Nezištnosť je slovo, ktoré sa z nášho slovníka takmer vytráca, no stále sú tu ľudia, okrem iného aj mladí, študenti či umelci, ktorí venujú svoj čas a srdce tým, ktorých radšej prehliadame. Trávia čas s ľuďmi bez domova, píšu si listy s väzňami odsúdenými na doživotie. Prečo? Lebo tieto skúsenosti im otvárajú oči a menia celý ich život. Štandard sa porozprával s mladou členkou komunity Sant'Egidio Lenkou Borkovou.

Môžete nám predstaviť vašu komunitu Sant'Egidio v Banskej Bystrici?

Stretávame sa už pomaly šesť rokov. Chodíme na ulicu alebo sme navštevovali aj väznice. V spolupráci s vincentínmi sme zvykli chodiť aj do domova seniorov, ale prioritne sa stretávame ako komunita a slúžime ľuďom na ulici. Na komunite v Banskej Bystrici sa mi páči, že sa nás tu stretlo veľa ľudí z Akadémie umení, a že práve umelci sú tí, čo chcú pomáhať. Tým, že Bystrica je študentské mesto, prichádzajú do komunity na určitý čas, ale vždy sa nám podarilo vytvoriť si pestré vzťahy.

Po škole sa teda končí služba vo vašej komunite?

Práve naopak. Mnohí, ktorí odišli z Banskej Bystrice do iných miest, či už si založili rodiny, alebo zmenili školu, boli rozhodnutí zapojiť sa do služby ľuďom bez domova i v iných mestách.

Zaujali ma tie väznice. Prečo ich navštevujete?

Hoci komunita Sant'Egidito nie je prioritne zameraná len na službu ľuďom bez domova, najmä na Slovensku je to najviac viditeľná periféria. Vo svete si ľudia z komunity napríklad píšu listy s väzňami odsúdenými na doživotie. Tiež veľmi intenzívne riešia to, že trest smrti jednoducho nie je morálny. Aj na Slovensku si niektorí z nás píšu s väzňami alebo väzenkyňami. Komunita po celom svete navštevuje väznice, pretože aj človek vo väznici je človek. Má mať možnosť vedieť, že ma nádej a že nie je menejcenným. Záber komunity je omnoho širší než len služba ľuďom na ulici.

A práve pre to, čím komunita žije vo svete, sme sa aj my rozhodli, že navštívime väznice. V rámci toho sme hrali napríklad na svätej omši, mali sme tam aj krátku prednášku. Momentálne už v Banskej Bystrici do väzníc nechodíme, ale komunita v Bratislave ich teraz pravidelne navštevuje. Ľudia z komunity aj v rámci Slovenska navštevujú osadu v Plaveckom Štvrtku či domovy dôchodcov.

Čo zažívate na uliciach?

Ide vlastne o isté precitnutie, keď sa každý deň stretávate s ľuďmi na ulici a váš život dostáva úplne iný rozmer. Najmä v prípadoch, keď vidíte do ich problémov. Zrazu, keď si uvedomíte, v akých situáciách sa títo ľudia nachádzajú a čo riešia, sú vaše starosti úplne bezpredmetné. Je to sila...

Zmenila vás nejakým spôsobom služba druhým?

Veľmi zásadným. Členka našej komunity raz povedala, že chudobní jej pomohli dospieť. Ja s tým úplne súhlasím. Osobne som začala chodiť na ulicu, keď som mala čerstvých sedemnásť rokov, ešte počas strednej školy. Práve stredoškolské roky sú tie, keď sa človek vyvíja a buduje. V tomto čase som chodila medzi ľudí, ktorých život veľmi skúšal a riešili úplne iné veci než to, akú známku dostanú v škole. Pomohlo mi to byť zodpovednejšou a neriešiť malichernosti. Mať zameranie na to, čo je podstatné. Dúfam, že naša prítomnosť dáva ľuďom z ulice toľko, čo oni dávajú mne.

Foto: archív Sant'Egidio

Je to možno citlivá téma, no mnoho ľudí si myslí, že ľudia bez domova si za to môžu sami. Je to naozaj tak?

No a my si môžeme za to, že máme kde bývať? Môžeme si za to, kde sme sa narodili, že máme zdravé rodinné vzťahy? Je to našou zásluhou? Nie je. Častokrát ani to dobré, ani zlé nie je našou zásluhou. Toto je princíp, ktorý zažívame všetci – s tým rozdielom, že na ulici je všetko omnoho viac vygradované. Čiže určite si za to nemôžu sami. Ľudia si myslia: „Tento človek bol alkoholik, a preto skončil na ulici a pokračuje v pití.“ Nie, často je práve alkohol len dôsledkom pobytu na ulici, lebo ľudia bez domova sa snažia nejako prežiť. Mentálne častokrát ten nápor nezvládajú. Často sú za ulicou nefunkčné rodinné vzťahy. Veľa kamarátov z ulice vyšlo aj z detských domovov.

(viac…)




Najnovšie autorské články