Pokušenie moci a Levy v Maďarsku

11IMG_3663 Foto: J. Daniška

Kniha Vladimíra Palka Levy prichádzajú vyšla po maďarsky. Prinášame prepis prejavu, ktorý na prezentácii knihy v Budapešti predniesol jej autor.

Levy prichádzajú je za poslednú dekádu najúspešnejšia kniha konzervatívneho autora zo Slovenska. Postupne vyšli český, nemecký, taliansky a poľský preklad, najnovšie sa k nim pridal aj maďarský preklad knihy. Doteraz najúspešnejší bol zrejme nemecký preklad, kniha vyšla postupne v troch vydaniach a ocenil ju aj emeritný pápež Benedikt XVI., ktorý Vladimírovi Palkovi napísal osobný list. Ten nebol dodnes v celku zverejnený, ale to je iná téma.

Najnovšie vyšla kniha v maďarskom preklade pod titulom Jӧnnek az oroszlánok. V pondelok večer sa v Petőfiho múzeu na Károlyiho ulici v centre Budapešti konala prezentácia, kde knihu predstavil vicepremiér maďarskej vlády a predseda maďarskej kresťansko-demokratickej strany KDNP Zsolt Semjén, bývalý predseda tejto strany, ktorý je aktívny v slovensko-maďarskom dialógu László Surján, prekladateľ knihy, známy slovakista István Käfer a tiež Imre Molnár, bývalý riaditeľ Maďarského inštitútu v Bratislave, ktorý preklad Levov inicioval.

Prvé vydanie knihy je podľa správ vydavateľa takmer vypredané, akcia sa tešila záujmu médií aj desiatok ľudí, ktorí si prišli Vladimíra Palka vypočuť. V plnom znení prinášame text jeho príhovoru:

Vážený pán vicepremiér Zsot Semjén,

vážený László Surján, milý priateľ,

vážené dámy a páni, priatelia!

Je pre mňa česť a potešenie byť tu s vami, ďakujem za pozvanie. Stretáme sa pri príležitosti vydania knihy Levy prichádzajú v maďarskom jazyku. Dovoľte, aby som povedal pár slov k nej, ale najmä k dobe, v ktorej žijeme.

Viete, tá kniha nie je až tak nová, v prvom slovenskom vydaní vyšla už takmer pred deviatimi rokmi, potom som ju pri vydaniach v iných jazykoch doplňoval, ale asi 80 percent z nej som napísal pred desaťročím. Už vtedy, pred desiatimi rokmi, som si pri písaní kládol otázku, v akom svete sme sa to ocitli. Dnes si ju kladiem opäť ešte intenzívnejšie.

Pred tretinou storočia sme sa zbavili komunizmu a s radosťou, nádejou a nasadením sme sa zúčastňovali na obnove spoločnosti. Ako sa na angažovaných kresťanov patrí. Chceli sme slobodu, a to nielen náboženskú, chceli sme demokraciu, chceli sme život v demokracii, chceli sme pád železnej opony, mier a spoluprácu v Európe. Odmietli sme falošnú ideológiu, chceli sme normálny, obyčajný život.

Za touto víziou sme šli a nedá sa povedať, že by sa nič nepodarilo. Nebol to márny zápas. Zažili sme i úspech a to úspech v prospech našich krajín. Ale počas tých troch desaťročí sa pred nami stále viac vynárali kontúry niečoho nezdravého, s čím sme sa skôr či neskôr museli zraziť.

Stalo sa niečo iné

Napriek našej snahe je náš euroatlantický svet úplne iný, než sme si pred tromi desaťročiami predstavovali. Posúďte sami.

Pred tridsiatimi rokmi sme odmietli rozdelenie Európy na dva znepriatelené systémy, ktoré na seba mierili atómovými zbraňami. V roku 1990 nový československý prezident Václav Havel v americkom kongrese povedal, že po páde komunizmu sa americkí chlapci budú môcť z Európy konečne vrátiť domov k svojim mamičkám. Tým skôr to malo platiť o dva roky neskôr, keď sa rozpadol Sovietsky zväz a vláda Moskvy sa posunula ďalej od nás o tisíc kilometrov. Stal sa však postupne pravý opak. Americkí vojaci sa pohli, ale nie západným, ale východným smerom. Už jedenásť rokov NATO sľubuje členstvo aj krajinám ako Ukrajina a Gruzínsko. Nikdy som nemal nič proti vstupu krajín ako Slovensko a Maďarsko do NATO, podporoval som ho. V prípade Ukrajiny som mal skôr pocit, že to nemôže dopadnúť dobre. A nedopadlo to dobre. Bol by to niekto povedal pred tridsiatimi rokmi, keď západní politici sľubovali Gorbačovovi, že NATO sa nerozšíri na východ?

Dnes železnej opony, na ktorej by sa strieľalo, niet, ale vytvorila sa nová línia napätia medzi nami a Ruskom, prebieha od pobrežia Krymu cez Donbas, viditeľná je v Pobaltí. Naši i vaši vojaci tam chodia tri roky hliadkovať. Nie, nehovorím, že na vine je len Západ, ale Západ ťahal v tejto hre bielymi figúrkami a mal vedieť, aké budú protiťahy.

Pred tridsiatimi rokmi sme odmietli falošnú ideológiu. Nechceli sme na 1. mája chodiť do sprievodu a počúvať heslá, ktorým už nikto neveril. Dnes neveríme vlastným očiam, ale vnucujú nám novú ideológiu. Manželstvo môže byť medzi kýmkoľvek, muž sa vraj môže stať ženou, žena mužom a povinne to máme vyznávať. A tentoraz to prichádza zo západu.

Pred tridsiatimi rokmi sme odmietli tyraniu a rozhodli sme sa stať súčasťou demokratického sveta, kde ľudia rozhodujú v slobodnom hlasovaní. Dnes vidíme, že o najdôležitejších civilizačných otázkach môžu rozhodnúť proti vôli ľudí sudcovia, odvolávajúc sa pritom na taký výklad zákona, o ktorom sa zákonodarcom, autorom zákona, ani nesnívalo. Niekedy sú to sudcovia americkí, niekedy európski, a ich rozhodovanie ovplyvňuje aj naše krajiny.

V Európskom parlamente aj v Európskej komisii vládne už viac ako tridsať rokov to isté mocenské zoskupenie: trio Európska ľudová strana EPP, socialisti a liberáli z ALDE. Ale za ohrozenie demokracie sa považuje, keď nejaká vláda v stredoeurópskej krajine vládne tretie obdobie za sebou.

Pred tridsiatimi rokmi sme odmietli systém, v ktorom rodičia museli vysvetľovať deťom, že v škole ich klamú. Škola bola nástrojom indoktrinácie detí. Chceli sme, aby škola rešpektovala rodičov. A ak je to dnes? Podľa Istanbulského dohovoru sa deti v školách majú učiť genderovú ideológiu a proti vašej krajine útočia lídri EÚ preto, lebo nechcete, aby školy proti vôli rodičov učili deti škodlivú sexuálnu výchovu. Opäť hrozí, že školy budú nástrojom indoktrinácie.

Pred tridsiatimi rokmi sme odmietli systém, ktorý nás chcel pripraviť o duchovné dedičstvo, o historickú pamäť. Museli sme si obnovovať historickú pamäť, duchovné korene, udalosti a zápasy, tradície, ktoré nás sformovali. Dnes nás presviedčajú, že si nemáme pripomínať naše zvyklosti, hodnoty a tradície, lebo by sme sa mohli dotknúť ľudí, ktorí k nám nedávno prišli z iných kultúr. EÚ nás najnovšie učí, že slovo Vianoce je nežiadúce.

Pred tridsiatimi rokmi sme odmietli monopol komunistickej ideológie na médiá a žiadali sme slobodnú výmenu názorov. Keď sa dnes pozriem na veľké médiá kdekoľvek v Európe a Amerike, vidím uniformitu a cancel culture.

Pred tridsiatimi rokmi sme odmietli diktát superveľmoci nad menšími krajinami. S prekvapením vidíme, že superveľmoci sa snažia navigovať nás do takých vôd, kam nechceme ísť. Používajú skôr soft prostriedky, ale sú tiež bolestivé. Vaša krajina nebola pozvaná na Summit demokracie zvolaný americkým prezidentom Bidenom. EÚ vyvíja tlak na Poľsko a Maďarsko na základe hesla „právny štát“. Ale cítime za tým skôr právo silnejšieho. Právo vládnucej ideológie.

Pred tridsiatimi rokmi sme sa chceli stať rovnocennými partnermi. Aj v ekonomickom zmysle, chceli sme trhové hospodárstvo a prosperitu. Neboli sme neúspešní, ale ekonomická transformácia nás bolela. Našich partnerov v starých členských krajinách NATO a EÚ to nebolelo, rozšírili sa im trhy a ich firmy mohli investovať a privatizovať u nás. Nezávidíme nikomu jeho bohatstvo. Môžeme čerpať z európskych fondov. Ale sme prekvapení, že najnovšie sa tieto fondy stávajú prostriedkom pre vydieranie.

Čelíme novému systému

A tak si musíme priznať, že čelíme novému systému, ktorý je ohrozením slobody, ktorý kresťanstvo vidí ako škodlivý relikt minulosti, nemá rád tradičnú rodinu, je agnostický, veľmi ideologický, so snahou o globálne presadenie svojej ideológie. Nemá rád zakorenenosť v rodine, viere, vo vlasti, je podozrievavý, keď počuje slovo národ.

Tento systém, nazvime ho ľavicovoliberálny, nám začal vládnuť v euroamerickom priestore. Tým nemyslím, že už vládne v každej krajine toho priestoru. Stredoeurópske krajiny prejavujú voči tomuto systému zatiaľ relatívne úspešný odpor.

Aké sú štruktúry moci tohto systému? Napríklad v porovnaní s tým komunistickým. Komunistický systém moci bol založený na centralistickom princípe v tvare pyramídy. Bol reprezentovaný všadeviditeľnou a všadeprítomnou komunistickou stranou, ktorá riadila všetky oblasti života. Pri prevzatí moci, či to bolo v roku 1917 alebo 1945 bolo rozhodujúce ovládnuť najprv ozbrojené zložky. Až potom prišli na radu médiá, školstvo, potom zoštátnenie všetkej výroby a ovládnutie všetkých pracovísk.

Ako je to s ľavicovoliberálnym systémom? Nemá pyramídovú štruktúru. Nie je centralizovaný. Jeho štruktúra skôr pripomína sieť. Nie je to sprisahanie. Fungovanie systému je založené na tom, že každá súčasť vie sama, čo má robiť, ako to vedia včely v úli. Poradie ovládnutia jednotlivých segmentov spoločnosti systémom bolo tiež iné. Systém sa presadil „gramsciovským pochodom cez inštitúcie“, za posledných 70 rokov, najprv v médiách, umení, najmä vo filme, na univerzitách, v ľavicovej časti politického spektra, teda v socialistických a liberálnych stranách. Kľúčovú úlohu zohrávajú súdy, pre systém je dôležitejšie mať človeka na súde ako vo vláde.

Cez politiku potom systém postupne ovláda dôležité časti spoločnosti, napríklad armádu, čo už vidíme na príklade USA.

V porovnaní so situáciou za komunizmu pribudla ľavicovoliberálnemu systému nová posila. Spomeňme si, čo bola voličská koalícia pre Ronalda Reagana v 80. rokoch. Boli to konzervatívni kresťania, potom antikomunisti podporujúci silnú americkú armádu a boli to fiškálni konzervatívci vrátane veľkého biznisu. Kde stojí veľký biznis dnes? Je globálnejší ako kedykoľvek predtým a podporuje ideológiu homosexualizmu, rodovú ideológiu a aj ich šíri tak, ako keď komunisti šírili marxizmus, leninizmus školeniami na pracoviskách. 

Ide o kultúru

Keď hovorím o dnešnom systéme, nemám na mysli len politický systém. Je to niečo viac. Je to nová kultúra s úplne novými hodnotami, ktoré sú opakom tých, v ktoré veríme. Ide o prevrátenie takmer všetkých hodnôt. Na rozdiel od komunizmu nejde až tak o vzťahy ekonomické, ide o to, ako sa pozeráme na otázky ochrany ľudského života v jeho ranom a v jeho neskorom štádiu, o otázku prítomnosti náboženstva vo verejnom priestore, o vzťahy medzi mužmi a ženami, o to, ako vidíme sex, rodinu, vzťahy medzi rodičmi a deťmi, užívanie drog, atď. Všetky tieto hodnoty sú prevrátené. Táto nová kultúra bola nastolená permanentnou antropologickou revolúciou, ktorá prebieha dlhé desaťročia, určite najmenej od 60. rokov minulého storočia.

Keďže politika je len jedným z rozmerov tejto revolúcie, formálna zmena vlády nemusí znamenať koniec revolúcie. Nie je to tak. Spomínal som voličskú Reaganovu koalíciu. Fiškálni konzervatívci vtedy naozaj dostali želané oživenie ekonomiky, antikomunisti dostali víťazstvo v studenej vojne nad komunizmom, ale kresťania, ktorí boli pro-life a prorodinní, nedosiahli nič, lebo antropologická revolúcia pokračovala aj za Reagana. Lebo bolo nad sily vlády zastaviť ju.    

    Keď sa pýtame, ako tejto revolúcii čeliť, prvý problém, na ktorý narazíme, že sa nevieme dohodnúť ani na jej mene. Rozpoznať komunizmus bolo tak jednoduché, komunisti sa tak sami nazvali, ale toto? Nazval som to ľavicovým liberalizmom, lebo sa to z neho vyvinulo. Ale ten systém je čoraz viac ľavicovo neliberálnym. Alebo je to moderný sekularizmus, kultúrny marxizmus? Tekutá modernita? Cancel culture?

Decentralizovaná povaha tohto fenoménu spôsobuje, že niektorí si ani nevšimli, že to existuje a žijú zamrznutí niekde v roku 1989.

Čo teda robiť? Predovšetkým treba hovoriť pravdu. Pár všeobecných rád čitatelia nájdu v knihe.

Kresťania a politika

Kniha vznikla na základe mojej životnej skúsenosti v politike. Avšak rád by som zdôraznil, že na problém, o ktorom hovoríme, nie je spásonosným riešením politika, nech by bola akokoľvek dobrá. Naším oponentom totiž nie je zlá politika, je ním upadajúca kultúra, stojaca na falošných hodnotách. Kríza súčasnej doby je spojená s úpadkom viery, zdôrazňujem, kresťanskej viery.

Tým vôbec nehovorím, že politika je bezvýznamná. Naopak, je veľmi dôležitá a takú politiku, ktorá sa snaží postaviť sa proti antropologickej revolúcii, treba podporovať. Ale dôležitejšie je to, aké hodnoty bude väčšina ľudí naozaj ctiť, to znamená, že bude podľa nich žiť. To rozhodne.

Dovoľte mi na záver povedať niečo o postavení kresťanov a v širšom zmysle konzervatívcov vo verejnom živote a priamo v politike.

Kresťania majú zmysel pre slovo „pokušenie“. Hovorme teda o pokušení politiky, o pokušení moci. Podľahnutie tomuto pokušeniu znamená duchovnú korupciu. Významnou súčasťou knihy je opis úpadku kresťanskodemokratickej politiky v západnej Európe, ktorý začal už veľmi dávno. Podvolili sa antropologickej revolúcii. Dnes to nie sú už kresťanské strany.

Na Slovensku si spomínam na obdobie tesne po páde komunizmu, kedy si kresťania mysleli, že politická moc bude teraz patriť im a boli sklamaní, keď vo voľbách skončili na druhom mieste. Mysleli si, že vláda by mala patriť im, pretože prinášali počas komunizmu najviac obetí. Nepochopili však, do akého sveta vstúpili po páde komunizmu. Bohužiaľ, toto nepochopenie viedlo k mnohým omylom. Raz kresťania nezvládli pokušenie opustiť hodnoty, lebo moc nezískajú, inokedy preto, lebo moc stratia, a tento príbeh sa opakoval.

Dnes kresťania síce v slovenskom parlamente sú, ale nie v kresťanských stranách, a vlastne ako keby tam ani neboli.

Keď padol komunizmus, mal som 32 rokov, stále platí, že väčšinu života som prežil v komunizme. Keď sa pýtam sám seba, čomu vďačím, že z občana tretej kategórie za komunizmu som sa stal slobodným občanom, poslancom parlamentu a ministrom, tak si odpovedám: Vďačím za to tomu, že za komunizmu boli mnohí ľudia ochotní umierať vo väzení alebo tam stráviť dlhé roky.

Keďže náš zápas je z európskeho hľadiska oveľa väčší ako víťazstvo v jedných parlamentných voľbách, nemali by sme zabúdať, že jedno volebné víťazstvo alebo prehra je síce dôležité, ale neznamená nič definitívne. Najlepší vklad do budúcich víťazstiev je duchovné odhodlanie dnes a pripravenosť prinášať obeť dnes.

V tejto chvíli želám maďarským kresťanom a konzervatívcom, ktorí sa agažujú v politike, aby predovšetkým vedeli čeliť pokušeniu moci. Je to dobrá investícia do budúcnosti.

A napokon, milí priatelia, letmo sa dotknem toho, že sme tu dvaja Slováci medzi Maďarmi. Naše národy žili spolu tisíc rokov. V 19. a 20. storočí sme mali medzi sebou určité problémy, nejaké ešte trvajú. Dnešná téma však ukazuje, že sa potrebujeme. Potrebujeme sa.

Poďakovanie

A na záver poďakovanie. Ďakujem vicepremiérovi Zsoltovi Semjénovi za záštitu nad týmto podujatím, ďakujem Lászlóovi Surjánovi za to, že bol skutočným motorom vydania knihy. Imre Molnárovi, ktorý to vlastne vymyslel, že by kniha mohla vyjsť vo vašom jazyku. V neposlednom rade ďakujem ctihodnému pánovi profesorovi Istvánovi Käferovi za preklad. A ďakujem vám všetkým, že ste prišli. Bol som veľmi poctený. Nech vás pán Boh žehná.

Nagyon köszönöm és Isten áldjon.     


Ďalšie články