Dušan Nágel: Nastúpil som k Brunovskému a mal jasno

Prišiel rok 1989 a boli sme nadšení. Mysleli sme si, že sa bude vydávať len kvalitná literatúra a udial sa pravý opak. Začali sa dovážať rôzne rýchlopredajné tituly a zanikať vydavateľstvá, hovorí v rozhovore s Danielou Čarnou výtvarník, pedagóg a herec Dušan Nágel.

Dušan Nágel (1949, Rimavská Sobota) je grafik, ilustrátor, tvorca známok, maliar, pedagóg, herec, pôsobil v Radošinskom naivnom divadle. Ilustroval tituly Dušana Dušeka, Dostojevského, Márqueza, Borgesa, La Fontaina, detskú literatúru či mayovky. Ako pedagóg sa venoval detskej tvorivosti a neškolenému výtvarnému prejavu ľudí s psychickými problémami (tzv. art brut). Je ženatý, s manželkou, výtvarníčkou Beatou Nágelovou majú syna Huga.

Vyrastali ste v Novom meste nad Váhom, odkiaľ pochádza Peter Matejka, Juraj Krén či Peter Ondreička. Aké bolo vaše rodinné zázemie a tvorivé začiatky? Ako sa zrodila myšlienka, že by ste sa umeniu chceli venovať profesionálne?

Začnem historkou z detstva, ktorá je overená a mám ju veľmi rád. Ešte som nechodil do školy a u nás v dome, v kuchyni sa konala svadobná oslava sestry mojej mamy. Bola to priestranná kuchyňa, v ktorej som mal v rohu umiestnený pletený stolík s kreslom, ktoré vyrobil na objednávku náš sused košikár. Kreslil som tam a všetci na mňa zabudli. Moja krstná mama ma tam objavila až v noci. Pýtala sa ma, prečo nespím, a ja som jej údajne povedal, že kreslím, lebo chcem byť maliar. Pátral som po tom, ale umelecké sklony nemal nikto v našej rodine, ani náznakom. Kontinuálne som kreslil, až prišiel rok 1964, keď akademický sochár Milan Struhárik založil ľudovú školu umenia v Novom meste, dovtedy tam bol iba hudobný odbor. Môj otec sa o tom dozvedel a poslal ma, aby som sa tam šiel pozrieť.

V štúdiu ste pokračovali na legendárnej Strednej škole umeleckého priemyslu. Váš odbor bol grafika, na ktorú chcel v tej dobe nastúpiť takmer každý študent.

Milan Struhárik mi hovoril o umeleckej priemyslovke, no keď som doma povedal, že by som chcel študovať umeleckú školu v Bratislave, nebolo to prijaté a dostal som sa do stretu s otcom. Chcel, aby som šiel na gymnázium v Novom meste, ktoré bolo široko-ďaleko najlepšie. Prišli talentovky a najväčšie prekvapenie bolo, že ma neprijali z nedostatku kapacity. Nastúpil som na gymnázium a ďalej som sa venoval umeniu pod Struhárikovým vedením. Dohodol mi stretnutie s akademickým maliarom Gabrielom Štrbom, ktorý učil grafiku na ŠUP-ke a šiel som mu do Bratislavy ukázať svoje práce. Na druhýkrát ma prijali. Bol to pre mňa nový fascinujúci svet, býval som na internáte, zoznamoval som sa s novými ľuďmi, dodnes z toho žijem. Bolo to niečo úžasné. Zoznámil som sa tam s Beatkou, mojou manželkou. Vzniklo tam mnoho vzťahov a neskôr manželstiev. Študoval som u Miroslava Fikariho, viedol úspešný bábkoherecký krúžok, ktorý vyhrával mnohé súťaže, boli v ňom napríklad Juraj Jakubisko, Milan Sládek, Elo Havetta, Vladimír Popovič. Aj keď nás do neho aktívne neprizýval. Až v treťom ročníku som prestúpil ku Štrbovi, ktorý nám okrem iného sprostredkoval besedu s Albínom Brunovským o grafických technikách. Odvtedy som mal jasno v tom, že na Vysokú školu výtvarných umení chcem ísť k nemu.

Ako ste vnímali obdobie počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení? Bolo poznačené ideológiou normalizácie?

Na VŠVU som nastúpil v roku 1970, na grafiku ku Brunovskému, a nič lepšie sa mi nemohlo stať. Škola už začala byť prefarbená silno na červeno, rektorom bol Ján Kulich. Napríklad na sochárskom oddelení museli robiť angažované veci a dekorovať námestia k rôznym výročiam. Brunovský ustál nápory, bol rešpektovaný ako výtvarník, boli sme omilostení od tlaku. Mal som kontakt so študentami v Matejkovom ateliéri, napríklad s Dežom Tóthom, Igorom Minárikom, Lacom Čarným, Daňom Fischerom, Svetozárom Mydlom a ďalšími.

• 

V čom spočíval Brunovského pedagogický prínos? V súvislosti s ním vznikla takzvaná brunovského škola umelcov, ktorí boli pod silným vplyvom jeho výraznej tvorby. Vy ste si však budovali vlastný výtvarný názor. 

Albín staval ročníky na základe techník a tém. Prešli sme rôznymi, aj menej zaužívanými grafickými technikami, ale na druhej strane to bolo úžasné. Ilustrovali sme napríklad ruskú literatúru, Dostojevského, Isaaca Babela a iných, nikdy s tým nebol na záverečných prieskumoch závažnejší problém, Brunovský to vedel obhájiť. Cez Mladé letá doniesol rukopisy a my sme ako diplomovú prácu k nim robili ilustrácie aj grafickú úpravu, prešli sme celým tvorivým procesom tvorby knihy. Ako voľnú tvorbu diplomovky som robil bibliofíliu k poézii Dušana Dušeka, v technike farebnej litografie. Mal som to šťastie, že Mladé letá moju diplomovku aj vydali, išlo o ilustrácie k americkej autorke Jane Websterovej a jej titulu Vždy vaša Judy.

Zároveň to bol váš vstup na dráhu profesionálneho ilustrátora. Ostali ste na „voľnej nohe“, v takzvanom slobodnom povolaní. Aký bol život ilustrátora v inak neľahkých časoch 70. – 80. rokov?

Bolo to pre mňa niečo zázračné. Ilustroval som až do roku 1999, v mojom ružinovskom trojizbovom byte, kde sme tvorili obaja s manželkou a kde dodnes žijeme. Podarilo sa mi dostať sa na pozíciu, v ktorej som si obhájil, že nie všetko, čo mi bolo ponúknuté, chcem aj robiť. Boli sme celé roky zvyknutí na disciplínu a situáciu, ktorú dnes voláme ako práca z domu. Od začiatku sme s manželkou boli odkázaní sami na seba. V tom čase to možno vyzeralo, že sa máme kráľovsky, boli sme slobodní, ale honoráre boli nepravidelné. Nadväzne na diplomovku som dostával ponuky z Mladých liet, kde to bola skôr detská a mládežnícka literatúra, ale spolupracoval som aj so Smenou, Slovenským spisovateľom, Tatranom, kde mali napríklad edície poézie. Cez ilustrácie som sa dostal do rôznych tvorivých polôh, bolo to veľmi príťažlivé a zaujímavé. No musel som prijať to, že to nebola garantovaná robota, človek sa o ňu musel uchádzať, boli nás desiatky a bola medzi nami aj veľká konkurencia. Albín Brunovský, Dušan Kállay, Miroslav Cipár, to boli matadori.

Koľko ilustrovaných titulov máte na konte?

Už som to prestal počítať, ale okolo deväťdesiat až sto.

• 

Ilustrovali ste napríklad Dostojevského, Marquéza, Borgesa, destkú literatúru či mayovky. Stali ste sa aj dvorným ilustrátorom kníh Dušana Dušeka. Ako vzniklo vaše priateľstvo a tvorivá spolupráca?

S Dušanom Dušekom som nadviazal kontakt, keď som bol v treťom ročníku vysokej školy. Niekto mi poradil, aby som sa šiel spýtať do vydavateľstva Smena, kde vydávali aj mládežnícke časopisy. V časopise Kamarát v tom čase hľadali ilustrátora a redaktora tam robil práve Dušan Dušek. Mal na starosti rubriku Majstri pera, kam vyberal našich aj svetových autorov, Twaina, Čechova… Začal som ju ilustrovať, venoval som sa tomu tri, štyri roky. Spolupráca prerástla do priateľstva, aj preto som robil spomínanú diplomovku k jeho poézii. Následne ma oslovil a spolupracovali sme na niekoľkých tituloch. Na obálku knihy Kalendár som spravil metaforu medzi človekom a vtáčikom dudokom, ktorého v textoch spomína. Básnik Vojtech Mihálik bránil, aby kniha s touto obálkou vyšla, keďže išlo podľa neho o zneváženie statusu spisovateľa. Napokon sa ju podarilo vydať. Ilustroval som aj prvý román Dušana Mitanu Koniec hry, Ruda Slobodu a zrazu sa to začalo vrstviť. Pomáhalo mi, že každý rok bývala súťaž o najkrajšiu knihu a ja som dostal cenu za ilustrácie viac ročníkov po sebe.

• 

• 

Darilo sa vám udržať si pozíciu ilustrátora aj po roku 1989, keď prešiel knižný trh radikálnou premenou a mnohé vydavateľstvá zanikli?

Prišiel rok 1989 a boli sme nadšení, keďže sme žili v tom, že život bude rovnaký, kým tu budeme my. Mysleli sme si, že už sa bude vydávať len kvalitná literatúra a udial sa pravý opak. Mladé letá boli sprivatizované a spojené so Slovenským pedagogickým nakladateľstvom. Zrazu nastala situácia, že človek v nejakej pozícii bol zrazu znova akoby na začiatku. Nebola žiadna robota, zákazky schvaľovali manažéri. Nastala silná redukcia vydávaných titulov a menej sa ilustrovalo. Začali sa dovážať rôzne rýchlopredajné tituly typu „ružový, modrý macík“, prekladali sa encyklopédie zo zahraničia. Zanikli vydavateľstvá Smena, Tatran či Práca.

Ako ste sa dostali k pedagogickej práci? Mnohí vaši kolegovia sa ňou živili počas normalizácie a  v tom čase sa stali „učiteľmi tvorivosti“ a metodikmi, no vy ste sa k nej dostali až po roku 1989. S prácou ilustrátora by však zrejme nebola ľahko zlučiteľná.

V roku 1999 sme už nevedeli ako ďalej, nemali sme s manželkou prácu ani perspektívu. Pod oknami máme základnú umeleckú školu, aj keď som nebol presvedčený, že chcem učiť. Manželka jedného dňa išla do obchodu a stretla Andulu Horváthovú, ktorá učila na ZUŠ-ke a povedala jej, že im práve odchádza kolegyňa a hľadajú za ňu náhradu. Nakoniec sme tam začali učiť obaja. Chcel som tam ísť najprv len na rok, nakoniec som tam strávil 21 rokov. Paradoxne som zrazu, aj pri všetkých turbulenciách, ktoré táto práca prinášala, našiel priestor na voľnú tvorbu. Predtým to bolo len občasné, lebo výtvarník musí robiť, tvoriť a overovať si veci a predtým ma plne zamestnávali ilustrácie. Niektoré cykly som robil aj mesiac či dva. Moja výtvarnícka tvorba sa odvíja od ilustrácie, ktorá po čase prechádza do voľnej tvorby.

• 

• 

Spolu s výtvarníkom Vladom Kordošom ste sa systematicky venovali umeniu ľudí s rôznymi hendikepmi. V Lige pre duševné zdravie ste pre nich viedli kurzy, organizovali ste výstavy ich tvorby a budovali zbierku vybraných diel.

Na ZUŠ-ku, kde som učil, chodila aj skupina hendikepovaných detí z DSS Rosa na Patrónke. Bola to vtedy jediná ZUŠ-ka, ktorá pracovala s takouto skupinou. Nebolo to jednoduché, trinásť detí rôzneho postihu, najprv som nevedel, kde je sever. Venoval som sa im trinásť rokov. Robil som niekoľko výstav len z ich prác, boli neskutočné. Na túto skúsenosť nadviazala desaťročná spolupráca s Vladom Kordošom, Ligou pre duševné zdravie a Galériou Nezábudka. Pracoval som aj na Súkromnej strednej umeleckej škole dizajnu. Ilustrácie sa však popritom už robili ťažko, už som ich veľmi nevyhľadával.

• 

• 

Mnohí si vás pamätajú aj ako herca z Radošinského naivného divadla, najmä z kultovej hry Jánošík. Ako ste sa dostali k herectvu?

V Radošinskom naivnom divadle som hral v rokoch 1979 až 1983. Po štyroch rokoch som odišiel preto, že som popritom nestíhal robiť vôbec nič výtvarné. V roku 1973 robili Stano Štepka s Milanom Markovičom literárnych redaktorov v Učiteľských novinách, keďže obaja sú pôvodne učitelia. Redakcia bola v Avione a Sveťo Mydlo nám ešte na škole povedal, že hľadajú ilustrátora do rubriky Píšuci učitelia. Šiel som tam, a tak sme sa zoznámili. Jedného dňa sa ma Stano pýtal, či poznám ich divadlo. Nepoznal som, boli vtedy v podstate zakázaní. Vystupovali iba v Radošine a občas na Hlavnom námestí v pivničnom Divadle u Rolanda. Pozvali ma a hrali Človečinu. Ja som z toho skoro odpadol, bolo to ako zjavenie. Po čase som Stanovi povedal, že by som si v hre vedel predstaviť hrať postavu syna.

Mal som hereckú skúsenosť ešte na základnej škole. Moja triedna učiteľka založila úspešný divadelný súbor a ja som tam od šiestej triedy hrával. Neskôr, po skončení vysokej školy, ma volali hrať aj do Trnavského divadla, keďže som bol veľký fanúšik divadla.

Stano práve písal hru o Bátoričke Krv Story a povedal, aby sme to skúsili. No nehovoril som radošinským nárečím. Naučil som sa scenár, no zistili sme že to nefunguje. Chodil som na premiéry a raz mi Stano povedal, že im vypadla ústredná postava v hre Jánošík a mňa si vie predstaviť ako drába. Hrali vtedy už v malej sále PKO. Dal mi magnetofón, kde nahral text mojej postavy v nárečí a podľa toho som sa učil. Nakoniec mi dal trojúlohu, suseda, otca aj drába. Potom nastalo neuveriteľné obdobie, predstavenia boli nabité ľuďmi. Dostali sa pod Slovkoncert a to znamenalo množstvo vystúpení, spustili sa ako lavína. Cestovali sme po celom Slovensku, pozývali nás aj na podnikové večierky. Stano nadviazal kontakt s Ypsilonkou v Prahe, kde sme chodili raz mesačne hrávať a po predstavení sa do noci debatovalo. Bol to pre mňa neskutočný život.

• 

Je v tom istý paradox. Trpezlivá práca ilustrátora v ústraní a tichu a oproti tomu herecká sláva spojená s mnohými spoločenskými udalosťami. Herectva ste sa však ani neskôr úplne nevzdali.

Vyskytol som sa napríklad aj vo filme Juraja Nvotu podľa poviedky Dušana Dušeka Prášky, vo filme Jara Riháka Albert, Albert o doktorovi Škarvanovi, kde hrám ruského sochára. Tiež vo filme Stana Párnického Celé nebo nad hlavou, kde hrám filozofa a v mnohých ďalších epizódnych postavách.  

• 

V rámci výtvarnej tvorby sa venujete tvorbe známok, viaceré z nich boli ocenené. Môžete nám priblížiť túto zaujímavú disciplínu grafického umenia?

Z pohľadu filatelistického spoločenstva je najzaujímavejšia známka, ktorú som pripravil k výročiu 100 rokov volejbalu, keď bol založený ako profesionálna športová disciplína, so sídlom vedenia v Lausanne. Pri tejto príležitosti organizovali celosvetovú súťaž na známku. Vybrané známky vydáva pošta ako tzv. „obálku prvého dňa“ so známkou, drobnou grafikou a pečiatkou. Moja známka bola slovenskou poštou vytipovaná a medzinárodná komisia jej udelila druhú cenu. Ďalšia známka bola venovaná prvému slovenskému kozmonautovi Ivanovi Bellovi. Prezentovala sa v armádnom dome v Trenčíne za jeho účasti. Bolo tam asi osemsto ľudí, viac ako polovica z toho boli filatelisti a skoro všetci chceli podpisy. Alebo známka k 100. výročiu založenia Múzea mesta Bratislavy.

Na záver spomeňme aj vašu vášeň pre šport.

Dlhé roky som hral futbal s kamarátmi na ŠUP-ke, spolu s kolegami umelcami ako Julo Koller, Otis Laubert, Marián Mudroch, Dežo Tóth, Vlado Kordoš, Daniel Fischer, Peter Meluzin a ďalšími. Určitý čas vďaka môjmu bratovi aj profesionálne disciplínu, zvanú „lenivá lopta“ alebo sálový futbal, hrá sa v telocvični s loptou plnenou molitanom.

Komentár Daniely Čarnej k vybranému dielu autora Dušana Nágela

• 

Výtvarníci, ktorí v 70. až 80. rokoch 20. storočia chceli rozvíjať vlastnú tvorivú cestu a bolo pre nich nemysliteľné prispôsobovať sa predstavám a tlakom umenia socialistického realizmu, tvorili väčšinou v ústraní svojich ateliérov. Živili sa ako pedagógovia na základných umeleckých školách či Strednej škole umeleckého priemyslu, ilustrovaním alebo realizáciami do architektúry. Svoju voľnú tvorbu konfrontovali na ateliérových stretnutiach a neoficiálnych či polooficiálnych výstavách. K bytovým výstavám patrili aj tzv. Posuny alebo Majstrovstvá Bratislavy v posune artefaktu. Inicioval ich Dezider Tóth v rokoch 1979 až 1986, vždy na zadanú tému (dotyk, svetlo, mýtus a i.), príspevky ku ktorej umelci navzájom konfrontovali. Jedno zo stretnutí na tému Tajomstvo sa v r. 1982 konalo aj v ružinovskom byte Dušana Nágela, aktívneho účastníka viacerých Posunov.

Jeho voľná tvorba sa však dostala do popredia najmä po roku 2000. Poukazuje na kultivovanosť prejavu pri hrách s motívom a jeho variovaním, aj na vyprofilovaný cit autora pre farebnosť a schopnosť zdynamizovať obrazovú plochu, alebo ju takmer celkom vyprázdniť. Komorné rozmery jeho malieb a koláží formátu od A4 po A2 (determinované veľkosťou bytu a pracovnej plochy či formátom ilustrácie) môžeme čítať aj ako formu denníka, výsledok autorských meditácií. Na rozdiel od ilustrácií v nich pracuje prevažne s jazykom abstrakcie a ponecháva nám interpretačnú voľnosť pri vnímaní jeho „obrazových krajín“, ktoré nám umožňujú objavovať radosť z tvaru, farby, svetla, vrstiev, štruktúry, zahustenia či vyprázdnenia a nutne nevyžadujú dopovedanie. Možno preto žiadne práce Dušana Nágela nemajú názov. A ak by nám predsa chýbal, môžeme im dať svoj vlastný.  

•