Predseda Najvyššieho kontrolného úradu SR Karol Mitrík sa v rozhovore pre Štandard vyjadruje ku konkrétnym oblastiam, na ktoré sa inštitúcia zameriava. O nákupe amerických stíhačiek: nevedno, prečo ich bude 14 a Slovensko nedostane ani euro v ofsetových programoch. O potrebe nových zdravotných sestier: školy nemajú kapacity, vláde a samosprávam zas chýbajú analýzy a dlhodobá stratégia. O očkovacej lotérii: podľa Mitríka to bolo legitímne rozhodnutie, ale nesystémové. O verejných financiách: vláda by si v čase pandémie mala stanoviť limit, kedy začne konsolidovať verejné financie.

Keď ste pred šiestimi rokmi nastupovali do Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ), vtedajší predseda vlády Robert Fico vás označil za piateho najvyššieho ústavného činiteľa. Cítite sa ním byť?

Nevnímam to tak, nenosím si to ako honor. Dôležitejšie sú výsledky práce. Keď som sem nastupoval, o Úrade som už niečo vedel a videl som, že je možné realizovať množstvo zlepšení. NKÚ je najvyššia kontrolná inštitúcia v štáte. Mala by byť národnou autoritou – keď niečo povie, malo by to byť kvalifikované, podložené dôkazmi. Na druhej strane sa očakáva spätná väzba. My máme byť hlasom svedomia tejto krajiny, či sa to niekomu páči, alebo nie. Ak kontrolovaní neakceptujú naše zistenia a odporúčania, tak im to opakujeme. 

Aký dosah má táto inštitúcia, ako vás rešpektujú tí, ktorých kontrolujete? 

Inštitúcia má dosah vymedzený zákonom. Keď zákonodarcovia v roku 1993 tvorili zákon o NKÚ, definovali postavenie v ústave, predpis urobili nadčasový. Zákon nám dáva absolútnu autonómiu a široké právomoci. Samozrejme, zákonnosť nevieme vynucovať, nemáme represívne právomoci. Ale nastavujeme kontrolovaným subjektom zrkadlo. Sme otvorená inštitúcia a to je väčšia sila, ako keby sme udeľovali pokuty. 

Predsa, čo z vašich kontrol sa dokáže presadiť v praxi?

Keď som nastúpil do funkcie, prial som si, aby sme boli akceptovaní. V roku 2015 sme chceli vidieť do kuchyne, kde sa veci varia, chceli sme mať možnosť účasti na vládnych zasadnutiach. A to bolo splnené, prizývali nás spolu s ďalšími. Nová vláda po roku 2020 si toto neosvojila. Máme však dosť možností získavať informácie. Primárna otázka je, kto nás zriadil a na čo slúžime. Bola to Národná rada a tá nás zriadila ako svoju predĺženú ruku. Poslanci vo výboroch majú síce možnosť sami kontrolovať, ale takto dostávajú kvalifikované informácie. Naša povinnosť je primárne slúžiť poslancom. Pred dvoma rokmi sa nám podarilo dostať do zákona, že máme povinnosť predkladať správy do výborov parlamentu a tie majú povinnosť ich prerokovať. Výbory správy prerokúvajú, úkolujú ministerstvá alebo vysoké štátne orgány úlohami a tie to musia spätne reportovať.

Dôležitá je koncovka, čo sa na základe vašich správ zmení.

Je to beh na dlhú trať. Poviem príklad. V roku 2018 sme robili sériu kontrol vo vodárenských spoločnostiach, ktoré sú súčasťou kritickej infraštruktúry Slovenska. Ukázalo sa, že privátny sektor má snahu vstúpiť a vykúpiť ich akcie. Avšak už v 90. rokoch, pri realizácii transformácie vodárenských spoločností, bol zámer, že majiteľmi môžu byť iba obce a mestá. Ukázalo sa, že prijatý zákon nie je dokonalý a cez Obchodný zákonník bola snaha prevádzať tieto akcie. Trvalo to tri roky. Až teraz v parlamente novelizovali zákon, kde jednoznačne zakotvili, že majiteľmi akcií môžu byť len obce a mestá.

Do akej miery to je vaša zásluha?

Predložili sme tento materiál. Minulá vláda sa ním nezaoberala. Súčasná, teda hlavne vládni poslanci rozhýbali ľady, prišli s iniciatívou. Na náš apel sa prevody akcií zablokovali. Vďaka tomu nedopadneme ako Česká republika, kde bývalý premiér Babiš vykupoval vodárenské spoločnosti späť od privátneho sektora za poldruha miliardy korún a potom stav zakotvili v zákone. Francúzi mali tiež podobné problémy a štát za veľké peniaze zakročil.

Niečo podobné sa udialo aj v Bratislave, kde v podstate mesto vykupovalo späť vodárenské akcie.

Nevykupovali akcie matky, ale dcérskej, obslužnej spoločnosti Infra Services, ktorú neoprávnene zriadilo predstavenstvo Bratislavskej vodárenskej spoločnosti. Mesto za desať miliónov eur vykupovalo akcie dcéry. My sme im navrhovali iné riešenie, bol som nemilo prekvapený, že vynaložili takéto peniaze. Vrátenie akcií sa dalo riešiť právnou cestou.

Keď sa pozerám na presadzovanie pozície samospráv vo vodárenských spoločnostiach, potom vlastne robíte politiku.

Nie, nerobíme politiku. Striktne postupujeme podľa štandardov medzinárodnej organizácie kontrolných inštitúcií INTOSAI. Upozornili sme na pôvodný úmysel. Historická pamäť funguje. Zákonodarca urobil všetko pre to, aby akcie vodárenských spoločností boli neprevoditeľné. Ukázalo sa, že novelou iných zákonov sa táto stabilita narušila. Upozorňovali sme na riziká, na to, že podľa ústavy je voda nescudziteľná a že napokon môže stúpnuť cena vody.

Vy spájate cenu vody s tým, kto je vlastníkom vodárenskej spoločnosti?

Nie vody, ale akcií. Nemôže vyhrávať len cena vody, biznis. Tú stanovuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví.

Však práve.

Sú tu spojené nádoby, je to komplikovanejší právny problém. Ak by bola spoločnosť privátna, regulačný úrad tam nemusí zasiahnuť. Z vlastnej skúsenosti komunálneho politika viem, že biznis často nehľadí na občana, pričom komunálny politik musí v prvom rade hľadieť naňho.

Poznám komunálnych politikov, ktorí nie sú presvedčení, že v tejto oblasti nemôže spoľahlivo pracovať aj súkromná sféra. Navyše, regulačný orgán stavuje maximálne ceny v iných odvetviach aj pre súkromné firmy, prečo by to nemohlo fungovať pri vode?

Sú tam širšie súvislosti, ako by sa mal správať majiteľ vodárenskej spoločnosti. Napríklad v infraštruktúre Bratislavskej vodárenskej spoločnosti je modernizačný dlh, ktorý sa šplhá k miliarde eur. Prečo? Lebo spoločnosť v čase, keď sa prelievali príjmy do polosúkromnej dcéry Infra Services, nemala záujem rozvíjať vodárenskú sústavu. Dnes, ak ministerstvo životného prostredia nepustí nejaký balík do infraštruktúry, spoločnosti ju nerozvíjajú.

Ale to sa dá otočiť naopak. Keď sú nízke regulované ceny za vodu, nenazhromaždia sa prostriedky potrebné na investície.

Nehovorím, že máme nízke ceny za vodu. Ak by mali podnikateľské zámery rozvíjať, tak by mali nové projekty. Tie však nemali, ani na rekonštrukciu. Len sa plátalo a udržiavalo. Dovolím si tvrdiť, že sa cez dcéru vysávala materská firma. Odhadli sme, že 50 percent išlo mimo, nie do rozvoja firmy.  

(viac…)




Najnovšie autorské články