Americký prezident Joe Biden začal tento týždeň virtuálny Samit pre demokraciu, akciu, na ktorej sa zúčastňujú zástupcovia stovky krajín, ktoré jeho administratíva vníma ako demokratické. Demokracia na tom nikdy nebola lepšie, zdalo by sa. Ako keby sa napĺňala dávna a často zosmiešňovaná vízia Francisa Fukuyamu, podľa ktorej je liberálna demokracia akýmsi finálnym štádiom vývoja ľudstva.

No. Akcie tohto typu nemôžu byť iné ako symbolické, pokiaľ si komentátori kladú čisto rétorickú otázku, čo takýto samit môže priniesť. Odpoveď je predsa známa. Plus-mínus nič. Veľa ľudí si povie to svoje. Ďalší sa môžu baviť prazvláštnymi kritériami výberu účastníkov, vďaka ktorým sa na samit „kvalifikovali“ demokratické mocnosti typu Pakistanu alebo Demokratickej republiky Kongo, napríklad na rozdiel od Maďarska.

Demokracia potrebuje svojich zástancov, povedal v úvode prezident Biden, pripomínal aj posledné slová vlani zosnulého amerického senátora a vedúcu osobnosť boja amerických černochov za občianske práva Johna Roberta Lewisa. „Demokracia je čin.“ Iste je pravdivá v situácii, keď sa niekomu upierajú ľudské práva či obmedzuje sloboda.

Demokracia si vyžaduje aj nečinnosť

Rovnako sa ale dá povedať, že demokracia si vyžaduje istý typ nečinnosti. Od štátu, jeho inštitúcií i jednotlivcov. Demokracia je predsa zriadenie, ktoré v rámci daných pravidiel ponecháva ľudí a ich záležitosti na pokoji, nekoná tam, kde diktatúra alebo autoritársky režim zasahujú. Toleruje napríklad aj tých, ktorí to s demokraciou nemyslia vôbec dobre, pokiaľ pri tom neprekročia určitú hranicu (použitie násilia alebo priame výzvy k nemu).

(viac…)




Najnovšie autorské články