Advent predkov: V čase očakávania gruntovali, pomerili sa s hnevníkmi a azda aj psy tichšie brechali

Odpálenie Betlehemského svetla v Dóme sv. Martina v Bratislave

Deti v kostoloch počas adventného obdobia zapaľovali sviečky ako symbol očakávaného narodenia Spasiteľa. Od protestantov k nám prišiel adventný veniec a perníčky znamenali radosť uprostred tichého pokánia. Píše historička a etnologička Katarína Nádaská.

Nástup zimného obdobia časovo splýval s adventom, teda začiatkom cirkevného roka. Pojem advent pochádza z latinského slova adventus, čo môžeme preložiť ako príchod alebo očakávanie príchodu Mesiáša. Adventné obdobie sa začína štyri nedele pred Štedrým dňom. Do cirkevného roka ho zaviedol v roku 600 pápež Gregor Veľký. Najskôr trvalo až osem týždňov, ale v roku 922 sa doba adventu záväzne ustálila na štyroch týždňoch so začiatkom v prvú decembrovú nedeľu.

V kresťanskom chápaní to bol čas pokánia a duchovnej prípravy na vianočné sviatky. Ľudia sa, pravdaže, usilovali dať do poriadku aj svoje domácnosti – práve tak ako dnes –, teda všetko vyčistiť, upratať, vyprať šatstvo, poumývať okná. Už niekoľko dní pred sviatkami gazdinky piekli koláče. V advente však malo ísť najmä o duchovnú stránku. Bolo treba, okrem iného, pomeriť sa s hnevníkmi, lebo k štedrovečernému stolu by si mali sadnúť len tí, ktorí si urovnali všetky spory a sváry nazbierané cez rok a vzájomne si odpustili. V advente sa ľudia zvyčajne postili, preto sa neraz hovorilo aj o „malom pôste“. Platil zákaz tanečných zábav a svadieb, muzikanti odložili hudobné nástroje. Na Slovensku sa žartovne hovorievalo, že v advente aj psy tichšie brešú….

V adventnom období sa chodievalo na ranné sväté omše, takzvané roráty. Boli osobitne zamerané na úctu k Panne Márii. Názov roráty pochádza zo žalmu, ktorý sa začína Rorate coeli desuper… (Rosu dajte nebesá zhora, otvor sa zem a daj nám Spasiteľa…). Na roráty sa chodilo už pred brieždením, ľudia sa vydávali na cestu do chrámov zababušení, svietili si lampášmi, sviečkami či neskôr baterkami a brodili sa snehom. Deti v kostoloch zapaľovali sviečky ako symbol očakávania narodenia Spasiteľa. Chodenie na roráty malo svoje osobité čaro. 

Príchod adventného venca a jeho tradícia

V 30. rokoch 20. storočia prenikol na Slovensko zvyk pripravovať adventný veniec, pospletaný z vetvičiek ihličnanov a doplnený štyrmi sviečkami. Každú adventnú nedeľu sa zapaľuje jedna sviečka. Táto tradícia vznikla v protestantskom prostredí, ale rozšírila sa aj do katolíckych chrámov a domácností. Originálne vyzdobené vence sa nosia prvú adventnú nedeľu do kostola na posvätenie.

Zapálenie prvej sviece počas 1. adventnej nedele symbolizuje nádej. Druhá predstavuje mier, tretia priateľstvo a posledná zas lásku. Adventu sa pripisuje čarovná moc vytvoriť a zachovať všetky štyri tieto nesmierne dôležité elementy v našom živote.

Najčastejšie sú sviečky tmavomodré alebo fialové, symbolizujúce liturgické farby adventných nedieľ.

V katolíckom vierovyznaní sa sviece tiež nazývajú svieca prorokov, betlehemská, pastierska a anjelská. Existuje aj piata svieca, ktorá symbolizuje Krista.

Perníčky sa stali sladkou predzvesťou Vianoc

Už sa aj u nás stalo tradíciou, že približne od začiatku adventu sa v mestách uskutočňujú vianočné trhy zamerané najmä na sortiment súvisiaci s blížiacimi sa sviatkami (darčeky, ozdoby, vianočné stromčeky, oblátky či suroviny potrebné na prípravu vianočného pečiva). Najstaršie takéto trhy poznáme z krajín hovoriacich po nemecky. História vianočných trhov v Drážďanoch napríklad siaha až do roku 1434, v Budyšíne sa prvý raz konali roku 1384 a viedenské trhy sa datujú dokonca od roku 1294. V ponuke vianočných trhov nemohli už v stredoveku chýbať ani medovníky a perníky. Medovníky piekli v kláštoroch, ale aj v šľachtických a meštianskych rodinách a boli nezdobené. Výrobe vo veľkom sa venovali remeselníci medovnikári. V Bratislave jestvoval cech medovnikárov už v 14. storočí. Od 17. storočia sa medovnikárske technológie a výrobné postupy neprestajne skvalitňovali, do cesta sa pridávali rozmanité chuťové prísady a aromatické koreniny.

Od 16. storočia medovnikári využívali drevené formy, ktoré rezbári bohato zdobili figurálnymi, zvieracími, rastlinnými aj ornamentálnymi motívmi. Hlinené a ploché drevené formy sa prestali používať. Potom, po zavedení foriem s dekoratívnymi prvkami gotiky a renesancie, už hovoríme o perníkoch. Veľkým a významným strediskom pernikárov v Uhorsku boli mestá Bratislava, Košice, Banská Bystrica, Trnava, Modra, Kremnica, Banská Štiavnica, Levoča a Bardejov. Perníky sa piekli v rôznych podobách a tvaroch.

Deťom boli určené najmä zvieracie tvary a motívy, dievčatkám bábiky a rozprávkové postavy, perníky pre chlapcov sa piekli dokonca v tvare pušiek a kanónov. Mládenci a devy kupovali perníkové srdcia, ale piekli sa aj perníky s námetmi zo spoločenského a náboženského života, napríklad perníkový betlehem. V renesancii sa na perníky dostávali scény zo života v šľachtickom prostredí. Historická pernikárska výroba dosiahla vrchol v období baroka, keď dominovali perníky s bohatými náboženskými výjavmi a za takzvaného vidieckeho baroka aj výjavy z ľudového prostredia. Perník ako vďačný vianočný darček sa na vianočných trhoch dobre predával.


Ďalšie články