Toľko demokratov a taká vágna demokracia

Americký prezident Joe Biden začal tento týždeň virtuálny Samit pre demokraciu, akciu, na ktorej sa zúčastňujú zástupcovia stovky krajín, ktoré jeho administratíva vníma ako demokratické. Demokracia na tom nikdy nebola lepšie, zdalo by sa. Ako keby sa napĺňala dávna a často zosmiešňovaná vízia Francisa Fukuyamu, podľa ktorej je liberálna demokracia akýmsi finálnym štádiom vývoja ľudstva.

No. Akcie tohto typu nemôžu byť iné ako symbolické, pokiaľ si komentátori kladú čisto rétorickú otázku, čo takýto samit môže priniesť. Odpoveď je predsa známa. Plus-mínus nič. Veľa ľudí si povie to svoje. Ďalší sa môžu baviť prazvláštnymi kritériami výberu účastníkov, vďaka ktorým sa na samit „kvalifikovali“ demokratické mocnosti typu Pakistanu alebo Demokratickej republiky Kongo, napríklad na rozdiel od Maďarska.

Demokracia potrebuje svojich zástancov, povedal v úvode prezident Biden, pripomínal aj posledné slová vlani zosnulého amerického senátora a vedúcu osobnosť boja amerických černochov za občianske práva Johna Roberta Lewisa. „Demokracia je čin.“ Iste je pravdivá v situácii, keď sa niekomu upierajú ľudské práva či obmedzuje sloboda.

Demokracia si vyžaduje aj nečinnosť

Rovnako sa ale dá povedať, že demokracia si vyžaduje istý typ nečinnosti. Od štátu, jeho inštitúcií i jednotlivcov. Demokracia je predsa zriadenie, ktoré v rámci daných pravidiel ponecháva ľudí a ich záležitosti na pokoji, nekoná tam, kde diktatúra alebo autoritársky režim zasahujú. Toleruje napríklad aj tých, ktorí to s demokraciou nemyslia vôbec dobre, pokiaľ pri tom neprekročia určitú hranicu (použitie násilia alebo priame výzvy k nemu).

Demokracia potrebuje zástancov. V poslednom období ich však, bez ohľadu na počet účastníkov podobných samitov, stráca a tento proces akceleruje – prinajmenšom na Západe, ktorého sme súčasťou, kde sa demokracia ako idea aj ako procedúra zrodila. Táto erózia nie je iba dielom mocichtivých elít, akokoľvek sa ich časť na nej tiež podieľa. Prichádza ale aj zdola, od tých jednotlivcov, ktorých práva by mali chrániť.

Slovom demokracia sa označuje zriadenie, kde nielen prebiehajú slobodné voľby, ale kde sú tiež zaručené práva jednotlivca, ktoré sú v určitých situáciách nadradené nad tými kolektívnymi. Jej hodnotami sú aj pluralizmus či koexistencia ľudí s rôznymi presvedčeniami. Nevníma sa len ako nutné zlo, ale napríklad aj ako hodnota sama o sebe. Moc by sa v demokracii v záujme celku mala obmedziť – nielen spôsobom jej uplatňovania, ale aj dosahom, mala by rešpektovať hranicu medzi verejnou a súkromnou sférou.

Autoritárske tendencie

Súčasný Západ ale trpí nárastom počtu „malých autoritárov“, ktorí z rôznych príčin – väčšinou ušľachtilo znejúcich – takú predstavu odmietajú. Rôzne podoby týchto autoritárskych tendencií sa navzájom potrebujú a využívajú ako memento – dôvod siahnuť k mimoriadnym (nedemokratickým) prostriedkom v záujme ochrany proti tým strašným nedemokratom z druhej strany.

Na týchto stránkach sa často aj právom píše o nebezpečenstve, ktoré pre demokraciu predstavuje súčasná identitárska „woke“ ľavica. Ibaže podobné sklony sa objavujú aj medzi jej odporcami, ktorí tvrdia, že boj proti tomuto nebezpečenstvu oprávňuje aj mimoriadne prostriedky.

Časť konzervatívnych kritikov súčasnej ideológie pokroku prichádza s vlastnou utópiou, predstavou akéhosi tradične orientovaného paternalizmu, ktorý by so spoločnosťou atomizovaného a narcisistického Západu urobili poriadok. Naivné a potenciálne nebezpečné. Ohrozením pre demokraciu je narastajúca neochota znášať a chuť trestať, racionalizovať si to všeobecným záujmom. Nič nové.

V mnohých končinách sveta má ešte slovo demokracia jasný a zrozumiteľný význam a prihlásenie sa k nej je skutočne odvážnym činom. Zmätenie súčasného Západu môže byť symptómom jeho celkovej erózie, vytrácania sa, čo si mnohí Západniari, plne zaujatí prežívaním svojej dejinnej úlohy, možno ani nevšimnú.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.