Tučnota a obezita sú strašiakom dnešnej doby. Za štíhlosťou hľadáme šťastie, úspech či uznanie. Valentínu Sedilekovú však túžba po domnelom „lepšom ja“ v mladom veku takmer priviedla do hrobu. Boj s mentálnou anorexiou po dlhých rokoch liečby vyhrala. Dnes je zakladateľkou a riaditeľkou organizácie Chuť žiť, ktorá sa venuje ľuďom a rodinám s poruchou príjmu potravy.

Projekt Chuť žiť, o ktorom budeme hovoriť, nevznikol len tak z nudy. Podnetom bol váš vlastný príbeh s mentálnou anorexiou. Ako sa to u vás začalo?

Moje prvé najsilnejšie spomienky sa viažu na obdobie, keď som mala osem rokov. Odvtedy si pamätám na prvé úzkosti, ktoré prišli v súvislosti s mojím telom. Svoj život si nepamätám bez toho, aby som nemala rada svoje telo, ak nerátam posledný rok svojho života, odkedy ho už akceptujem. Bola som veľmi fixovaná na svoje bruško, ktoré mi pripadalo príliš veľké – nazývala som ho tehotenské.

A keď mi mamka kúpila nohavice s opaskom, snažila som sa bruško zakryť, a preto som si zaväzovala opasok veľmi silno, až som mala na bruchu modriny a odreniny. Jasné, že ma to bolelo, ale považovala som to za trest, daň za tú chybu, prehrešok, že mám také veľké brucho. Ďalšie roky sa to vyvíjalo, začala som sa zaujímať o zdravú stravu, kalórie a pýtala som sa tatka, že ak si dám chlebík s maslom, či z toho priberiem. Tie úzkosti sa stupňovali, cítila som sa diskomfortne vo svojom tele a nevedela som myšlienky o svojom tele, ktoré mi spôsobovali úzkosti, nijako ovládať.

Kedy si vaše okolie začalo všímať, že niečo nie je v poriadku? Všimol si to vôbec niekto?

Bolo to vo fáze, keď to bolo so mnou už dosť zlé. Počas celého toho vývoja si naši všímali, že sa mením, klesala mi aj hmotnosť, všímali si, že sa obmedzujem v strave a že to nie je okej. Ale mamka tak trochu dúfala, že je to len puberta a prejde to. A keď som si nedala povedať, tatko v podstate rezignoval. Reálne sme pomoc vyhľadali, až keď som bola ťažko podvyživená a upozornila na to až moja teta.

Mnoho ľudí vidí za anorexiou len odmietanie jedla. Čo v skutočnosti prežíva človek, ktorý trpí týmto ochorením?

Mentálna anorexia nie je len o odmietaní jedla. Je to v prvom rade o veľmi silnom pocite menejcennosti a negatívnom vzťahu k samému sebe. Celý život som mala pocit, že nie som dosť dobrá, že nie som dobrý človek. A nejako som dúfala, že ak začnem chudnúť a znížim svoju hmotnosť, dodá mi to nejakú hodnotu a stane sa zo mňa lepší človek a možno budem rovnako hodnotná ako druhí.

Môj dôvod, prečo som schudla, bol, že som si spájala svoje charakterové vlastnosti s tým, ako vyzerám. Videla som sa byť tučná, cítila som sa tak, hovorila som si, že som zlý človek a mala som pocit, že štíhlosť a chudnutie mi dajú väčšiu sebahodnotu. Zároveň som nedokázala vydržať vo vlastnom tele, akoby som žila v nejakej klietke. Keď žijete v klietke, snažíte sa ju zmeniť, lebo je diskomfortná.

Aj dôvody klientov a klientiek, ktoré sa na organizáciu Chuť žiť obracajú, nie sú o tom, že by chceli byť modelkami a modelmi, chceli by sa páčiť opačnému pohlaviu, ale vyslovene je za tým niečo viac. Štíhlosť pokrýva len tie ostatné túžby, želania a priania.

Valentína je dnes opäť slobodným človekom, ktorého nezväzuje mentálne choroba. Foto: archív Valentíny Sedilekovej

Napomáhajú tomu aj ideály krásy, ktoré sa premiestňujú z predvádzacích mól a sociálnych sietí do našich pohľadov do zrkadla?

Myslím si, že to, čo sa deje na predvádzacích mólach, bežná väčšina nevidí, zasahuje to ľudí, ktorí sa na tie móla dívajú. Ale nechcem to bagatelizovať a, samozrejme, byť modelkou je veľmi rizikové. Tlak na hmotnosť je tu najväčší.

Čo znamená ten tlak na hmotnosť?

Kariéru. Čím ste chudšia, tým máte väčšiu hodnotu pre brandžu. Aj preto sú poruchy príjmu potravy v tejto oblasti také početné. Sociálne siete sú určite jedným z faktorov, ktoré prispievajú k rozvoju porúch príjmu potravy. Je to najmä preto, že keď vidíte tridsať dokonalých fotiek za sebou, máme tendenciu porovnávať sa a pýtať sa sami seba, prečo takto nevyzeráte aj vy. To porovnávanie a pocit nedostatočnosti je kľúčový.

Navyše, sociálne siete prišli akosi veľmi rýchlo.

Áno, a vnikli do našich životov. Chýba nám kritické myslenie v mnohých oblastiach nášho života. Neuvedomujeme si, že to, čo vidíme na sociálnych sieťach, nemusí byť vôbec pravda. A ak to aj pravda je, čo všetko musia tí ľudia obetovať pre takú postavu. Zároveň, oni sa týmto spôsobom predávajú, je to ich živobytie a obetujú pre to čas, ktorý my trávime v škole či v práci, lebo nie sme influencermi ani celebritami.

Postaviť svoju sebahodnotu na tom, ako vyzerám a akú mám hmotnosť, je veľmi krehké a myslím si, že ľudia s poruchami príjmu potravy (PPP) to veľmi dobre poznajú. Ale sociálne siete nie sú určite základnou príčinou toho, prečo PPP poznáme a prečo tu sú. Oni tu boli, sú a budú bez ohľadu na sociálne siete, i keď sú šíriteľom rôzneho rizikového obsahu. Sú dobrým sluhom a zlým pánom, pretože cez sociálne siete sa dá komunikovať aj veľa krásnych vecí a dievčatá aj chlapci odtiaľ čerpajú veľa povzbudivého materiálu, pomáhajú vychovávať či podporovať ich liečbu.

Ako sa vám podarilo chorobu prekonať? Čo vám pomohlo?

Liečba bola dlhá. Aktívne som sa liečila približne päť rokov. Základom bola odborná pomoc, bez nej by som to nezvládla. Bohužiaľ, nikdy to nebolo naraz, ale postupne: psychiater, psychológ, nutričný špecialista a veľmi mi pomohla moja rodina a ľudia okolo mňa. To bolo najkľúčovejšie, hlavne počas liečby z mentálnej anorexie. Zasiahli moji rodičia, ktorí sa pre mňa veľa obetovali. Hlavne mamka, ktorá pri mne bola a prebrala kontrolu nad mojím stravovaním, tíšila ma, keď som mala sklon sa sebapoškodzovať alebo ma chytila nejaká veľmi silná úzkosť. Jednoducho mama bola vždy pri mne a ťahala ma z vlastnej hlavy.

Čo vám dalo motiváciu bojovať?

V prvom rade asi mamina láska. Prenikla aj cez ten opar v mojej hlave a pomohla mi nájsť motiváciu, že sa chcem uzdraviť a že budem bojovať. A verím, že to bolo aj mojím vkladom (úsmev), že som mala vôľu. Napriek tomu, že liečba bola dlhá a frustrujúca, nevzdala som to a za to som vďačná. Mojou motiváciou sa stala aj myšlienka, že keď zvládnem prekonať nejakú úzkosť alebo dokážem napríklad zjesť chlieb, tak budem schopná túto skúsenosť odovzdať a vytvoriť niečo, čo bude pomáhať ďalším ľuďom a rodinám, ktoré si prechádzajú tým čo ja. A to sa potom aj stelesnilo v projekte Chuť žiť.

Pomoci ľudom s poruchami príjmu potravy sa venujete v rámci spomínaného projektu Chuť žiť, ktorý ste založili.

Jeho víziou je čo najviac pomôcť ľuďom s poruchami príjmu potravy (PPP) a ich blízkym, zároveň nastaviť nový a kvalitný štandard práce a liečby ľudí a rodín s touto diagnózou cez multidisciplinaritu a cez zameranie sa na problematiku a tiež konkrétne adresovať túto pomoc. Snažíme sa spájať kvalitu a odbornosť s ľudskosťou a pacientskou skúsenosťou, čo je vklad, ktorý dávam organizácii napríklad ja. Prejavuje sa to tým, že všetky programy, materiály a vzdelávačky pripravujeme v kombinácii odborník a ja pacient. Som vždy prítomná na rôznych intervíziách a poradách, ktoré máme a poskytujem tento pacientský vklad do daného problému.

Nedávno sme mali napríklad dievčaťa, ktoré malo veľký progres v rámci liečby a odrazu sa zaseklo a začalo stagnovať, dochádzalo k regresu. Snažili sme sa hľadať motiváciu a ja som do toho dávala svoj vklad aj tým, že som vedela, čo ten človek v týchto momentoch cíti, prečo sa to deje. Riešili sme to jednak z pohľadu mojej laickej praxe, ktorá môže zabrať a, samozrejme, aj s odborníčkami. So psychologičkou a nutričnou špecialistkou sme týmto spôsobom našli riešenie a dohodli sa na tom, ako budeme postupovať. A podarilo sa to znova naštartovať.

Valentína Sedileková a jej kolegyňe z jej autorského projektu Chuť žiť. Foto: archív Valentíny Sedilekovej

Aká je vaša úloha v organizácii okrem pacientského vkladu?

Som v nej v podstate také dievča na všetko a tiež motorom organizácie. Venujem sa riadeniu, rozvoju a budovaniu organizácie, tvorím jej víziu, koordinujem celý tím a som súčasťou a spolutvorkyňou programov pomoci. Ale, samozrejme, nerobím samotné poradenstvo a nefigurujem v programoch. Som peer konzultantka, oprávnená robiť podporu v rámci tímu. Ale tým, že do konca tohto roku je pre mňa Chuť žiť ešte osemhodinovým dobrovoľníckym úväzkom, tak zatiaľ som na to nemala úplne kapacitu.

Okrem toho pracujem počas tohto roku ako špecialistka internej komunikácie v jednej telekomunikačnej spoločnosti. Momentálne som vo fáze pomalého odovzdávania agendy (úsmev), pretože som sa rozhodla pre veľkú zmenu, a to pustiť sa do krásnych, ale neistých vôd "nezisku".

(viac…)




Najnovšie autorské články