Riaditeľ gymnázia: Zatvorené školy sú chorý biznis, mládež je duševne a fyzicky zdevastovaná

V školstve nie je žiaden systém, všetci sú zmätení, je to úplný chaos. Dostali sme sa akoby do éry socializmu, robia si s nami, čo chcú, no všetko sa zakryje pod rúško covidu. Deti sú duševne aj fyzicky zdevastované, hovorí Norbert Kyndl, riaditeľ bratislavského Gymnázia Ladislava Novomeského.

Minister školstva vymenil otvorené školy za obchody. Ako to vnímate?

Vyzerá to tak, že to musel vymeniť. Je to chorý biznis vo vláde, niečo za niečo.

Biznisom si vysvetľujete, že minister školstva Branislav Gröhling zrazu upustil od sľubov, že školy sa plošne nezavrú?

Áno. SaS tak rozhodla. Richard Sulík mu zrejme povedal, že chce otvorené obchody, takže musia v niečom ustúpiť. Ustúpili v tom najhoršom, čo mohli, a zatvorili školy.

To vyzerá na slabý politický výtlak.

Nejdem sa k tomu ani vyjadrovať. Každý druhý deň sa na tlačovkách vyhlasujú nové pravidlá, zasadá koaličná rada, potom vláda, parlament nakoniec niečo zmení. Nikto nevie, ako a čo bude, lebo každý chce niečo iné. Jeden vyjedná obchody za školy, druhý vyjedná schválenie reformy, následne vleky a podobne. Je to čistá politika, nič pre dobro ľudí.

Najviac ma rozčuľuje, že v školstve nie je žiaden systém. Nie sú nastavené pravidlá, semafory sa stále menia. Nečudujem sa, že ľudia nedodržiavajú pravidlá, keď ani nevedia, čo majú rešpektovať. Všetci sú zmätení, je to úplný chaos. Napríklad o zatvorení našej školy som sa dozvedel deň predtým. Mali sme nachystané vianočné aktivity, opakovanie učiva, prednášky, lebo minister Gröhling dával od septembra nám všetkým šancu, že školy sa zatvoria ako posledné a že to nedovolí.

Nerozumiem ani tomu, na základe akých pravidiel zatvárajú regionálni hygienici školy. Školy v Bratislave zavreli, hoci bolo veľa okresov, ktoré mali oveľa horšie štatistiky, ktoré sa tiež účelovo skresľujú a sú zahmlené. Poctivo sme u nás dodržiavali školský semafor. Keď sa v triede vyskytlo pozitívne dieťa, všetci išli do karantény. Keby sa len polovica žiakov školy mohla učiť prezenčne, bolo by to výborné. Teraz sú žiaci doma, učitelia aj doma, aj v škole. Podľa toho, kde majú podmienky a pomôcky. Rodičia musia byť tiež doma, variť a starať sa o deti. Narýchlo požičiavame ešte dnes niektorým rodinám počítače.

Podnet na zatváranie škôl vyšiel od hlavného hygienika Jána Mikasa, ktorý upozornil, že by sa tým výrazne znížila mobilita.

Hlavný hygienik im to nemôže prikázať. Záleží od toho, či je človek na regionálnom úrade úplne závislý od pána Mikasa, alebo má vlastný reálny pohľad na problém. Bratislavský hygienik ani nerozmýšľal a od stola nás okamžite zatvoril. Nevypracoval a nežiadal žiadnu analýzu. Nič. Tak dnes oni rozhodujú skoro o všetkom: dvesto eur, tristo eur, šesťsto, päťsto eur dáme či nedáme zaočkovaným… Ako na tureckom trhu.

Bratislavský hygienik Stanislav Duba argumentuje tým, že školy nepredstavujú izolovaný svet, lebo deti sa vracajú do rodín, čím sa šíri nákaza.

Všade na svete sa deti vracajú zo školy domov. Chceli by, aby sa domov nevrátili a spali v škole? To je slabý argument o ničom. Ako to potom vyhodnotili hygienici, ktorí nechali školy otvorené? V tých okresoch šírenie nákazy v rodinách neplatí? Tam nechodili deti zo školy domov? V susedných krajinách, kde sú školy otvorené, sa nevracajú deti zo školy domov?

Závisí aj od situácie. V niektorých školách chýbalo toľko učiteľov, že nemal kto suplovať.

V Bratislave je viacero zriaďovateľov, ale zrejme najväčším je Bratislavský samosprávny kraj. Deň pred zatvorením sme mali ako riaditelia poradu a vo viacerých školách bolo veľmi málo pozitívne testovaných žiakov alebo učiteľov. Pamätám si, že napríklad Gymnázium Hubeného nemalo do dňa porady ani jedného pozitívneho žiaka, učiteľa alebo zamestnanca. Napriek tomu celú školu šmahom ruky zatvorili.

Áno, je pravda, že niektoré školy na tom boli horšie, ale tiež veľa závisí od riaditeľov a aj od opatrení, ktoré škola má stanovené a ako ich aj dodržiava a kontroluje. Niektorí riaditelia sú veľmi opatrní a aj zo štyroch tried v karanténe zavrú celú školu. Dve tretiny žiakov by sa pritom mohli pokojne učiť prezenčne. Ale ak si myslia, že prejsť na dištančné vyučovanie je dobré, tak prosím. Možno je to pre nich jednoduchšie, ale kde sa stratil žiak a jeho potreby? Každý riaditeľ zodpovedá za svoju školu.

Čo by ste urobili vy?

Nechal by som prezenčné vyučovanie, pokým sa len dá. Som veľmi pobúrený z toho, že zo dňa na deň musíme mať dištančné vyučovanie. Považujem to za prehnane kruté opatrenie. Aj žiaci sú z toho zúfalí. Škoda, že nikto nenafilmoval posledný deň, čo bolo naše gymnázium otvorené. Keď žiaci odchádzali domov, celé skupiny sa pred školou objímali a lúčili, akoby išli na cestu okolo sveta. Deti sú zdeptané z toho, že budú opäť len sedieť doma. A vôbec nevedia, dokedy budú bez školského kolektívu.

Niekto má doma pohodu, ale iný napäté prostredie. Ak sú v jednej domácnosti štyri deti a majú sa učiť online, je to problém. Nemajú štyri počítače ani štyri miestnosti, deti sa navzájom vyrušujú. Bratislava je na tom ešte dobre, ale od pondelka 13. decembra sa zatvoria všetky školy vrátane okresov so sociálne slabšími rodinami, kde žiaci možno nemajú takú didaktickú výbavu v domácnostiach. Vzdelanie a zdravotníctvo sú dlhodobo na okraji záujmu politiky.

Na riaditeľskom poste ste od roku 1990. Vždy tomu tak bolo?

Nemôžem to povedať až tak kruto. Bolo obdobie, asi päť-šesť rokov dozadu, že sa aspoň začali postupne zvyšovať platy pedagogických zamestnancov a zvyšovali sa každý rok o osem až desať percent. Je však pravda, že stúpajú aj náklady na život. Stále to bolo málo. Preto nielen lekárov, ale aj učiteľov je už dnes málo. Ale reforma vzdelávania, modernizácia či vybavenie pomôckami majú dlhodobo veľké medzery. Akonáhle začala pandémia, stiahla sa za všetkým roleta a už nefunguje ani to málo.

Museli sme napríklad spísať ministerstvu školstva celý elaborát o tom, koľko počítačov a akého druhu máme, koľko počítačov by sme chceli a potrebovali aj na dištančné učenie v roku 2022, tuším až 2 025. Týždne sme sa s tým babrali a čo sme do dnešného dňa dostali? Skoro nič. Pýtal som sa, načo to robíte, kto to vôbec bude čítať a vie to niekto vôbec spracovať? Sú niekde výsledky toho monitoringu? Myšlienka to nebola zlá, ale minister Gröhling sa s ministrom Igorom Matovičom nemôžu dohodnúť na financiách a trpí tým celé školstvo. Títo dvaja bojujú medzi sebou. Mám štyri vnúčatá a vidím rozdiel medzi tým, ako vyrastali moje deti a ako vyrastajú oni. Aký vzťah majú k škole, záujmom, spolužiakom. To sa nedá porovnať. Akoby sme tu mali nejaký mor.

Prezident Slovenskej komory učiteľov (SKU) Vladimír Crmoman hovorí, že deti dištančné vzdelávanie už raz zvládli, v technológiách sú ešte viac doma ako my dospelí a tých pár dní online ich vzdelaniu neublíži.

Prezident SKU nie je učiteľ, je to bývalý učiteľ hudobnej výchovy a ako viem, dnes už neučí. Neviem, na základe čoho má SKU o všetkom najlepšiu vedomosť. Je ich málo a tiež neviem, ako vznikli. Aj jeden deň, keď je zakázané deťom prísť do školy, im ubližuje.

On tvrdí, že majú takmer štyritisíc členov.

Možno niekde registrovaných, ale aktívnych? Neviem, akým právom on hovorí za všetkých učiteľov, a tiež neviem, že by niečo pre školstvo navrhli alebo presadili. Ich úlohou je len upozorňovať a kritizovať. Dali sa nejako dokopy, nikto ich nezvolil. Učitelia sú zatvorením škôl pobúrení. Asociácie rôznych typov škôl nesúhlasia s ich zatvorením.

Koľko učiteľov a žiakov chýba na vašom gymnáziu?

U nás nechýba ani jeden učiteľ. Len niekoľko žiakov bolo a je pozitívne testovaných. Musím pochváliť, až na meškanie, že žiaci dostávajú samotesty – bolo to veľmi dobré rozhodnutie. Preto si myslím, že školy ohniskom asi neboli.

Čiže by ste vedeli odučiť všetky hodiny podľa rozvrhu?

Áno. Aj keď sme mali žiakov a triedy v karanténe. Žiaci, ktorí mali výnimku z karantény, chodili riadne do školy. Nikto nemal našťastie ťažký priebeh ochorenia. Zvládli sme to, zvládli to hlavne oni.

V niektorých krajoch sú už nemocnice zahltené a nemajú miesto na prijímanie pacientov.

To nepopieram, poznám mnohých ľudí, ktorí mali ťažký priebeh covidu. Najmä pre starších ľudí s pridruženými ochoreniami je covid závažný. Ale niekoho skolí aj chrípka, ktorú podceňoval.

Pre Štandard ste uviedli, že v bežnom chrípkovom období zvykne u vás chýbať oveľa viac učiteľov i žiakov.

Bývalý a ani tento rok nechýbalo veľa ľudí. Vďačíme za to zrejme častej plošnej dezinfekcii a prísnejším hygienickým podmienkam. Nakúpili sme ozónové prístroje, ktoré zabíjajú všetky vírusy a na jeseň sme stále vetrali a skoro všade sa v škole dali dezinfikovať ruky.

Okrem týchto pravidiel máte vysokú zaočkovanosť učiteľov aj žiakov.

Áno, ale nie je to moja zásluha. Ja som na nikoho netlačil, rozhodli sa sami. Už mi to lezie na nervy, dennodenne, akékoľvek médium človek otvorí, všade je len očkovanie. Akoby svet a život neboli o ničom inom.

Pýtam sa, lebo sa neustále opakuje mantra o zvýhodnení zaočkovaných, ale zabúda sa na to, že zaočkovaní sú aj medzi deťmi a učiteľmi.

Áno, bolo by správne vyhodnocovať zatváranie škôl z hľadiska toho, koľko žiakov a učiteľov je už zaočkovaných. Na základe nahlásených výnimiek z karantény sme zistili, že máme 62-percentnú zaočkovanosť žiakov a 89-percentnú zaočkovanosť učiteľov. Zatiaľ to ale nikoho nezaujímalo a nemalo to žiaden vplyv na zatvorenie školy. Myslím, že to tiež mohla byť motivácia.

Porozprávajte o tom rozdiele vo vyrastaní vašich detí a vnúčat.

Má to silný dosah na duševné zdravie detí. Každé dieťa by sa malo socializovať v kolektíve rovesníkov. Tam sa vyvíja a odovzdávajú si know-how, spolu spoznávajú svet, spolu sa učia a pomáhajú si. Deti akoby mali teraz väzenský náramok, nemôžu nikam chodiť, sú len doma. Stretávajú sa len v malých kolektívoch. Aj to len, ak bývajú blízko pri sebe.

Druhá najhoršia vec je, že nemôžu športovať. Obidvaja moji chlapci hrali hokej, ale v dnešnej dobe je všetko zakázané. Je to duševná a fyzická devastácia mládeže, ktorá sa nedá jednoducho napraviť. S mojimi synmi som chodil od troch rokov na tréningy, zápasy a turnaje, cestovali sme a súťažili. Mali školský kolektív, mali športový kolektív. Dnešné deti? Celý týždeň sedia doma za počítačom a učia sa, cez víkend sedia za počítačom a hrajú sa alebo četujú. Tak som sa tešil, keď minister Gröhling povedal, že školy sa budú zatvárať ako posledné… Možno sa školy zatvorili ako posledné, ale ak netreba, nemali by sa zatvárať vôbec. V Bratislave je zaočkovaných viac ako 50 percent stredoškolákov. To je nad priemerom Slovenska a predsa zatvorili bratislavské školy.

Ako deti vnímajú, keď sa o nich hovorí ako o najväčšom nosičovi nákazy?

Deti to vôbec nevnímajú, mám pocit, že žiakov už ani nezaujíma, čo sa hovorí. To je ďalšia devastácia tejto spoločnosti. Dostali sme sa akoby do éry socializmu. Každý mal len poslúchať a nezamýšľať sa nad tým, čo mu kážu. Stále len núdzový stav, nič nemôžeme… Bojím sa, že to tak dopadne. Tiež som v 1989 štrngal na námestí kľúčmi, lebo sme chceli slobodu a demokraciu. Kam sme sa dostali? Veď je to ešte horšie a všetko sa zakryje pod rúško covidu. Robia si s nami, čo chcú.

Núdzový stav a opatrenia sa obhajujú stavom v nemocniciach.

Je viem, že to je celosvetový problém. Preto desaťtisíce ľudí demonštrujú v celej Európe. Ale všade v týchto štátoch sú školy otvorené. Záleží mi na deťoch. Čo s nimi bude? Nemali stužkové ani maturity. Čo sú to za maturity, ak sa len spočítajú a spriemerujú známky? Kde je tá potrebná skúška dospelosti?

Poznáte prípady, keď to deťom znemožnilo prijatie na vysokú školu?

Nie. Vysoké školy u nás prijmú skoro každého, lebo zaňho asi dostanú financie. Ak študent nevydrží, v druhom alebo treťom ročníku vypadne, nič sa nedeje. Ďalšia vec je, že všetci maturanti na Slovensku sú po týchto dvoch rokoch a neserióznych maturitných skúškach rovnako slabo pripravení. Neexistuje konkurencia. Problém nastáva, ak sa žiaci hlásia na univerzity do zahraničia. Tam už je vidieť deficit kritického rozmýšľania a tvorivosti.

Okrem toho, že deti strácajú sociálny kontakt a možnosť stať sa napríklad športovcami, na nich ešte niečo pozorovať?

To je podľa mňa úplne dostačujúce. Neviem, čo by sme mali deťom ešte spraviť. Sú duševne aj fyzicky zdevastované. Prváci nevedia poriadne prebehnúť 400 metrov, lebo sa nemohlo športovať a nemohli byť telocviky. Povolili sa len profesionálne športy bez divákov. Inde plné štadióny a aj to je určitá motivácia pre deti chcieť športovať. Dnes to cítim, že je to silne fyzicky aj duševne zdevastovaná mládež. Neviem, kedy a ako sa to bude naprávať.

Vidíte v tom aj nejaké pozitívum?

Poviem to na rovinu – len jedno pozitívum. Vďaka tomu, že je v podstate všetko zakázané, nezgrupujú sa rôzni vagabundi. Predtým sa stretávali aj nezdravé skupiny ľudí, boli medzi nimi drogy, rôzne žúrky a aj neplechu stvárali. Dnes to majú komplikované. Ale oproti devastovaniu zdravia to je na miske váh úplne inde. Badáme však iné neduhy – domáce násilie, ponorkové choroby, agresivitu, strach, ľudia nevedia, čomu veriť a komu veriť. Je to silná výzva aj pre školstvo.

Potrebujú deti stabilitu a prísľub, že školy zostanú otvorené?

Áno. Nemôžem ministrovi Gröhlingovi nadávať a ani ho pochváliť. Môžem jedine veriť a držať mu veľmi palce, aby čo najskôr školy otvoril, aby sme mohli v plánovaný termín 10. januára, keď skončia vianočné prázdniny, ísť naspäť do školy a aby platili pravidlá ako predtým. Máme školský semafor, ktorý si každá škola ešte prepracovala, a dodržiavame všetky hygienické pravidlá. Viem si predstaviť, že by to tak fungovalo celé roky. Nemôžeme byť však pohadzovaní medzi dvomi politickými stranami.

Čudujem sa, že politikom nedochádza, že ľudia to všetko vnímajú. Ľudia vedia, že školy sa zatvorili nielen preto, že covid je nezvládnuteľný, ale aj preto, že OĽaNO si duplo a povedalo, že ak chce minister Sulík otvorené obchody, má zatvoriť školy. Od samého začiatku medzi sebou bojujú, vybavujú si kšefty a rukojemníkmi sú majitelia obchodov, reštaurácií, školáci či učitelia. A veľmi zlé je nielen to, že im už málo veríme. Školákov učíme slušnosti a dôstojnosti, no niektorí politici sa vulgárne vyjadrujú a navzájom sa verejne aj v parlamente osočujú. Je to smutné a nie je to dobrý príklad pre nikoho.

Mrzí ma celá táto situácia. Som na tejto škole pol storočie, snažím sa tu niečo vybudovať, teraz som však očitým svedkom, dokonca súčasťou toho, že túto generáciu žiakov akoby pod mojím vedením devastujeme duševne aj fyzicky. Budujeme bazén, telocvičňu, krásny športový areál, no nič sa tam nemôže robiť. Usporadúvame veľmi veľa akcií a všetko je stopnuté. Dnešní prváci a druháci už vôbec nevedia, čo je tradícia gymnázia na Tomášikovej ulici, lebo nič nezažili. Možno len z počutia vedia alebo si niekde prečítali, že sme mali aj lyžiarske zájazdy. Nepočúvajú sa vôbec detskí psychológovia. Počúvajú sa len regionálni hygienici, ktorí majú akoby klapky na očiach a robia si svoju prácu bez nadhľadu. Plnia, čo sa vo vláde dohodlo.