Berlín ako pokus o kúsok Sovietskeho zväzu. Ako fungovala okupačná správa v povojnovom Nemecku

Zamysleli ste sa niekedy nad spolužitím Rusov a Nemcov v Berlíne po vojne? Bývalí nepriatelia na život a na smrť začali v krajine Karla Marxa budovať komunizmus pod vedením Moskvy. Ako to vyzeralo? Téma pre profesora Lipitského.

Zamestnanci sovietskej vojnovej administratívy v Nemecku sa po skončení druhej svetovej vojny museli denne stretávať s ľuďmi, ktorí sa ich len prednedávnom snažili zabiť a pozerali sa na nich ako na masových vrahov. Na druhej strane mali ale Nemci pocit, že by ich víťazi mali živiť a starať sa o nich. Nepociťovali však za to žiadnu vďačnosť.

V Rusku nedávno vyšla kniha Malý ZSSR a jeho obyvatelia. Eseje o sociálnych dejinách sovietskej okupačnej komunity v Nemecku v rokoch 1945 – 1949. Je venovaná činnosti sovietskej vojenskej správy v Nemecku (SVAG), ktorá vznikla 6. júna 1945 a ovládala východonemecké územia až do vytvorenia NDR v októbri 1949. Hoci sa jej téma zdá byť úzkou a príliš špecializovanou, publikácia vzbudila odozvu verejnosti.

Knihu napísal manželský pár – Marina a Vladimír Kozlovci. Ide o novinárku a známeho historika, autora mnohých zaujímavých štúdií a tiež môjho bývalého spolužiaka a kolegu. Niekedy ho kritizujú za nadmernú senzáciechtivosť, ale podľa mňa je to len túžba zaujať čitateľov, ktorú niektorí adepti „čistej vedy“ považujú za nadbytočnú až odsúdeniahodnú.

Kniha uvádza veľké množstvo materiálu: služobné listy, rozkazy, správy, zápisnice zo schôdzí a iné veľmi konkrétne oficiálne dokumenty, ktoré boli historikom dlho neznáme. Tým nechcem povedať, že bola táto téma zakázaná. No kým existoval svetový socialistický tábor, sovietski výskumníci ani ich kolegovia z východného bloku neradi pripomínali, že sa vznik „Malého ZSSR“ začal okupáciou. Ani potom sa nové európske demokracie neveľmi chceli pozerať späť na ponižujúcu minulosť.

Museli žiť na území bývalých nepriateľov

Už samotné uvoľnenie tohto materiálu do vedeckého obehu je dôležitým príspevkom k výskumu. Pre mňa, rovnako ako pre mnohých ďalších čitateľov, je však najzaujímavejšie niečo iné: myšlienky, city a správanie desaťtisícov sovietskych ľudí, ktorí proti svojej vôli museli dlhodobo žiť na území niekdajších smrteľných nepriateľov, aby riešili ich problémy a pomáhali im pri organizovaní mierovej existencie.

Sovietske vedenie dúfalo, že vytvorí v Nemecku „malý Sovietsky zväz“, kde by všetko bolo rovnaké ako v ich krajine. To sa nepodarilo, prekážky sa ukázali byť príliš veľké.

Červenú armádu v Nemecku nevítali kvetmi a úsmevmi. Goebbelsova propaganda prevzala slogan z obdobia napoleonských vojen: Lieber ein Ende mit Schrecken als ein Schrecken ohne Endе (Lepší hrozný koniec ako hrôza bez konca) a podnecovala obyvateľstvo, aby bojovalo až do smrti. Nekonečnej hrôze sa ale nedalo vyhnúť. Okupácia sa stala faktom.

Nemci v sebe mali nenávisť, ale aj potrebu istoty

Zamestnanci sovietskej vojnovej administratívy sa museli denne stretávať s ľuďmi, ktorí sa ich len prednedávnom snažili zabiť a pozerali sa na nich ako na masových vrahov. Potrvá ešte dosť dlho, kým sa medzi Nemcami začne formovať ľútosť a výčitky svedomia za zločiny nacistického režimu. Obdobie po práve skončenej vojne sa dalo charakterizovať ako maximálne vzájomné nepochopenie a odmietanie.

Nenávisť k okupantom sa v hlavách Nemcov zvláštne spájala s istotou, že by ich víťazi mali živiť a starať sa o nich. Nepociťovali však za to žiadnu vďačnosť. Naopak, neustále sa sťažovali na nedostatok potravín a žiadali od votrelcov zlepšenie zásobovania.

Problém bol v tom, že v Sovietskom zväze po vojne vypukol skutočný hlad. Takže poskytovanie potravín Nemcom bolo lepšie ako zabezpečenie jedla pre sovietskych občanov v ich domovine. Zamestnanci SVAG dostávali listy od príbuzných z Ruska, sťažujúcich sa na hlad, a úprimne nechápali, prečo po víťazstve vo vojne ich krajania žijú horšie ako porazení Nemci. To v nich vyvolávalo vnútorný konflikt a neskrývanú ostrú nespokojnosť.

Kultivovaní ľudia vraj majú väčšie potreby

Nemci, samozrejme, necítili žiadnu solidaritu s ruským ľudom. V knihe sa cituje svedectvo anglického novinára z londýnskeho týždenníka Economist: vychudnutá a chorľavá zamestnankyňa okupačnej správy sa snaží presvedčiť bacuľatú ružovú Nemku, že v ZSSR by každý rád dostával toľko jedla, koľko má ona. Tá povýšenecky odpovedala: ale kultivovaní ľudia majú väčšie potreby. Novinár v tom videl prejav pocitu nadradenosti, ktorý si Nemci zachovali aj po porážke.

Netreba sa preto čudovať, že nie každý znášal život v takomto nepriateľskom prostredí. Pre SVAG bola typická veľmi vysoká fluktuácia zamestnancov. Neustále prebiehali individuálne aj hromadné výmeny, čo nezlepšovalo kvalitu správy.

Okrem toho vedenie SVAG obklopilo svojich podriadených početnými obmedzeniami. Bolo zakázané skoro všetko: pozerať nemecké filmy, navštevovať nemecké reštaurácie, kabarety a tanečné sály, čítať zahraničné noviny a časopisy a počúvať rádio, chodiť do západných okupačných zón, bývať v nemeckých bytoch, nadväzovať vzťahy s nemeckými ženami či nosiť do práce civilný odev.

Udávali sa aj medzi sebou

Bezpečnostné orgány prísne kontrolovali každý krok úradníkov sovietskej správy. Ale títo aj sami často informovali nadriadených o prípadoch skutočnej či vymyslenej nelojálnosti svojich kolegov. V knihe sú uvedené prípady, keď jedno neopatrné vyhlásenie stačilo na obvinenie a prísny rozsudok, aj keď išlo o vojnových hrdinov.

Čo vlastne trápilo tieto orgány a povzbudzovalo ich ku krutosti k vlastným heroickým občanom? Z histórie vieme, že víťazstvo vo vojne dodáva triumfátorom eufóriu a pocit oslobodenia. To bola posledná vec, ktorú by sovietske vedenie požadovalo. Štyri roky strávené na frontoch podkopali disciplínu v obrovskej armáde. Komunistickí lídri chceli urgentne všetko vrátiť do pôvodného stavu.

Jednou z hlavných hrozieb však bolo, že sovietski občania oboznámia svojich krajanov so životnými podmienkami v Európe. Dokonca aj uprostred zničujúcej vojny bol kontrast pôsobivý. Keď sa ruská armáda zúčastnila v zahraničných kampaniach počas napoleonských vojen, skončilo sa to povstaním dekabristov, inšpirovaných európskymi skúsenosťami.

Určite je ťažké považovať postnacistické Nemecko za inšpirujúci vzor slobody a demokracie. Ale čo sa týka materiálnej životnej úrovne, bolo výrazne pred Sovietskym zväzom. Nemci žili pohodlnejšie, čistejšie, používali domáce spotrebiče, ktoré Rusi nikdy predtým ani nevideli. Aj po prekonaní hrôz vojny na svojom území si zachovali svoj životný štýl. Niektorí zamestnanci SVAG, hoci aj nechtiac, uznávali ich výhody.

Orgány totalitného štátu sa to snažili predbehnúť. Nakoniec sa to prejavilo v politickej kampani od roku 1948 proti „kozmopolitom bez koreňov“ a „servilite pred zahraničím“. Znova vypukli masové represie a obete.

• 

• 

Nemcom trvala obnova iba dvadsať rokov

Medzitým SVAG skončila svoju misiu a jej funkcie boli prenesené do nemeckej správy. Za štyri roky jej existencie ňou prešli desaťtisíce sovietskych občanov, ktorí tam získali nevšedné skúsenosti aj… pochybnosti o múdrosti komunistického vedenia.

Je tu poučenie, dôležite aj pre moderného Ruska. Je možne mať silnú armádu a dokonalé zbrane, je možne poraziť až zničiť svojich nepriateľov – ale kým vaši ľudia nebudú žiť aspoň tak ako ich susedia, nedosiahnete vieru v budúcnosť ani rešpekt vo svete.

Nemecko dvakrát v priebehu 20. storočia prežilo nacionálne katastrofy, bolo zlomené a ponížené. V oboch prípadoch mu stačilo menej ako dvadsať rokov, aby sa zotavilo a opäť sa zaradilo medzi svetové veľmoci. Skúsenosti zo SVAG sú dobrým dôvodom popremýšľať, ako sa mu to podarilo a prečo ruský národ nedokázal naplno využiť príležitosti, získané v dôsledku historického víťazstva.