Jej najlepšia priateľka anorexia ju takmer zabila. No dnes má chuť žiť

Tučnota a obezita sú strašiakom dnešnej doby. Za štíhlosťou hľadáme šťastie, úspech či uznanie. Valentínu Sedilekovú však túžba po domnelom „lepšom ja“ v mladom veku takmer priviedla do hrobu. Boj s mentálnou anorexiou po dlhých rokoch liečby vyhrala. Dnes je zakladateľkou a riaditeľkou organizácie Chuť žiť, ktorá sa venuje ľuďom a rodinám s poruchou príjmu potravy.

Projekt Chuť žiť, o ktorom budeme hovoriť, nevznikol len tak z nudy. Podnetom bol váš vlastný príbeh s mentálnou anorexiou. Ako sa to u vás začalo?

Moje prvé najsilnejšie spomienky sa viažu na obdobie, keď som mala osem rokov. Odvtedy si pamätám na prvé úzkosti, ktoré prišli v súvislosti s mojím telom. Svoj život si nepamätám bez toho, aby som nemala rada svoje telo, ak nerátam posledný rok svojho života, odkedy ho už akceptujem. Bola som veľmi fixovaná na svoje bruško, ktoré mi pripadalo príliš veľké – nazývala som ho tehotenské.

A keď mi mamka kúpila nohavice s opaskom, snažila som sa bruško zakryť, a preto som si zaväzovala opasok veľmi silno, až som mala na bruchu modriny a odreniny. Jasné, že ma to bolelo, ale považovala som to za trest, daň za tú chybu, prehrešok, že mám také veľké brucho. Ďalšie roky sa to vyvíjalo, začala som sa zaujímať o zdravú stravu, kalórie a pýtala som sa tatka, že ak si dám chlebík s maslom, či z toho priberiem. Tie úzkosti sa stupňovali, cítila som sa diskomfortne vo svojom tele a nevedela som myšlienky o svojom tele, ktoré mi spôsobovali úzkosti, nijako ovládať.

Kedy si vaše okolie začalo všímať, že niečo nie je v poriadku? Všimol si to vôbec niekto?

Bolo to vo fáze, keď to bolo so mnou už dosť zlé. Počas celého toho vývoja si naši všímali, že sa mením, klesala mi aj hmotnosť, všímali si, že sa obmedzujem v strave a že to nie je okej. Ale mamka tak trochu dúfala, že je to len puberta a prejde to. A keď som si nedala povedať, tatko v podstate rezignoval. Reálne sme pomoc vyhľadali, až keď som bola ťažko podvyživená a upozornila na to až moja teta.

Mnoho ľudí vidí za anorexiou len odmietanie jedla. Čo v skutočnosti prežíva človek, ktorý trpí týmto ochorením?

Mentálna anorexia nie je len o odmietaní jedla. Je to v prvom rade o veľmi silnom pocite menejcennosti a negatívnom vzťahu k samému sebe. Celý život som mala pocit, že nie som dosť dobrá, že nie som dobrý človek. A nejako som dúfala, že ak začnem chudnúť a znížim svoju hmotnosť, dodá mi to nejakú hodnotu a stane sa zo mňa lepší človek a možno budem rovnako hodnotná ako druhí.

Môj dôvod, prečo som schudla, bol, že som si spájala svoje charakterové vlastnosti s tým, ako vyzerám. Videla som sa byť tučná, cítila som sa tak, hovorila som si, že som zlý človek a mala som pocit, že štíhlosť a chudnutie mi dajú väčšiu sebahodnotu. Zároveň som nedokázala vydržať vo vlastnom tele, akoby som žila v nejakej klietke. Keď žijete v klietke, snažíte sa ju zmeniť, lebo je diskomfortná.

Aj dôvody klientov a klientiek, ktoré sa na organizáciu Chuť žiť obracajú, nie sú o tom, že by chceli byť modelkami a modelmi, chceli by sa páčiť opačnému pohlaviu, ale vyslovene je za tým niečo viac. Štíhlosť pokrýva len tie ostatné túžby, želania a priania.

Napomáhajú tomu aj ideály krásy, ktoré sa premiestňujú z predvádzacích mól a sociálnych sietí do našich pohľadov do zrkadla?

Myslím si, že to, čo sa deje na predvádzacích mólach, bežná väčšina nevidí, zasahuje to ľudí, ktorí sa na tie móla dívajú. Ale nechcem to bagatelizovať a, samozrejme, byť modelkou je veľmi rizikové. Tlak na hmotnosť je tu najväčší.

Čo znamená ten tlak na hmotnosť?

Kariéru. Čím ste chudšia, tým máte väčšiu hodnotu pre brandžu. Aj preto sú poruchy príjmu potravy v tejto oblasti také početné. Sociálne siete sú určite jedným z faktorov, ktoré prispievajú k rozvoju porúch príjmu potravy. Je to najmä preto, že keď vidíte tridsať dokonalých fotiek za sebou, máme tendenciu porovnávať sa a pýtať sa sami seba, prečo takto nevyzeráte aj vy. To porovnávanie a pocit nedostatočnosti je kľúčový.

Navyše, sociálne siete prišli akosi veľmi rýchlo.

Áno, a vnikli do našich životov. Chýba nám kritické myslenie v mnohých oblastiach nášho života. Neuvedomujeme si, že to, čo vidíme na sociálnych sieťach, nemusí byť vôbec pravda. A ak to aj pravda je, čo všetko musia tí ľudia obetovať pre takú postavu. Zároveň, oni sa týmto spôsobom predávajú, je to ich živobytie a obetujú pre to čas, ktorý my trávime v škole či v práci, lebo nie sme influencermi ani celebritami.

Postaviť svoju sebahodnotu na tom, ako vyzerám a akú mám hmotnosť, je veľmi krehké a myslím si, že ľudia s poruchami príjmu potravy (PPP) to veľmi dobre poznajú. Ale sociálne siete nie sú určite základnou príčinou toho, prečo PPP poznáme a prečo tu sú. Oni tu boli, sú a budú bez ohľadu na sociálne siete, i keď sú šíriteľom rôzneho rizikového obsahu. Sú dobrým sluhom a zlým pánom, pretože cez sociálne siete sa dá komunikovať aj veľa krásnych vecí a dievčatá aj chlapci odtiaľ čerpajú veľa povzbudivého materiálu, pomáhajú vychovávať či podporovať ich liečbu.

Ako sa vám podarilo chorobu prekonať? Čo vám pomohlo?

Liečba bola dlhá. Aktívne som sa liečila približne päť rokov. Základom bola odborná pomoc, bez nej by som to nezvládla. Bohužiaľ, nikdy to nebolo naraz, ale postupne: psychiater, psychológ, nutričný špecialista a veľmi mi pomohla moja rodina a ľudia okolo mňa. To bolo najkľúčovejšie, hlavne počas liečby z mentálnej anorexie. Zasiahli moji rodičia, ktorí sa pre mňa veľa obetovali. Hlavne mamka, ktorá pri mne bola a prebrala kontrolu nad mojím stravovaním, tíšila ma, keď som mala sklon sa sebapoškodzovať alebo ma chytila nejaká veľmi silná úzkosť. Jednoducho mama bola vždy pri mne a ťahala ma z vlastnej hlavy.

Čo vám dalo motiváciu bojovať?

V prvom rade asi mamina láska. Prenikla aj cez ten opar v mojej hlave a pomohla mi nájsť motiváciu, že sa chcem uzdraviť a že budem bojovať. A verím, že to bolo aj mojím vkladom (úsmev), že som mala vôľu. Napriek tomu, že liečba bola dlhá a frustrujúca, nevzdala som to a za to som vďačná. Mojou motiváciou sa stala aj myšlienka, že keď zvládnem prekonať nejakú úzkosť alebo dokážem napríklad zjesť chlieb, tak budem schopná túto skúsenosť odovzdať a vytvoriť niečo, čo bude pomáhať ďalším ľuďom a rodinám, ktoré si prechádzajú tým čo ja. A to sa potom aj stelesnilo v projekte Chuť žiť.

Pomoci ľudom s poruchami príjmu potravy sa venujete v rámci spomínaného projektu Chuť žiť, ktorý ste založili.

Jeho víziou je čo najviac pomôcť ľuďom s poruchami príjmu potravy (PPP) a ich blízkym, zároveň nastaviť nový a kvalitný štandard práce a liečby ľudí a rodín s touto diagnózou cez multidisciplinaritu a cez zameranie sa na problematiku a tiež konkrétne adresovať túto pomoc. Snažíme sa spájať kvalitu a odbornosť s ľudskosťou a pacientskou skúsenosťou, čo je vklad, ktorý dávam organizácii napríklad ja. Prejavuje sa to tým, že všetky programy, materiály a vzdelávačky pripravujeme v kombinácii odborník a ja pacient. Som vždy prítomná na rôznych intervíziách a poradách, ktoré máme a poskytujem tento pacientský vklad do daného problému.

Nedávno sme mali napríklad dievčaťa, ktoré malo veľký progres v rámci liečby a odrazu sa zaseklo a začalo stagnovať, dochádzalo k regresu. Snažili sme sa hľadať motiváciu a ja som do toho dávala svoj vklad aj tým, že som vedela, čo ten človek v týchto momentoch cíti, prečo sa to deje. Riešili sme to jednak z pohľadu mojej laickej praxe, ktorá môže zabrať a, samozrejme, aj s odborníčkami. So psychologičkou a nutričnou špecialistkou sme týmto spôsobom našli riešenie a dohodli sa na tom, ako budeme postupovať. A podarilo sa to znova naštartovať.

Aká je vaša úloha v organizácii okrem pacientského vkladu?

Som v nej v podstate také dievča na všetko a tiež motorom organizácie. Venujem sa riadeniu, rozvoju a budovaniu organizácie, tvorím jej víziu, koordinujem celý tím a som súčasťou a spolutvorkyňou programov pomoci. Ale, samozrejme, nerobím samotné poradenstvo a nefigurujem v programoch. Som peer konzultantka, oprávnená robiť podporu v rámci tímu. Ale tým, že do konca tohto roku je pre mňa Chuť žiť ešte osemhodinovým dobrovoľníckym úväzkom, tak zatiaľ som na to nemala úplne kapacitu.

Okrem toho pracujem počas tohto roku ako špecialistka internej komunikácie v jednej telekomunikačnej spoločnosti. Momentálne som vo fáze pomalého odovzdávania agendy (úsmev), pretože som sa rozhodla pre veľkú zmenu, a to pustiť sa do krásnych, ale neistých vôd „nezisku“.

Ako sa program organizácie Chuť žiť realizuje prakticky?

V tíme máme dvanásť odborníkov, dokopy je nás približne sedemnásť. Naši odborníci pracujú v službách pomoci a vo vzdelávacích aktivitách. Pomáhame prostredníctvom programov pomoci, ktorých je momentálne osem a sú bezplatné alebo nízkonákladové, kde pracujú nutričné špecialistky alebo psychologičky. Ďalej sú tu vzdelávacie programy a prevenčné programy, ktoré vytvárame aj realizujeme spolu so psychiatričkami, psychologičkami a nutričnými špecialistami. Zdá sa, že od januára budeme mať aj vlastné priestory. Zatiaľ fungujeme len online a sme financovaní z grantov, dotácií a darov.

Minulý mesiac ste založili prvú telefonickú linku na Slovensku, ktorá je zameraná na pomoc ľuďom s anorexiou, bulímiou či záchvatovým prejedaním. Ako funguje?

Tá linka je skutočne malý zázrak. Funguje každý pracovný deň, šesť hodín denne. Okrem toho máme e-mailovú poradňu, ktorá funguje nonstop a klientom sa snažíme odpisovať do 72 hodín. Témy, s ktorými sa na nás klienti obracajú, by mali byť v rozmedziach PPP. Porucha síce nemusí byť diagnostikovaná, ale telefonické či e-mailové otázky by sa mali týkať sebaprijatia, vzťahu k svojmu telu, vzťahu k jedlu, stravovacích návykov, sebahodnoty či bodyshamingu [forma šikany, keď ľudia ponižujú druhých vyslovením kritických komentárov zameraných na vzhľad, prípadne hmotnosť človeka, pozn. red.].

Anorexia je spomedzi všetkých duševných chorôb považovaná za tú s najvyššou úmrtnosťou. Čo máme robiť, ak niekto v našom okolí trpí týmto ochorením?

Celé to má širší kontext. Vždy je dobré začať nejakú intervenciu, v zmysle, že sa človeku empaticky prihovoríme, ale nevynášame žiadne diagnózy. Skôr povieme: „Vidím, že sa meníš, vidím, že sa od nás izoluješ, uzatváraš a veľmi ma to trápi. Chcem ti povedať, že som tu pre teba, ak by si sa o tom chcel/chcela porozprávať, som v tom s tebou a podporujem ťa.“

Neupriamovať sa na hmotnosť, ale skôr na veci, ktoré si všímame ako príznaky PPP a vieme na ne poukázať. Napríklad izolácia, náladovosť, nervozita, apatia, strata záujmov či zmena stravovacích návykov. Dôležité je povedať, že v tom ten človek nie je sám, ale vy ste tam pre neho či pre ňu. Vždy je dobré motivovať, vyhľadať odbornú pomoc a v prípade nedospelého človeka kontaktovať rodičov alebo zodpovedného dospelého, ktorý s dieťaťom dokáže ísť za psychológom alebo lekárom. Ak však človek neprijme pomocnú ruku, nevieme sa za neho vyliečiť.

Viac než o PPP sa hovorí o obezite a jej prevencii, nadváha je strašiakom tejto doby. Súvisia tieto choroby spolu?

Sú to prepojené nádoby. Sama si uvedomujem, že sa v spoločnosti hovorí predovšetkým o obezite a je veľkým problémom dnešnej doby. Obezita má negatívne dôsledky na zdravotný stav človeka. Ak sa však chceme zamerať na prevenciu, musíme sa zamerať na prevenciu oboch týchto patologických javov. Oba sú totiž klinickými dôsledkami negatívneho vzťahu k svojmu telu, nezdravých stravovacích návykov a tlakom spoločnosti na hmotnosť či postavu. Práve preto sa mi nepáči, ako sa rozprávame v spoločnosti o obezite. Zvyčajne býva v pozadí mierne hanlivý tón a prevencia sa vykonáva strašením vysokou váhou a rozdeľovaním, čo je dobré a zlé.

Štúdie ukazujú, že práve takýmto spôsobom, akým bojujeme proti obezite, vyvolávame túžbu po štíhlosti tam, kde vôbec nie je potrebná. Myslím si, že by sa preventívne programy mali podávať citlivejšie a komplexnejšie a mali by sa zamerať na podporu zdravého životného štýlu – ako kvalitnejšie jesť bez nevyhnutného zakazovania si sladkostí, podporovať pohyb a prijatie svojho tela. Cieľom je podporiť zdravie a dobré pocity, nezameriavať sa na konkrétnu hmotnosť alebo čísla a nespájať si hmotnosť s charakterovými vlastnosťami, úspešnosťou či neúspešnosťou v živote.

Vráťme sa k vám. Viem, že jedným z vašich snov je aj písanie. Svoju prvú knihu ste vydali, keď ste mali pätnásť rokov. O čom je trilógia Pokrvní a prečo práve fantasy?

Písanie je mojou súčasťou. Pokrvní mi napadli ako pätnásťročnej, bolo to pre mňa veľmi prirodzené, pretože som veľa čítala. Ten príbeh je o mojom fantazijnom svete, kde som si vytvorila boj dobra so zlom a snažila som sa vpisovať svoje myšlienky o tom, čo som vnímala, že sa vo svete deje. Bol to pre mňa špeciálny priestor, kde som mohla polemizovať s rôznymi vecami dnešnej doby, ktoré ma trápili. Od druhej svetovej vojny a holokaustu až po utečeneckú krízu…

Je to príbeh mladého dievčaťa, ktoré sa dostane do fantazijného sveta a zistí, že je predurčené poraziť zlo, ktoré prúdi z temnej krajiny. Klasická fantastika. Nechcela som z hlavnej hrdinky spraviť superženu, preto býva hlavne v prvej knihe často zmätená. Ak to skrátim, v knihách som si vybláznila svoju fantáziu (úsmev).

Vo svojej ďalšej knihe Chuť žiť, ktorá vyšla v roku 2019, ste napísali: „Ničila ma a pritom sa tvárila, že ma ľúbi. A ja som pri hľadaní vlastnej sebahodnoty bola ochotná obetovať aj vlastný život.” Znie to, akoby ste sa s chorobou spriatelili.

Súčasťou psychopatológie ochorenia je takzvaný hlas porúch príjmu potravy (Eating Disorder Voice). Tá choroba je totiž spočiatku taký hlások v hlave, ktorý vám šepká nepríjemné veci. Je kritická, dosť vás ponižuje, ale tvári sa, že je vaša priateľka. Lebo vždy, keď si odopriete jedlo, ocení vás a vy máte pocit, že ona je jediná, komu na vás záleží a vedie vás k schudnutiu. Má to reálny efekt, lebo keď schudnete, ľudia vás komentujú a hovoria, ako dobre vyzeráte.

Ale ten hlások je v realite manipulátor. Nič to, že vám hovorí, že ste hnusná, tučná a škaredá, že musíte schudnúť, lebo hovorí, že len s ňou to dokážete, a potom možno budete mať nejakú hodnotu. Čím viac však choroba postupuje, z tejto kamarátky sa stáva tyran, ktorý vás trýzni, manipuluje, nadáva vám, ale vy si voči nej vytvoríte vzťah a je veľmi ťažké opustiť ju. Knižka Chuť žiť mala byť priblížením tohto hlasu a vystihnutím charakteru tohto ochorenia. Vysvetľuje dôvody, prečo sú anorektičky alebo ľudia s anorexiou ochotní bojovať, kričať, manipulovať, brániť sa len preto, aby niečo nemuseli zjesť. Je za tým ten hlas a hrozný strach.

Z knihy sa aj vaši rodičia dozvedeli o vašom pokuse vziať si život, tie stránky nie sú žiadna zábava. Bolo pre teba ťažké vracať sa do minulosti?

Áno, je to pravda. Knižku som napísala za pár dní a nebolo to pre mňa úplne jednoduché, najmä táto konkrétna pasáž. Dodnes sa mi o tom nehovorí ľahko. Je to návrat k obrovskej bezmocnosti, ktorú som v tej dobe pociťovala. Samovražda pre mňa bola možnosťou úniku z tej situácie, nemala som o tom s kým hovoriť a veľmi som sa trápila výčitkami, a zrejme aj preto to vyústilo do tohto pokusu. Dnes som veľmi vďačná, že sa mi to nepodarilo. Na druhej strane, písanie malo pre mňa terapeutický účinok a to, že sa mi vydá ďalšia knižka, bol pre mňa malý zázrak. Silné pre mňa bolo aj to, že ilustrácie v knihe robili dievčatá s mentálnou anorexiou.

Na Slovensku je to už taký folklór a neviem, či je niekto, kto doma nepočúval vety typu: Čo by za to jedlo dali deti v Afrike? Pre koho som to varila? Kým to nezješ, od stola sa nepohneš! Budete takéto slová vtĺkať do hlavy svojim deťom?

Som človek, ktorý zatiaľ neplánuje mať deti. V liečbe pre mňa slová: „Vyzeraj už normálne, aby sa ti už vrátila menštruácia a mohla mať deti,“ nikdy neboli motiváciou. Možnože sa to časom zmení, ale zatiaľ to vnímam takto. Ak by som ich aj niekedy mala, tak tieto vety by som im, verím, nepovedala. Viem, že by som nebola neomylná a v rámci výchovy by som veľakrát zlyhala, ale to, na čo by som si dávala veľký pozor, je, že by som ich viedla k akceptácii svojho tela a slobode v rámci jedla.