Na pandémii sa ešte viac ukázalo, ako sú ľudia z ulice izolovaní, vraví Lenka Borková

zdroj_archiv san´t egidio 02 Lenka Borková. Foto: archív Sant'Egidio

Nezištnosť je slovo, ktoré sa z nášho slovníka takmer vytráca, no stále sú tu ľudia, okrem iného aj mladí, študenti či umelci, ktorí venujú svoj čas a srdce tým, ktorých radšej prehliadame. Trávia čas s ľuďmi bez domova, píšu si listy s väzňami odsúdenými na doživotie. Prečo? Lebo tieto skúsenosti im otvárajú oči a menia celý ich život. Štandard sa porozprával s mladou členkou komunity Sant’Egidio Lenkou Borkovou.

Môžete nám predstaviť vašu komunitu Sant’Egidio v Banskej Bystrici?

Stretávame sa už pomaly šesť rokov. Chodíme na ulicu alebo sme navštevovali aj väznice. V spolupráci s vincentínmi sme zvykli chodiť aj do domova seniorov, ale prioritne sa stretávame ako komunita a slúžime ľuďom na ulici. Na komunite v Banskej Bystrici sa mi páči, že sa nás tu stretlo veľa ľudí z Akadémie umení, a že práve umelci sú tí, čo chcú pomáhať. Tým, že Bystrica je študentské mesto, prichádzajú do komunity na určitý čas, ale vždy sa nám podarilo vytvoriť si pestré vzťahy.

Po škole sa teda končí služba vo vašej komunite?

Práve naopak. Mnohí, ktorí odišli z Banskej Bystrice do iných miest, či už si založili rodiny, alebo zmenili školu, boli rozhodnutí zapojiť sa do služby ľuďom bez domova i v iných mestách.

Zaujali ma tie väznice. Prečo ich navštevujete?

Hoci komunita Sant’Egidito nie je prioritne zameraná len na službu ľuďom bez domova, najmä na Slovensku je to najviac viditeľná periféria. Vo svete si ľudia z komunity napríklad píšu listy s väzňami odsúdenými na doživotie. Tiež veľmi intenzívne riešia to, že trest smrti jednoducho nie je morálny. Aj na Slovensku si niektorí z nás píšu s väzňami alebo väzenkyňami. Komunita po celom svete navštevuje väznice, pretože aj človek vo väznici je človek. Má mať možnosť vedieť, že ma nádej a že nie je menejcenným. Záber komunity je omnoho širší než len služba ľuďom na ulici.

A práve pre to, čím komunita žije vo svete, sme sa aj my rozhodli, že navštívime väznice. V rámci toho sme hrali napríklad na svätej omši, mali sme tam aj krátku prednášku. Momentálne už v Banskej Bystrici do väzníc nechodíme, ale komunita v Bratislave ich teraz pravidelne navštevuje. Ľudia z komunity aj v rámci Slovenska navštevujú osadu v Plaveckom Štvrtku či domovy dôchodcov.

Čo zažívate na uliciach?

Ide vlastne o isté precitnutie, keď sa každý deň stretávate s ľuďmi na ulici a váš život dostáva úplne iný rozmer. Najmä v prípadoch, keď vidíte do ich problémov. Zrazu, keď si uvedomíte, v akých situáciách sa títo ľudia nachádzajú a čo riešia, sú vaše starosti úplne bezpredmetné. Je to sila…

Zmenila vás nejakým spôsobom služba druhým?

Veľmi zásadným. Členka našej komunity raz povedala, že chudobní jej pomohli dospieť. Ja s tým úplne súhlasím. Osobne som začala chodiť na ulicu, keď som mala čerstvých sedemnásť rokov, ešte počas strednej školy. Práve stredoškolské roky sú tie, keď sa človek vyvíja a buduje. V tomto čase som chodila medzi ľudí, ktorých život veľmi skúšal a riešili úplne iné veci než to, akú známku dostanú v škole. Pomohlo mi to byť zodpovednejšou a neriešiť malichernosti. Mať zameranie na to, čo je podstatné. Dúfam, že naša prítomnosť dáva ľuďom z ulice toľko, čo oni dávajú mne.

Foto: archív Sant’Egidio

Je to možno citlivá téma, no mnoho ľudí si myslí, že ľudia bez domova si za to môžu sami. Je to naozaj tak?

No a my si môžeme za to, že máme kde bývať? Môžeme si za to, kde sme sa narodili, že máme zdravé rodinné vzťahy? Je to našou zásluhou? Nie je. Častokrát ani to dobré, ani zlé nie je našou zásluhou. Toto je princíp, ktorý zažívame všetci – s tým rozdielom, že na ulici je všetko omnoho viac vygradované. Čiže určite si za to nemôžu sami. Ľudia si myslia: „Tento človek bol alkoholik, a preto skončil na ulici a pokračuje v pití.“ Nie, často je práve alkohol len dôsledkom pobytu na ulici, lebo ľudia bez domova sa snažia nejako prežiť. Mentálne častokrát ten nápor nezvládajú. Často sú za ulicou nefunkčné rodinné vzťahy. Veľa kamarátov z ulice vyšlo aj z detských domovov.

Nechcem povedať, že sú to len predispozície, ale pravdou je, že im život nedal do vienka úplne to, čo dal nám. Uvedomujem si, že som vyrastala v milujúcej rodine. Nie vždy bolo všetko ružové, ale predsa som vyrastala s mamou, otcom a mala som okolo seba dobrých ľudí, ktorí ma vedeli podržať, či to bola rodina, alebo priatelia. Keď sa rozprávam s ľuďmi na ulici, oni takéto vzťahy nemali. V ich životoch absentovalo aj to, že by sa jednoducho mali komu vyrozprávať.

Takže nás ovplyvňujú najmä rodinné vzťahy?

Myslím, že áno. Pred pár týždňami sme stretli človeka, ktorý je na ulici nový. Počas rozhovoru sme zistili, že je tu len týždeň a práve preto, že mal búrlivý vzťah so svojou manželkou, a momentálne hľadá, čo má robiť.

Máte skúsenosť aj s tým, že sa niekto vďaka vašej službe postavil na nohy a začal nový život?

Náš kamarát Peter, ktorého poznám ešte z mojich stredoškolských čias. Jedného dňa sa rozhodol, že chce ísť do Kláštora pod Znievom, kde je centrum Dobrý Pastier. Tam si Peter dal úplne dokopy svoj život, napravili sa mu vzťahy, začal na sebe makať, spravil si opatrovateľský kurz a práve teraz v tomto centre pracuje a stará sa o ľudí v seniorskom zariadení. Úplne zmenil svoj život – je to veľký rozdiel. Nechceme suplovať sociálnu prácu, často je to práve o povzbudení. Pretože aj ľudia na ulici si dokážu vybaviť veci, dokážu sa postaviť na nohy, len im chýbajú vzťahy – nemá ich kto podržať. Často im stačia len slová povzbudenia: zvládneš to, neboj sa, pôjde to. Poznáme to asi všetci, však?

Momentálne žijeme v náročnej dobe – aj pre nás, ktorí máme kde bývať. Ale aký je život na ulici počas pandémie?

Napadá mi jedna myšlienka, ktorá síce nie je moja, ale myslím si, že je pravdivá. Na pandémii sa ešte viac ukázalo, ako sú ľudia z ulice izolovaní. Zažili sme to aj my v Bystrici, pretože až na jar v roku 2021 sme evidovali prvých nakazených. Prvýkrát aj mesto zriadilo karanténne mestečko pre ľudí bez domova. Chápete? Rok nič, žiaden nakazený.

Zároveň sa ľudia bez domova veľmi báli. Počas prvých vĺn sme boli takými informátormi a nimi aj stále sme. Mnohí sa napríklad boja očkovania, predtým sa báli toho, že sa nakazia, alebo sa báli testovania. Týmto ľuďom len vravíme, že je to v poriadku, ničoho sa nemusia báť, že aj my sme zaočkovaní, chodíme sa testovať a podobne. Im jednoducho nepípajú notifikácie o tom, čo sa deje vo svete. A možno, že sú práve vďaka tomu chránení pred dezinformáciami. No zároveň platí, že stále majú v sebe strach z nevedomosti.

Ako často ste chodili počas pandémie na ulicu?

Bolo to dvakrát do týždňa, bežne chodíme raz za týždeň. Taktiež sme posilnili napríklad nákup potravín, robili sme rôzne balíčky. Bolo to náročné, ale zároveň si myslím, že nás to ešte viac utužilo. Nemohli sme sa prestať s nimi stretávať. Napríklad ja stále prežívam to, že vďaka „uličníkom“, ako voláme našich kamarátov, vďaka chudobným sme neboli izolovaní. Kamaráti z Bratislavy dokonca chodili na ulicu až štyrikrát do týždňa.

Pandémia je jedna vec, ale blíži sa zima. Ako ľudia bez domova v Banskej Bystrici prežívajú toto obdobie?

Momentálne sa rieši nízkoprahová nocľaháreň a my veríme, že sa v našom meste otvorí v roku 2022. Okrem toho tu veľmi dobre funguje Katolícka charita, Nocľaháreň Večierka, ktorú prevádzkuje Červený kríž. Dá sa sem ísť, ale, samozrejme, že kapacity týchto prevádzok sú obmedzené. Čiže niektorí ostávajú vonku. Zima je pre nich veľmi ťažká, a práve preto vidíme potrebu novej nízkoprahovej nocľahárne, aby aj tí, ktorí prepadnú cez všetky systémy, mohli dôstojne prežiť zimu.

Napríklad už teraz je u nás veľká zima a, žiaľ, jeden pán, ktorého sme síce nepoznali, podľahol podchladeniu. Ďalší dvaja naši kamaráti boli hospitalizovaní na podchladenie už v polovici októbra.

V tomto čase spolupracujeme s naším mestom, bystrickou kresťanskou platformou a rôznymi organizáciami, ktoré sa venujú ľuďom na ulici. Riešime, ako im pomôcť. Pripravujeme napríklad letáčik pre verejnosť, aby vedeli, ako sa chovať, keď stretnú niekoho na ulici.

Možno sa nám nechce pristaviť sa pri niekom, ale je to dôležité, pretože len pohár teplého čaju v ten večer môže niekoho zachrániť pred tým, aby večer podľahol podchladeniu. Všímavosťou nás všetkých sa dá zima určite lepšie zvládnuť.

Robíte aj nejaké zbierky?

Áno, momentálne robíme zbierku spacákov. Je to spôsob, akým sa dá pomôcť a uľahčiť ľuďom na ulici zimu. Je to pre nás konkrétna pomoc, keď ľudia môžu priniesť veci, ktoré už nenosia. Tiež môžu ísť s nami na ulicu, kde pripravujeme teplý čaj alebo kávu. Každému človeku padne vhod, keď nie je sám. Možností je veľa.

Foto: archív Sant’Egidio

Spomínali ste, že spolupracujete so svojím mestom. Ako takáto spolupráca prebieha?

S predstaviteľmi mesta sa poznáme už niekoľko rokov a sme radi, že Banská Bystrica má dobrú krízovú intervenciu. Je tu už spomínaná Večierka, kde si ľudia bez domova zaplatia päťdesiat centov alebo jedno euro a môžu sa tu ubytovať aj na dlhší čas. Teraz počas núdzového stavu je možné, aby v zariadení ostali aj počas dňa, bežne to však možné nie je.

Zároveň tým, že sa reálne stretávame s „uličníkmi“, vieme dodať do debát a riešení nový uhol pohľadu, povedala by som, že taký „empatický uhol pohľadu“. Tým nechcem povedať, že ho iní ľudia v meste nemajú. Skôr vidím, že naša spolupráca je veľmi dobrá. Uvedomujeme si, že sami ľuďom na ulici nepomôžeme, preto sa potrebujeme navzájom a naše mesto je veľmi otvorené pomáhať. Veci sa však nedajú robiť z minúty na minútu, najmä vtedy, keď sa na nepozeráme z dlhodobého hľadiska.

Jednou z vecí, za ktoré sme veľmi vďační, sú respirátory či dezinfekčné prostriedky, ktoré sme dostali od nášho mesta počas prvých vĺn pandémie.

Momentálne sa blížia vianočné sviatky. Ako ich plánujete tráviť s vašimi kamarátmi z ulice?

Ak to situácia dovolí, budeme organizovať vianočný obed, ktorý sme sa v čase mimo pandémie snažili robiť v čo najluxusnejšom štýle. Posledný obed pred pandémiou sme mali v Misijnom dome v Banskej Bystrici, kde to vyzeralo ako na svadbe. Spravili sme zbierku oblečenia, hrala tam kapela, prišiel župan Lunter aj rôzni poslanci…

Sedeli sme všetci rovnocenne za jedným stolom, bez ohľadu na tituly či spoločenské postavenie. Všetky tieto aspekty vytvorili nádhernú atmosféru. Minulý rok sme počas pandémie spravili iba výdaj jedla, na chvíľku sme sa stretli – v podstate to bola taká slávnostnejšia služba na ulici na Prvý sviatok vianočný. Nechceme fungovať ako organizácia, ktorá robí predvianočné večierky sedemnásteho decembra, ale chceme práve Vianoce stráviť s „uličníkmi“. Niektorí z nich sa ma dokonca pýtali, či sme sa nepomýlili, pretože na pozvánke, kde je uvedené ich meno, bol tento dátum. Tak len vravím: „Nie. Chceme byť jednoducho s vami.“

Ako komunita ideme na Štedrý deň domov, no na Prvý sviatok vianočný sa vrátime, strávime čas s našimi kamarátmi z ulice a potom sa večer opäť vydáme k rodinám. Plánujeme to podobne spraviť i tento rok, no, ako vravím, závisí to od opatrení.

Ako môžeme motivovať niekoho, kto si myslí, že by nedokázal robiť to čo vy, no možno by chcel?

Myslím si, že sila je v našej komunite. Ja ako Lenka do toho nejdem sama. Sami nedokážeme pomáhať pravidelne. Nikto z nás nejde na ulicu sám – spoločne dokážeme vytrvať. Napríklad ľudia, ktorí chodia k nám do komunity, nám vravia, že dlhšie sledovali ľudí na ulici, no nevedeli sa pri nich zastaviť. Ale potom, ako sa pridali k nám a išli sme na ulicu ako partia, dokázali sa im ľahšie prihovoriť. Ak niekto chce ísť pomáhať, nech si nájde niekoho, s kým do toho pôjde, nemusí to byť len naša komunita. Môže to byť aj skupinka kamarátov, ale zvládne to každý. Potom je to radosť.


Ďalšie články