Svojimi piesňami rozpráva príbehy, delí sa o myšlienky a pocity. Usmiata, pozitívna, dobrosrdečná a autentická. Jej hudba ľudí rozveseľuje, dojíma, baví aj inšpiruje. Otvorene sa hlási ku kresťanskej viere a hodnotám. Víťazka ankety OTO 2020 v kategórii Speváčka, pesničkárka Sima Martausová, si našla ešte počas adventu čas na príjemný rozhovor o Vianociach, šoubiznise, darčekoch, o vzťahoch i koláčoch.

Ako prežívaš toto pandemické obdobie, okrem toho, že nie sú koncerty?

Keď bola prvá vlna, bola som šťastná, že prišlo také obdobie. Mali sme vtedy veľmi veľa koncertov, všetko bolo v takom zhone. A zrazu sa svet zastavil, všetko sa upokojilo. Užívala som si to, že môžem byť v tichu a môžem sa zahlbovať do seba.

Po pár mesiacoch prišla druhá vlna a musím sa priznať, že už to nie je také príjemné ako počas prvej. Teraz si ešte viac uvedomujem, ako mám rada koncerty, nielen preto, že by som potrebovala stále spievať svoje pesničky, ale preto, že sa tam môžem stretávať s ľuďmi.

Druhá vec, ktorú som si uvedomila, prečo druhá vlna nie je až taká príjemná ako prvá, je niečo, čo nedávno v jednom rozhovore spomínal aj istý mních. Ako som sa v prvej vlne začala zahlbovať do seba, v tej druhej to ide ešte hlbšie. Človek sa akoby stretáva sám so sebou úplne oslobodený od všetkého. Som teraz oslobodená od koncertov, od zarábania, dokonca v istom zmysle aj od vzťahov. A ostala som iba ja, nahá. A Pán Boh a moje slabé aj silné stránky. Toto stretanie sa s mojimi slabými stránkami je síce náročné, ale zároveň som veľmi vďačná, že sa to môže diať. Pretože iba keď sa s nimi stretnem, môžem s nimi aj niečo spraviť.

Vydala si CD s názvom Oslobodená a pribudlo niekoľko nových videoklipov. Zdá sa, že máš tvorivé obdobie, hoci na ňom nájdeme aj staršie skladby. V čom je tento album pre teba iný oproti predošlým? Niektoré piesne vyznievajú aj vážnejšie, možno to súvisí s tým stretaním sa so sebou?

Neviem, či ich možno nazvať vážnejšími, ale takmer všetky skladby sú pre mňa veľmi osobné. Také síce boli aj na predošlých cédečkách, ale tam boli aj “úlety”, ako bola Móda, I-phony, Leonardo, Pamela. Aj v nich boli myšlienky, ale toto CD je celé upratanejšie, osobnejšie a pre mňa zároveň výnimočnejšie, lebo tam už nespievam iba ja. Pozvala som si tam rôzne iné hlasy – Dominiku Gurbaľovú, Dášku Žabenskú, Miťa Bodnára, Máriu Mladosievičovú, aj teba som chcela. (Úsmev) Potom tam mám dievčenský spevácky zbor a v mnohých piesňach, asi štyroch, hrá symfonický orchester, ktorý som tiež doteraz nemala. Takže je to pre mňa naozaj osobné.

Album Oslobodená. Foto: facebook

Ktorá z týchto nových piesní je pre teba v tomto období srdcová? Alebo je to aj skladba, ktorá nie je na CD?

Z mojich je pre mňa srdcová pieseň Oslobodená. V nej sa spieva o niečom, čo vnímam ako potrebné v živote. Nie v zmysle, že sa oslobodím a potom si budem žiť, ako chcem, robiť si, čo chcem. Sloboda pre mňa neznamená nemať hranice. Ale skôr v zmysle, že každý deň je dôležité oslobodzovať sa od rôznych zbytočných smútkov, od strachu: ako ma iní prijmú, ako sa mi podarí to alebo tamto. Oslobodiť sa od pocitu krivdy, keď mi niekto povie niečo škaredé. Je veľa vecí, od ktorých je dobré sa oslobodzovať, a potom nám je dobre na tomto svete. Touto piesňou teraz žijem a dúfam, že ňou aj budem žiť.

Asi poznáš tú situáciu. Si veľa na očiach, ľudia majú pocit, že ťa poznajú a na základe toho ťa zrejme aj mnohí hodnotia – pozitívne či negatívne. Sú ale ľudia, ktorých názory sú pre teba určujúce? V tom, čo si myslia o tebe, kto si, a o tom, čo robíš?

Vo svojom živote mám ľudí, ktorých názory veľmi rešpektujem. Občas chodím do jedného kláštora porozprávať sa s mojím obľúbeným kňazom. Rada sa rozprávam napríklad aj s Maxom Kašparú, keď niečo riešim v živote. Mám aj niektoré kamarátky alebo priateľov, na ktorých názore mi záleží. Ale vždy sa aj tak dostanem k tomu, že to, kto som, ako seba vnímam, ostáva iba na mne a na tom, ako ja sama vidím aj prijímam seba. Na konci všetkých rád aj tak ja sama stojím pred Pánom Bohom a počúvam, ako vníma On mňa. Ak ho dobre počúvam, cítim sa veľmi dobre. (Úsmev)

Nedávno si zverejnila videoklip k vianočnej skladbe Tancujú zvony. Ako prišla inšpirácia na jej zloženie a čo by si ňou chcela povedať ľuďom?

Pre mňa je táto pieseň iba jednoduchá radosť z toho, že sa ide narodiť Kristus. V tejto piesni je aj veta “v ľuďoch vždy víťazíš, aj keď sa búria”, a to je niečo, v čo verím. V každom človeku je dobro. V niekom sa prebudí viac, v niekom menej, ale to dobro v každom človeku vie zvíťaziť. Záleží na človeku, ako to dovolí, ako ho počúva a aké má svedomie. 

Videoklip Tancujú zvony

Vo videoklipe sú použité zábery z rôznych zimno-vianočných prostredí s rôznymi ľuďmi. Ako vznikol klip? Vznikol podobne ako klip k piesni Len ma ľúb?

Vzniklo to presne tak isto. Ľudia posielali svoje vlastné archívne videá, vianočné a zimné. Dala som výzvu, aby ich posielali. Prišlo nám 450 videí. Bola som smutná, že nemôžeme použiť všetky, lebo boli krásne.

Teším sa naozaj z každého jedného videa, ktoré nám prišlo, ale v klipe je jedno video, ktoré je pre mňa najsilnejšie. Je to úplne posledné video, v ktorom rodičia pobozkali malé dievčatko. Napísali nám, že to dievčatko je choré. Chceli natočiť video, ale toto jediné dokázali natočiť. Toto je pre mňa úplne najkrajšie video a zároveň odkaz. V istom zmysle ukazuje aj to, o čom sú Vianoce. Dokonca ukazuje niečo ešte hlbšie. Panna Mária prijala, že sa jej narodí Ježiško, takisto Jozef prijal Máriu s Ježiškom. Muž a žena, ktorí mi poslali to video, prijali svoje dieťa s najväčšou láskou. Veľmi by som si priala, aby každý človek prijímal takto druhého, a tiež, aby každá žena prijala svoje dieťatko už od počatia. 

Keď sme už načali emotívnejšiu tému, stáva sa ti niekedy, že ťa dojmú vlastné piesne?

Ale áno, až zabudnem, aký je ďalší text. (Smiech) Raz som takto spievala, a tak som sa dojala, až mi vyšli slzy. Bola som šťastná, že sa s kapelou môžeme deliť o naše piesne s ľuďmi, zároveň som sa hudbou trošku aj modlila. A potom som zistila, že gitarista dohral sólo, ide ďalšia sloha a ja neviem, čo ďalej. 

Foto: Maruška Jeňová

Zbieraš rôzne ocenenia, verejnosť ťa vníma veľmi pozitívne, médiá o tebe píšu v dobrom, ako sa ty cítiš vo svete šoubiznisu? Máš pocit, že už si sa v ňom udomácnila? Naučila sa v tom chodiť?

Stále mám pocit, že som trochu mimo toho. Hoci sa niekedy vyskytnem na nejakej verejnej akcii, ale nejakým zázrakom, Božou ochranou alebo možno aj tým, že ja sama sa snažím byť pri zemi, cítim, že som mimo toho. Robím si svoju robotu, spievam si, baví ma to, snažím sa potešovať ľudí a nevnímam sa tak ako súčasť šoubiznisu. Ani veľmi neviem povedať, ako sa tam cítim. Určite má šoubiznis mnoho vecí, s ktorými sa nestotožňujem, a preto ma ani nelákajú.

Ale myslím si, že dobré a zlé veci nie sú len o prostredí, ale hlavne o ľuďoch. Môžeme sa s nimi stretnúť naozaj hocikde, v šoubiznise, v obchode, v politike, dokonca aj v kostole. Sme ľudia. Aj ja sama niekedy urobím kroky vedľa, preto mi neprináleží nikoho hodnotiť. Je len dôležité si svoje kroky vedľa uvedomiť, potom sa ospravedlniť, odpustiť si a vrátiť sa naspäť. Spievam to v piesni Zachovám si svoju tvár. Aj ja by som niektoré veci v mojom živote možno už urobila inak. Možno by som ich inak povedala, inak dala do klipu. Ale dá sa z toho už len poučiť a potom to urobiť lepšie. (Úsmev)

Videoklip Zachovám si svoju tvár

Kde a s kým sa chystáš tráviť tohtoročné Vianoce?

To ešte neviem. Mala som to v sebe vždy tak, že kým ešte nemám vlastného muža a rodinu, bývala som doma s rodičmi. Ale potom som si povedala, že by som na Vianoce chcela urobiť ešte niečo dobré. Už pár rokov som takou malou súčasťou v neziskovej organizácii Deťom s rakovinou, chodievam tam občas spievať a povedala som si, že by som tam rada bola aj na Štedrý deň a aspoň trošku rozveselila tých, ktorí nemôžu byť doma. Už som tam takto bola pred dvoma rokmi, aj pred rokom a rozmýšľam, že by som išla aj tento rok, ale uvidíme, ako sa to celé bude vyvíjať s pandémiou. Nerada by som niekoho ohrozila. Večer by som ale rada stihla ísť ešte aj domov k rodičom. [Rozhovor sa uskutočnil pred tohtoročným Štedrým dňom – pozn. red.]

Čiže by si im tam šla zaspievať a potom domov na večeru, alebo by si večerala už aj tam v nemocnici?

Aj tam majú večeru. Raz som mala aj takú skoršiu večeru aj tam a potom aj doma. Minulý rok som to už doma nestihla, ale moji rodičia to vnímajú v pohode. Tešia sa z toho, že idem aj niekam inam.

Ako to u vás doma vyzerá pri štedrovečernom stole? Spievate si spolu? Chodíte koledovať, máte nejaké svoje zvyky? 

U nás je to také normálne. Mamina už dokonca nerobí ani niektoré zvyky, ktoré robila, keď som bola malá, lebo si povedala, že sú to povery. Také, ako – nesmieš odísť od stola, lebo… Jediné, čo spravíme, je, že sa pomodlíme, potom nám všetkým dá tatino krížik na čelo, zjeme oplátky, kapustnicu, rybu a rozprávame sa. Aký bol rok, čo bolo pre nás silné. Niektoré Vianoce sme boli aj so sestrou a deťmi. Deti si rozbalia darčeky, ale pre nás dospelých je to hlavne o rozhovoroch.

Čo máš na Vianociach najradšej?

To čakanie na Vianoce. Veľmi sa teším z celého adventu. Užívam si, že každú nedeľu zapálim sviečku, počúvam koledy, varím si vianočný čaj, pečiem. Tento rok si robím aj Exodus, to je taká pôstno-duchovná výzva hlavne pre mužov, ale ja si robím svoju vlastnú verziu. Čítam si knihu Exodus, mám pôst, viac sa modlím, je tam aj studená sprcha. Tým sa pripravujem na narodenie Ježiška. To radostné očakávanie ma na Vianociach baví najviac.

Turné so sláčikovým kvartetom. Foto: archív Simy Martausovej

Spomínaš si na vianočný darček, ktorý ťa najviac potešil? Povieš nám o ňom?

Minulý rok som dostala darček, ktorý je pre mňa jeden z najkrajších, aké som kedy dostala. Je to ikona Nanebovzatia Panny Márie a dal mi ju jeden veľmi výnimočný človek. Je naozaj nádherné, ako Ježiš drží Pannu Máriu. Lebo celý čas je to tak, že Panna Mária drží Ježiška, keď sa narodí, potom ho drží, keď zomrie. A tu je to opačne. On drží ju.

Čím ty rada obdarúvaš svojich blízkych?

Pre mňa je najväčším darom, keď som s nimi, preto dúfam, že je to aj opačne. (Smiech) Keď príde moja kamarátka, ktorá pracuje v Česku, a stretneme sa, tak to je pre mňa najkrajší dar. Verím, že aj moji blízki vnímajú, že ich mám rada a záleží mi na nich, a vnímajú to ako môj darček, lebo ja to tak vnímam od nich. A keď mi vyjde CD, porozdávam ho, alebo keď niečo upečiem alebo vyrobím, aj to rozdám. Alebo keď viem, že to niekoho poteší, idem mu na Vianoce zaspievať.

Tieto Vianoce budú iné. Ľudia riešia veľa otázok a strachov, ako to bude vyzerať. Akoby hrozilo, že Vianoce možno ani nebudú. Čo si myslíš ty, budú Vianoce?

Jasné, veď vždy sú. Možno je aj dobre, ako to je, že sa obchody pozatvárajú a trhy sú len obmedzené. Hoci ja mám veľmi rada trhy a dokonca aj do obchodov rada chodím. Vôbec si nemyslím, že je to zlé, ale možno je dobré, že tento jeden rok to bude trochu iné a všetci si uvedomíme Vianoce v tej podstate, aké naozaj sú. Musíme si hlavne upratať u seba doma a u seba v srdci, aby to bolo pekné.

Máš nejaké svoje obľúbené vianočné rituály? Vianočný film alebo koláčiky, ktoré pečieš?

Mám obľúbené koláčiky, ktoré pečiem. Ako som spomínala, že mám ten Exodus, tam je pravidlo nejesť sladké, tak som si vymyslela svoje – nazvala som si to “10 rán egyptských”, a vymýšľam si vždy nejaký iný recept, kde nie je cukor. Preto sú to rany, lebo to nie je až také chutné, ale zvykla som si. Robila som perníčky bez cukru a dala som tam strašne veľa perníkového korenia, aby to voňalo, ale štípe to. Takže som sa naučila mať rada aj takéto menej chutné veci. Dnes ráno som to mala na raňajky a naozaj to začína byť dobré. (Smiech)

Čo sa týka filmov, mala som rada Mrázika, ale teraz si len občas pustím nejaký dokument alebo film. Objavila som aj jeden dobrý seriál Chosen, ktorý sa mi veľmi páčil. Mal nultú časť o narodení Krista. Bola to tiež prvá časť, ktorú natočili. Malo to úspech a ľudia im posielali financie na natočenie ďalších častí, pretože to bolo nákladné. Nakoniec ich natočili osem a teraz točia ďalších osem. Ešte rada pozerám aj filmy od Paľka Barabáša. Síce nie sú vianočné, ale mám ich veľmi rada.

Foto: Gramofoto

Čo je pre teba srdcom Vianoc?

Celá tá udalosť, že Panna Mária ide na oslíkovi, Jozef je s ňou ako opora, Ježiško je v brušku a už sa zbiehajú aj pastieri, dokonca králi. Všetci vedia, že sa ide stať niečo veľké. Anjeli spievajú, hviezdy sa jagajú a jedna hviezda ich všetkých vedie. Celá táto udalosť, že sa ide narodiť niekto, koho poslal sám Boh, lebo nás mal tak rád. Nie je to len o tom, že sa narodí bábätko a juchú. Ale ide sa narodiť niekto veľký, najväčší, ktorý bude aj trpieť, a vďaka tomu nás všetkých spasí. To je pre mňa srdce Vianoc. Rozhodnutie, ktoré Boh spravil. Slovo, ktoré povedal. 

Robíš si na konci roka aj nejaký sumár, hodnotenie? Keď sa obzrieš za týmto rokom, čo by si povedala, že ti vzal a čo, naopak, dal? 

Asi si v hlave iba predstavím, aký bol rok, ale nie je to také intenzívne, že by som si spísala, čo mi dal, čo mi vzal, a čo by mi ten ďalší nemal dať a nemal vziať. Skôr sa pozriem na ten rok, poďakujem sa za to, čo bolo, a porozmýšľam nad tým, že aj tie ťažšie veci boli na niečo dobré. Vždy, keď už prejde dlhší čas od ťažkých vecí, uvedomím si, že boli dobré. Takže trošku si to zhrniem a potom sa teším vykročiť do ďalšieho roka.

Takto pred rokom som na Silvestra a Nový rok bola úplne v tichosti na jednom krásnom mieste s mojou blízkou kamarátkou a bola to pre mňa jedna z najkrajších osláv Nového roka. Nie som na veľké oslavy a ohňostroje. Dokonca by som pokojne išla spať aj o desiatej. (Smiech)

Vianoce i koniec roka sú príležitosťou znovu si uvedomiť, koľko dobrého sme dostali, koľko skvelých ľudí máme okolo seba. Ak by sa ťa niekto spýtal, za ktorých päť vecí si vo svojom živote najviac vďačná, čo by si odpovedala?

Viem, že vystupujem verejne, ale väčšinou to je tak, že veci, za ktoré som najviac vďačná, sú úplne najintímnejšie a najhlbšie, ktoré si strážim. Určite by ich bolo aj viac ako päť. Všeobecne by som povedala, že sú to určite ľudia, ktorých mám rada. A sú to aj situácie, ktoré boli ťažké, lebo presne v tých ťažších situáciách sa mohla naplno prejaviť aj Božia sila, ktorá mi pomohla. To sa ma dotýka ešte viac ako len to, že Pán Boh je na mňa dobrý a “nalieva mi čajík”. Hoci by som bola najradšej, keby to bolo iba o tom “čaji”, najviac ma posúva, keď sa cítim, akoby som bola v nejakej priepasti, alebo sa držím nejakého konára a zrazu príde ruka a vytiahne ma. Takéto situácie vo mne viac ostávajú a som za ne vďačná. A vďačná som aj za bežné veci, napríklad keď idem na túru na nejaký štít, kde mi je dobre.     

Vypočujte si prianie k Vianociam a Novému roku od Simy Martausovej

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.