým prekladom si text možno prečítať napríklad tu.

Bach v tom čase pracoval ako koncertný majster vo Weimare, kde mal za úlohu vytvoriť každé štyri týždne novú chrámovú kantátu. Dnes nie je isté, či sa v tú nedeľu Bachova kantáta skutočne hrala. Isté však je, že Bach ju neskôr prepracoval a v novom šate určite prvýkrát odznela v júli 1723.  

Skladá sa z dvoch časí, ktoré tvoria recitály, árie a vystúpenia celého zboru. Úvod patrí k najenergickejším častiam celej skladby. Zaznieva tu trúbka spolu so sláčikovými nástrojmi, ktoré neskôr dopĺňa spev zboru. Rovnako ako hudba aj text symbolizujú ohlasovanie radostnej zvesti a pripomienku, že kresťan má byť celým svojim bytím svedkom Ježiša, podobne ako ním bol Ján Krstiteľ.

Nasledujú recitály a árie, z ktorých sa práve prvá venuje zvestovaniu Pána a ďalšie približujú iné výjavy spájajúce sa s adventom, ktoré na konci prvej časti a začiatku druhej oddelí zbor hrajúci a spievajúci (podobne ako na konci) asi najznámejšiu melódiu celej tejto kantáty.

Zatiaľ čo prvá časť, ktorá je pomalšia a aj chudobnejšia na nástroje, akoby zobrazovala stíšenie ako súčasť adventu, v druhej časti už hudba s každou ďalšou pasážou graduje až vyvrcholí v poslednej, deviatej árií, ktorá je energická a znova v nej zaznieva trúbka. Celá kantáta napokon vyvrcholí záverečným vystúpením celého zboru, ktorý spieva o neutíchajúcej radosti z prítomnosti Krista v srdci človeka.

Katolíkovi, ktorému by mohlo byť pri počúvaní Bacha ľúto, že ako protestant do hudby nevniesol viac mariánskych motívov, môže byť útechou práve záverečné vystúpenie zboru, ktorý spieva o radosti z toho, keď máme Ježiša v srdci a na očiach. Ak máme my ako veriaci možnosť zažiť takú radosť, o čo väčšiu radosť musela zažívať Panna Mária, keď ho nosila pod srdcom a potom vychovávala.

Celá kantáta Herz und Mund und Tat und Leben sa dá vypočuť tu:

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.