Prišiel rok 1989 a boli sme nadšení. Mysleli sme si, že sa bude vydávať len kvalitná literatúra a udial sa pravý opak. Začali sa dovážať rôzne rýchlopredajné tituly a zanikať vydavateľstvá, hovorí v rozhovore s Danielou Čarnou výtvarník, pedagóg a herec Dušan Nágel.

Dušan Nágel (1949, Rimavská Sobota) je grafik, ilustrátor, tvorca známok, maliar, pedagóg, herec, pôsobil v Radošinskom naivnom divadle. Ilustroval tituly Dušana Dušeka, Dostojevského, Márqueza, Borgesa, La Fontaina, detskú literatúru či mayovky. Ako pedagóg sa venoval detskej tvorivosti a neškolenému výtvarnému prejavu ľudí s psychickými problémami (tzv. art brut). Je ženatý, s manželkou, výtvarníčkou Beatou Nágelovou majú syna Huga.

Vyrastali ste v Novom meste nad Váhom, odkiaľ pochádza Peter Matejka, Juraj Krén či Peter Ondreička. Aké bolo vaše rodinné zázemie a tvorivé začiatky? Ako sa zrodila myšlienka, že by ste sa umeniu chceli venovať profesionálne?

Začnem historkou z detstva, ktorá je overená a mám ju veľmi rád. Ešte som nechodil do školy a u nás v dome, v kuchyni sa konala svadobná oslava sestry mojej mamy. Bola to priestranná kuchyňa, v ktorej som mal v rohu umiestnený pletený stolík s kreslom, ktoré vyrobil na objednávku náš sused košikár. Kreslil som tam a všetci na mňa zabudli. Moja krstná mama ma tam objavila až v noci. Pýtala sa ma, prečo nespím, a ja som jej údajne povedal, že kreslím, lebo chcem byť maliar. Pátral som po tom, ale umelecké sklony nemal nikto v našej rodine, ani náznakom. Kontinuálne som kreslil, až prišiel rok 1964, keď akademický sochár Milan Struhárik založil ľudovú školu umenia v Novom meste, dovtedy tam bol iba hudobný odbor. Môj otec sa o tom dozvedel a poslal ma, aby som sa tam šiel pozrieť.

V štúdiu ste pokračovali na legendárnej Strednej škole umeleckého priemyslu. Váš odbor bol grafika, na ktorú chcel v tej dobe nastúpiť takmer každý študent.

Milan Struhárik mi hovoril o umeleckej priemyslovke, no keď som doma povedal, že by som chcel študovať umeleckú školu v Bratislave, nebolo to prijaté a dostal som sa do stretu s otcom. Chcel, aby som šiel na gymnázium v Novom meste, ktoré bolo široko-ďaleko najlepšie. Prišli talentovky a najväčšie prekvapenie bolo, že ma neprijali z nedostatku kapacity. Nastúpil som na gymnázium a ďalej som sa venoval umeniu pod Struhárikovým vedením. Dohodol mi stretnutie s akademickým maliarom Gabrielom Štrbom, ktorý učil grafiku na ŠUP-ke a šiel som mu do Bratislavy ukázať svoje práce. Na druhýkrát ma prijali. Bol to pre mňa nový fascinujúci svet, býval som na internáte, zoznamoval som sa s novými ľuďmi, dodnes z toho žijem. Bolo to niečo úžasné. Zoznámil som sa tam s Beatkou, mojou manželkou. Vzniklo tam mnoho vzťahov a neskôr manželstiev. Študoval som u Miroslava Fikariho, viedol úspešný bábkoherecký krúžok, ktorý vyhrával mnohé súťaže, boli v ňom napríklad Juraj Jakubisko, Milan Sládek, Elo Havetta, Vladimír Popovič. Aj keď nás do neho aktívne neprizýval. Až v treťom ročníku som prestúpil ku Štrbovi, ktorý nám okrem iného sprostredkoval besedu s Albínom Brunovským o grafických technikách. Odvtedy som mal jasno v tom, že na Vysokú školu výtvarných umení chcem ísť k nemu.

Ako ste vnímali obdobie počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení? Bolo poznačené ideológiou normalizácie?

Na VŠVU som nastúpil v roku 1970, na grafiku ku Brunovskému, a nič lepšie sa mi nemohlo stať. Škola už začala byť prefarbená silno na červeno, rektorom bol Ján Kulich. Napríklad na sochárskom oddelení museli robiť angažované veci a dekorovať námestia k rôznym výročiam. Brunovský ustál nápory, bol rešpektovaný ako výtvarník, boli sme omilostení od tlaku. Mal som kontakt so študentami v Matejkovom ateliéri, napríklad s Dežom Tóthom, Igorom Minárikom, Lacom Čarným, Daňom Fischerom, Svetozárom Mydlom a ďalšími.

V čom spočíval Brunovského pedagogický prínos? V súvislosti s ním vznikla takzvaná brunovského škola umelcov, ktorí boli pod silným vplyvom jeho výraznej tvorby. Vy ste si však budovali vlastný výtvarný názor. 

(viac…)




Najnovšie autorské články