Ľudia sa dokážu obetovať. Ale ak to má byť na dobu neurčitú, to už vynútite jedine hrubým násilím

Nekonečnom sa v našom každodennom živote veľmi zaoberať nemusíme, ale aj niektoré konečné entity sú v skutočnosti také veľké, že sa vymykajú nášmu porozumeniu. Tak napríklad ľudí je skoro osem miliárd a priemerný človek infikovaný covidom vyprodukuje na vrchole infekcie denne miliardy nových vírusových častíc. (Koľko presne? To je veľmi premenlivé, ale vedecké odhady sa pohybujú medzi jednou miliardou a sto miliardami denne.)

Ak je teda na tejto planéte naraz nakazených trebárs sto miliónov ľudí, čo je veľmi mierny odhad, vyprodukujú denne tých vírusov niečo pod trilión. Čo je také absurdne vysoké číslo, že si ho nevie predstaviť skoro nikto.

Preklepy vírusov

Tento proces je trochu usporiadanejší ako činnosť „nesmrteľnej opice pri písacom stroji“. Vírusy sa snažia o to, aby ich replikácia bola pokiaľ možno verná. Napriek tomu do celej veci „náhodná opica“ zasahuje a vznikajú „preklepy“. Väčšina tých preklepov je nezmyselných, ale občas sa stane, že niektorý preklep fungovanie vírusu vylepší – pričom za „lepšie“ sa vo svete vírusov považuje hlavne schopnosť rýchlejšieho a efektívnejšieho šírenia.

Takto nejako vznikol britský variant, takto nejako vznikol delta variant, ktorý odsunul britský variant na smetisko dejín, a takto nejako zrejme vznikol aj variant omikron, ktorý teraz zrejme odsúva na smetisko variantov svoju predchodkyňu deltu.

Nezdá sa príliš pravdepodobné, že by tento proces vznikom omikronu skončil. Základné podmienky na vznik mutácií sú stále splnené a budú ešte dlho. Ľudí je na planéte viac ako kedykoľvek predtým, väčšina z nich žije v rozvojových krajinách s nie príliš kvalitnými zdravotníckymi systémami. Tým pádom nové mutácie vznikať budú. Je dosť možné, že nám skôr dôjdu grécke písmenká na ich označovanie než tento proces skončí alebo aspoň podstatne spomalí.

Priebeh ťažko odhadnúť

To nutne neznamená, že by tie nové mutácie museli byť pre človeka horšie. Cieľom vírusu nie je hostiteľa zabiť, cieľom vírusu je rozmnožiť sa čo najefektívnejšie a ísť ďalej. Môže to byť spojené s ťažším priebehom choroby alebo, naopak, s ľahším priebehom. To sa nedá dopredu príliš odhadnúť.

Dokonca ani pri novozachytenom variante omikron zatiaľ nie je jasné, či náhodou nespôsobuje ľahšie priebehy covidu. Možno áno, možno nie, na to je príliš čerstvý a nedostatočne preskúmaný. Istá je skutočnosť, že ho už zachytili v niekoľkých desiatkach krajín sveta, kam stihol „prekĺznuť“ pred obmedzením letov z južnej Afriky.

Čo z toho vyplýva pre našu budúcu stratégiu?

V podstate tri veci. Prvá z nich je „nesľubovať už ľuďom žiadne konečné víťazstvo nad covidom“. To naozaj nenastane a jediné, čo tým môžete vyvolať, je frustrácia a nedôvera obyvateľstva. Má zmysel sa sústrediť na redukciu počtu ťažkých prípadov, to áno. Ale aj to je lepšie robiť „chytro“ než „tvrdo“.

Druhá znie: byť opatrní pri zakazovaní rôznych bežných činností. Predstava, že je to „len raz“, prípadne „naposledy“, prestala byť reálna, vírus sa zatiaľ vo svojej schopnosti prenosu neustále zlepšuje. Žiadne ekonomické odvetvie nemôže prežiť päť alebo desať lockdownov za sebou a čím ťažšiu ruku bude štát uplatňovať pri vynucovaní zákazov, tým väčšiu reakciu bude vyvolávať. Čiastočne švejkovskú (premenovanie vianočných trhov na farmárske), čiastočne zúrivú. Ľudstvo má všeobecne kapacitu obetovať veľa v krátkom časovom horizonte alebo málo v dlhom časovom horizonte, ale obetovať veľa na dobu neurčitú, to už vynútite jedine hrubým násilím.

A tá tretia je identifikovať slabiny v zdravotníckom systéme a urobiť niečo na ich posilnenie. Krízy sú dobré v tom, že vám ukážu slabé miesta oveľa nemilosrdnejšie ako ľubovoľný audítor. Jedným z problémov, na ktoré covidová pandémia poukázala v mnohých štátoch, je nedostatok zdravotných sestier. To ale nie je kvadratúra kruhu, ktorá by bola z princípu neriešiteľná. To je hlavne otázka podpory odborného školstva a taktiež slušných miezd.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.