Mitrík o očkovacích peniazoch pre dôchodcov: Sú segmenty, kde by sa polmiliarda eur zišla viac

Keď ste pred šiestimi rokmi nastupovali do Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ), vtedajší predseda vlády Robert Fico vás označil za piateho najvyššieho ústavného činiteľa. Cítite sa ním byť?

Nevnímam to tak, nenosím si to ako honor. Dôležitejšie sú výsledky práce. Keď som sem nastupoval, o Úrade som už niečo vedel a videl som, že je možné realizovať množstvo zlepšení. NKÚ je najvyššia kontrolná inštitúcia v štáte. Mala by byť národnou autoritou – keď niečo povie, malo by to byť kvalifikované, podložené dôkazmi. Na druhej strane sa očakáva spätná väzba. My máme byť hlasom svedomia tejto krajiny, či sa to niekomu páči, alebo nie. Ak kontrolovaní neakceptujú naše zistenia a odporúčania, tak im to opakujeme. 

Aký dosah má táto inštitúcia, ako vás rešpektujú tí, ktorých kontrolujete? 

Inštitúcia má dosah vymedzený zákonom. Keď zákonodarcovia v roku 1993 tvorili zákon o NKÚ, definovali postavenie v ústave, predpis urobili nadčasový. Zákon nám dáva absolútnu autonómiu a široké právomoci. Samozrejme, zákonnosť nevieme vynucovať, nemáme represívne právomoci. Ale nastavujeme kontrolovaným subjektom zrkadlo. Sme otvorená inštitúcia a to je väčšia sila, ako keby sme udeľovali pokuty. 

Predsa, čo z vašich kontrol sa dokáže presadiť v praxi?

Keď som nastúpil do funkcie, prial som si, aby sme boli akceptovaní. V roku 2015 sme chceli vidieť do kuchyne, kde sa veci varia, chceli sme mať možnosť účasti na vládnych zasadnutiach. A to bolo splnené, prizývali nás spolu s ďalšími. Nová vláda po roku 2020 si toto neosvojila. Máme však dosť možností získavať informácie. Primárna otázka je, kto nás zriadil a na čo slúžime. Bola to Národná rada a tá nás zriadila ako svoju predĺženú ruku. Poslanci vo výboroch majú síce možnosť sami kontrolovať, ale takto dostávajú kvalifikované informácie. Naša povinnosť je primárne slúžiť poslancom. Pred dvoma rokmi sa nám podarilo dostať do zákona, že máme povinnosť predkladať správy do výborov parlamentu a tie majú povinnosť ich prerokovať. Výbory správy prerokúvajú, úkolujú ministerstvá alebo vysoké štátne orgány úlohami a tie to musia spätne reportovať.

Dôležitá je koncovka, čo sa na základe vašich správ zmení.

Je to beh na dlhú trať. Poviem príklad. V roku 2018 sme robili sériu kontrol vo vodárenských spoločnostiach, ktoré sú súčasťou kritickej infraštruktúry Slovenska. Ukázalo sa, že privátny sektor má snahu vstúpiť a vykúpiť ich akcie. Avšak už v 90. rokoch, pri realizácii transformácie vodárenských spoločností, bol zámer, že majiteľmi môžu byť iba obce a mestá. Ukázalo sa, že prijatý zákon nie je dokonalý a cez Obchodný zákonník bola snaha prevádzať tieto akcie. Trvalo to tri roky. Až teraz v parlamente novelizovali zákon, kde jednoznačne zakotvili, že majiteľmi akcií môžu byť len obce a mestá.

Do akej miery to je vaša zásluha?

Predložili sme tento materiál. Minulá vláda sa ním nezaoberala. Súčasná, teda hlavne vládni poslanci rozhýbali ľady, prišli s iniciatívou. Na náš apel sa prevody akcií zablokovali. Vďaka tomu nedopadneme ako Česká republika, kde bývalý premiér Babiš vykupoval vodárenské spoločnosti späť od privátneho sektora za poldruha miliardy korún a potom stav zakotvili v zákone. Francúzi mali tiež podobné problémy a štát za veľké peniaze zakročil.

Niečo podobné sa udialo aj v Bratislave, kde v podstate mesto vykupovalo späť vodárenské akcie.

Nevykupovali akcie matky, ale dcérskej, obslužnej spoločnosti Infra Services, ktorú neoprávnene zriadilo predstavenstvo Bratislavskej vodárenskej spoločnosti. Mesto za desať miliónov eur vykupovalo akcie dcéry. My sme im navrhovali iné riešenie, bol som nemilo prekvapený, že vynaložili takéto peniaze. Vrátenie akcií sa dalo riešiť právnou cestou.

Keď sa pozerám na presadzovanie pozície samospráv vo vodárenských spoločnostiach, potom vlastne robíte politiku.

Nie, nerobíme politiku. Striktne postupujeme podľa štandardov medzinárodnej organizácie kontrolných inštitúcií INTOSAI. Upozornili sme na pôvodný úmysel. Historická pamäť funguje. Zákonodarca urobil všetko pre to, aby akcie vodárenských spoločností boli neprevoditeľné. Ukázalo sa, že novelou iných zákonov sa táto stabilita narušila. Upozorňovali sme na riziká, na to, že podľa ústavy je voda nescudziteľná a že napokon môže stúpnuť cena vody.

Vy spájate cenu vody s tým, kto je vlastníkom vodárenskej spoločnosti?

Nie vody, ale akcií. Nemôže vyhrávať len cena vody, biznis. Tú stanovuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví.

Však práve.

Sú tu spojené nádoby, je to komplikovanejší právny problém. Ak by bola spoločnosť privátna, regulačný úrad tam nemusí zasiahnuť. Z vlastnej skúsenosti komunálneho politika viem, že biznis často nehľadí na občana, pričom komunálny politik musí v prvom rade hľadieť naňho.

Poznám komunálnych politikov, ktorí nie sú presvedčení, že v tejto oblasti nemôže spoľahlivo pracovať aj súkromná sféra. Navyše, regulačný orgán stavuje maximálne ceny v iných odvetviach aj pre súkromné firmy, prečo by to nemohlo fungovať pri vode?

Sú tam širšie súvislosti, ako by sa mal správať majiteľ vodárenskej spoločnosti. Napríklad v infraštruktúre Bratislavskej vodárenskej spoločnosti je modernizačný dlh, ktorý sa šplhá k miliarde eur. Prečo? Lebo spoločnosť v čase, keď sa prelievali príjmy do polosúkromnej dcéry Infra Services, nemala záujem rozvíjať vodárenskú sústavu. Dnes, ak ministerstvo životného prostredia nepustí nejaký balík do infraštruktúry, spoločnosti ju nerozvíjajú.

Ale to sa dá otočiť naopak. Keď sú nízke regulované ceny za vodu, nenazhromaždia sa prostriedky potrebné na investície.

Nehovorím, že máme nízke ceny za vodu. Ak by mali podnikateľské zámery rozvíjať, tak by mali nové projekty. Tie však nemali, ani na rekonštrukciu. Len sa plátalo a udržiavalo. Dovolím si tvrdiť, že sa cez dcéru vysávala materská firma. Odhadli sme, že 50 percent išlo mimo, nie do rozvoja firmy.  

Nuž, opäť sa mi len potvrdzuje, že vstupujete do hospodárskej politiky štátu.

Dávame odporúčania. Nezaväzujeme. Vstúpili sme do hodnotenia efektívnosti a účinnosti segmentov verejných politík. Tak, že posudzujeme, či peniaze, ktoré investoval štát do verejnej politiky, priniesli prospech pre občana. Kontrolu súladu majú robiť nižšie stupne kontroly – vnútorné kontrolné systémy, predbežná kontrola. My sme ten najvyšší level kontroly. Tam, kde tečú verejné peniaze, ide o verejnú politiku. Od územnej samosprávy, cez regionálne až po štátne orgány, to všetko sú verejné peniaze a máme právo tam vstúpiť.

Dobre, vrátim sa na začiatok. Do akej miery rešpektujú politici vaše odporúčania? Už ste hovorili o vašej novej pozícii v parlamente. Ale keď poslanci apelujú na ministra, aby spravil nápravu a ten si ide po svojom, čo s tým?

To nie je naša vec. My máme povinnosť oznamovať zistenia poslancom parlamentu. Ako s nimi naložia, je otázka pre nich. Teším sa, že ten mandát máme a do výborov s podpredsedom chodíme. Ja aj moji kolegovia cítime ako satisfakciu, že sa niekto konečne zaoberá našimi zisteniami a odporúčaniami. A ak sa nimi nezaoberajú, tak im ich znova pripomíname. Naša úloha je hovoriť o problémoch tejto krajiny.

Mňa zaujíma skôr vaša pozícia voči vláde. V roku 2017 ste mali stretnutie s predsedom vlády Robertom Ficom. Slovenskom vtedy hýbali také veci ako daňové podvody Ladislava Bašternáka, podvody s daňou z pridanej hodnoty, kde sa spomínali mená ministrov, predražené podujatia na ministerstve zahraničných vecí počas predsedania Európskej únii. Fico vás pozýval na zasadnutia vlády, vyzýval vás na kontroly, hovoril o dofinancovaní NKÚ. Nešlo v prvom rade Ficovi o imidžovú vec? Necítili ste sa zneužití?

V tých časoch som už chodil na rokovania vlády. Vtedy som ho do Úradu pozval sám, nech vidí, ako fungujeme. On vedel, že keď som nastúpil v roku 2015, neboli peniaze na novembrové a decembrové výplaty, lebo taký bol rozpočet. Ponúkol peniaze, ale ja som mu povedal, že máme peňazí dosť na to, koľko potrebujeme na slušnú prevádzku. Na následnej tlačovej konferencii niekto položil otázku, či si chce predseda vlády kúpiť NKÚ a on sa načertil a odišiel.

Na jednej strane máte vládu kontrolovať, na druhej ste závislí od vládneho rozpočtu.

Rozpočet nám neurčuje vláda, ale výbor pre financie a rozpočet. Náš rozpočet schvaľuje parlament. Nie sme závislí na vláde a ministerstve financií.

Ale tí, čo rozhodujú vo výbore, patria do vládnej koalície.

Fungovalo to za minulej vlády, funguje aj teraz.

Ako to potom vyzeralo ďalej? Chodili ste po roku 2017 ďalej na zasadania vlády?

Chodil som, až do volieb vo februári 2020.

Prekvapuje ma to, lebo po voľbách prišla vláda, ktorá chcela rázne kontrolovať, čo sa dovtedy dialo.

Nie je stanovené v zákone, že máme byť na rokovaniach vlády.

Pýtam sa aj preto, lebo som zaregistroval, že v poslednom čase sa otvorene vyjadrujete k veciam súvisiacich s najvyššou politikou, napríklad k štátnemu rozpočtu. 

To je zákonná povinnosť. Predseda NKÚ musí v parlamente vystupovať so stanoviskom k štátnemu rozpočtu aj k štátnemu záverečnému účtu.

Kriticky vystupujete k spôsobu riadenia verejných financií, napríklad z hľadiska deficitov, udržateľnosti.

Budúci rok máme mať vysoký schodok päť miliárd eur. Neviem, akým spôsobom sa chce vláda postaviť k zákonu o rozpočtovej zodpovednosti. Vláda má v programovom vyhlásení, že do roku 2024 by sa mali konsolidovať verejné financie a dlh by sa mal znižovať. To zatiaľ nehrozí. Na druhej strane, táto vláda nastúpila z dôvodu pandémie do kritického obdobia, preto je ťažko držať opraty v oblasti verejných financií. Ale vláda by si mala stanoviť deliacu čiaru, po akú hranicu pôjde, kedy začne konsolidovať verejné financie.

Čo hovoríte na 500-eurové poukazy pre dôchodcov, na ktoré sa má minúť pol miliardy eur [rozhovor sa uskutočnil predtým, ako minister Igor Matovič zmenil zámer a po novom hodlá vyplácať seniorom priamo sumu do 300 eur, pozn. red.]?

Prvá vec je, či je takéto rozhodnutie legitímne. Keď to schvália vláda a parlament, tak je. Ja môžem k tomu povedať, že je legitímne, ale nesystémové. Takýchto výdavkov do sociálnej sféry bolo dosť aj za predchádzajúcej vlády a my sme ich pranierovali. Že to môže škodiť tejto krajine, to všetci cítime. Sú segmenty, kde by sa tá polmiliarda zišla viac, napríklad v cestnej infraštruktúre.

Budete spätne vyhodnocovať alebo kontrolovať, či išlo o systémové opatrenie aj v prípade očkovacej lotérie?     

Minister Matovič argumentoval, že čo je dôležitejšie ako zdravie obyvateľstva, podpora očkovania a zníženie tlaku na nemocnice. Nikde to nebolo odskúšané, bolo to diskutabilné. Ale pýtam sa, rozhodli legitímne, mali mandát takto použiť verejné peniaze? Mali, i keď to bolo nesystémové.

Študoval som podklady zdôvodňujúce výhodnosť očkovacej lotérie. Už pred jej spustením bolo jasné, že sa v budúcnosti nebude dať vyhodnotiť, koľko ľudí presvedčila na očkovanie. Kto to má dnes skontrolovať?

Vždy sa pokúšame nastaviť zrkadlo verejným politikám. V prípade opatrení, ako je lotéria či 500-eurové poukazy, je skôr ako otázkou zamerania otázka vhodného načasovania.

Takže to budete posudzovať.

Áno, určite to budeme posudzovať. Tomuto segmentu sa venujeme, lebo má dosah na ekonomiku, na celý štát a aj na výdavkovú časť. Naša filozofia je, že kde sa míňa veľa peňazí, tam by sme mali byť aj my.

Šípite, či by tam mohlo ísť o nejaké nehospodárne nakladanie?

Nešípim, ideme exaktne skúmať. Nikdy nejdeme na náhodu, ale dopredu robíme rizikové analýzy, spracúvame podklady z dostupných zdrojov a keď sa uistíme, že tam nie je všetko v poriadku, ideme na kontrolu.

Keď človek listuje vo vašich správach, ide o takmer hororové čítanie. Napríklad ministerstvo obrany pri nákupe 14 stíhacích lietadiel F-16 v roku 2018 podľa NKÚ nepreukázalo opodstatnenosť tejto najdrahšej akvizície vojenskej technicky v histórii Slovenska.

Keď spomínate stíhačky, tam nešlo o kontrolu, ale o analytickú správu. Zákon nám dáva právomoc nielen rovno vykonať kontrolu, umožňuje nám iba si vyžiadať podklady. Keďže na ministerstve obrany neboli vo všetkých prípadoch kompletné podklady, nebola ochota poskytnúť nám ich, oslovili sme príslušné veľvyslanectvá krajín s otázkou, za čo by nám predali stíhačky. Z informácií veľvyslanectiev a ministerstiev obrany príslušných štátov sme dostali podklady, ako vo vzťahu k stíhačkám komunikovalo vedenie tejto krajiny. Hoci napríklad dostalo ponuku Gripenov [švédskych stíhačiek, pozn. red.], nereagovalo na ňu.    

V nákupe stíhačiek F-16 sme ďaleko, v tomto prípade odporučenie už asi nedávate.

Tu už je ťažko dať odporučenie, to je parketa pre súčasné vedenie, lebo korekcia sa dá spraviť vždy. Minister obrany, ktorý už aj bol v Spojených štátoch, mohol pokojne povedať: Zastavme to, kúpime len osem stíhačiek. Pri vypracovaní analýzy sme mali vysoko kvalifikovaných odborníkov, nechali sme si vypracovať recenzie vrátane ministerstva obrany a až potom sme analýzu vypustili.

Ako reagovalo súčasné ministerstvo obrany?

K našej štúdii nemalo zásadné námietky.  

Tých stíhačiek teda nemuselo byť až 14.

Slovensko má záväzok voči NATO v počte troch stíhačiek. Ďalším záväzkom je vybudovanie plne mechanizovanej pásovej tankovej brigády. Slovensko dalo prioritu letectvu. Letka znamená šesť lietadiel a jedno rezervné. Ak by sme mali Gripeny, ako ich má v prenájme Česká republika, tak za 1,9 miliardy eur, čo je hodnota kontraktu, by tu mohli lietať 30 rokov. Nepoznáme dôvody, prečo sa ministerstvo rozhodlo pre 14 lietadiel. Najviac nás zarazilo, že nerokovalo o ofsetových programoch. Poliaci kupujú modernejšie stíhačky F-35 za 6,5 miliardy eur, ale majú ofsetové programy za 10 miliárd. Ide o kompenzačné programy, kde Spojené štáty dajú ľuďom v Poľsku prácu v tejto hodnote. Slovensko nemá ani euro. 

Čo sa s tým dá dnes robiť?

To už nie otázka na NKÚ, ale na ministerstvo obrany. Podľa ich vyjadrenia sa malo snažiť niečo vyrokovať, ale oficiálne nie je dohodnuté nič.

Ďalšia otázka, pri dnešnom nedostatku zdravotných sestier a ošetrovateľov vysoko aktuálna. Podľa vašich zistení vzdelávacie inštitúcie nevedia aktívne reagovať na požiadavky nemocníc. Viac ako polovica záujemcov o štúdium ostáva pred ich bránami. To je vyslovene zarážajúce.

Je tam viac fenoménov. Stredné školstvo je v právomoci vyšších územných celkov, ale ide o prenesenú kompetenciu. Štát sa jej teda nemôže zbaviť. Stratégiu o počtoch žiakov, o zameraní výuky by mal mať na starosti štát. Zistili sme, že ingerencia ministerstva školstva akási je, v prípade ministerstva zdravotníctva je veľmi slabá. Musí tam byť zároveň symbióza s vyššími územnými celkami, ale tá nefunguje. Metodika kreovania počtu zdravotných sestier je scestná.

V čom?

Kapacity všetkých stredných zdravotníckych škôl sú zhruba 1 400 žiakov v jednom roku. Štatistika hovorí, že na tisíc obyvateľov je v Nemecku v ošetrovateľstve 13 zdravotných sestier. V Českej republike je to osem, na Slovensku päť. Ak by sme sa chceli dostať aspoň na úroveň Českej republiky, sú tu obmedzené kapacity a zároveň ďalší problém. Zdravotníckym školám nikto neurčuje smerovanie výuky. Takmer polovica študuje na Slovensku za fyzioterapeutov, ktorí budú masérmi, budú pracovať v rehabilitácii. Nebudú ošetrovať.

Zakročiť by mal štát?

Samozrejme. Ak by sme chceli naplniť kvótu na aspoň osem ošetrujúcich sestier na tisíc obyvateľov, išlo by o obrovské čísla. Navyše, ak by sme aj zvýšili počty, prví absolventi skončia o päť rokov. To je beh na dlhú trať. Môj odhad je, že k tomuto cieľu by sme sa dopracovali po 15 rokoch. Nemáme kapacity, pedagógov, aby sme trebárs mohli zvýšiť kapacity na tritisíc žiakov.

Mňa zarazilo, že podľa vašej správy polovica záujemcov dnes ostáva pred bránami škôl. pritom v spoločnosti prevláda názor, že o takúto profesiu nie je veľký záujem, lebo je ťažká, slabo odmeňovaná.

Školy nemajú kapacity. Navyše vláda, ministerstvo zdravotníctva, vyššie územné celky o probléme nevedia, nemajú analýzy. Chýba nám v tejto oblasti dlhodobá stratégia. Zdravotníctvo kontrolujeme dlhodobo. Čo sa týka financovania, objem peňazí, ktorý ide na Slovensku do zdravotníctva, je v prepočte na jedného obyvateľa porovnateľný s okolitými štátmi. Je to otázka využitia zdrojov, koľko ide z každého eura pre občana a koľko ide mimo. Dakedy som si myslel, že najviac peňazí nám požierajú nemocnice. Nie je to pravda, sú to laboratóriá, praktickí a špeciálni lekári.

Ako vás počúvam, byť na mieste ministra zdravotníctva, veľmi by som sa zaujímal o vaše výstupy.   

S ministrom zdravotníctva sme na jednej nôte a komunikujeme. Vážim si súčasnú vládu. Všetci ministri na moje pozvanie prišli a sedeli v tejto kancelárii. Každý od nás dostal rešerš, čo sa dialo za posledných päť rokov, kde sú slabé miesta, ktoré sme zistili.

Minister zdravotníctva s vami komunikuje. Kto nekomunikuje?

My si komunikáciu nevynucujeme, zákon nám umožňuje získavať informácie. Horší príklad je, že sme boli aj na ministerstve školstva a urobili sme kontrolu vnútorného kontrolného systému. Vybrali sme si ministerstvo školstva, lebo jeho rozpočet je veľký, predstavuje 1,6 miliardy eur. S hrôzou sme zistili, že na celom ministerstve bolo iba 16 kontrolórov. Kardinálnym problémom však bolo zameranie kontrolnej činnosti. Každý minister má odbor kontroly a vnútorného audítora. Máme ho aj v NKÚ. Pýtali sme sa: Prečo nerobíte kvalitný kontroling? Odpoveď bola: My môžeme robiť len to, čo nám dovolí vedenie. Kontrola sa v tejto krajine nenosí. Pritom kontrola musí byť súčasťou riadenia. Ak chce minister vedieť, ako mu funguje úrad, mal by dostávať spätnú väzbu.

Pristavím sa ešte pri jednom zistení. Podľa výsledkov vašej kontroly viac ako milión litrov minerálnych olejov uskladňovala Finančná správa bez efektívneho využitia. Náklady na uskladňovanie v externých firmách boli desaťnásobne vyššie, ako by boli vo vlastných priestoroch. Nemala by sa v tomto prípade vyvodiť až trestnoprávna zodpovednosť konkrétnych ľudí?

Máme zriadený sklad v Trstenej, už ten je umiestnený excentricky. Prečo práve tam, keď sa habe hlavne na colniciach? Postup colnej správy sme vyhodnotili ako nanajvýš ťarbavý. Ak by bol spôsob likvidovania ropných zásob a obrátkovosti pružnejší, dalo by sa ušetriť veľa peňazí. Pravda je, že keď sa skladuje v zariadeniach súkromných subjektov, často sa to inak nedá, lebo kapacity colnej správy nemusia stačiť. Ale obrátkovosť je veľmi pomalá. Majú pravidlá o termínoch, no tie sa nedodržiavajú. V niektorých prípadoch ani nemali pravidlá.

Čo v ďalšom období, kam sa vydajú vaši kontrolóri?

Ide o komplikovaný proces. Každý si myslí, že predseda zavelí a na druhý deň sa ide na kontrolu.

Nie je to tak?

Poviem to na príklade roka 2023. Proces plánovania sa začne o mesiac, v januári. Naši analytici sa zaoberajú témami, ktoré by bolo možné použiť v roku 2023. Prichádzajú aj iné podnety zvonku. Do marca treba vygenerovať návrh tém. Do mája sa rozpracujú do predbežných projektov. Potom zasadne plánovacia rada a kolégium a rozhodne, ktorým smerom pôjdeme. Pritom zohľadňujeme, že máme akčný plán na tri roky a stratégiu zamerania kontrolnej činnosti verejných politík na päť rokov. Do septembra sa to rozpracuje na úroveň projektov, potom za širokej účasti našich ľudí prijmeme jednotlivé témy. Tento rok sme takto prijali 34 tém. Na tie sa vytvorili kontrolné tímy. Tie sú už preskúšané, v januári im podpíšem poverenie na vykonanie kontroly. Takže celá príprava trvá zhruba rok. Sú aj výnimočné prípady, keď prídu aktuálne podnety, ročne ich je zhruba tisícka. Ak sú významné, ideme do toho.

Aké najvýznamnejšie kontroly sa chystajú budúci rok? Prezradíte?

Najviac kontrol bude v segmente efektívna a transparentná verejná správa. Bude ich deväť. Ďalšími kategóriami sú právny štát a bezpečnosť, zdravie, udržateľnosť verejných financií a fiškálna politika, environmentálna udržateľnosť a ďalšie.

Budúci rok končíte na poste šéfa NKÚ, čo vás čaká?

V máji mám odovzdať funkciu. Verím, že nebudem kopírovať svojho predchodcu [Jána Jasovského, pozn. red.], ktorý presluhoval tri roky. Perióda siedmich rokov je dostatočná na to, aby sa prepriahalo.