Zákaz verejných bohoslužieb je vzhľadom k iným obmedzeniam disproporčný, no vláda nevstupuje biskupom do kompetencií. Očkovanie nesmie byť povinnosťou, ale to, že ho niekto nechce využiť, by nemalo byť dôvodom, aby boli na svojej slobode obmedzovaní tí, ktorí očkovanie chceli využiť, hovorí v rozhovore gréckokatolícky biskup Cyril Vasiľ.

Konferencia biskupov Slovenska vydala vyhlásenie, v ktorom hovorí, že zákaz bohoslužieb nepovažuje za primeraný. Vysvetlite, čo tým myslíte?

Na jednej strane chápeme, že situácia sa vyvinula tak, že napokon došlo k lockdownu či obmedzujúcim opatreniam. Na druhej strane, v tomto vyhlásení chceme vyjadriť náš názor, že opatrenia, ktorých dôsledkom je prakticky znemožnenie návštevy chrámu, sa nám zdajú disproporčné či neproporcionálne vzhľadom k iným obmedzeniam. Cirkev cez svojich predstaviteľov počas pandémie vždy ukazovala maximálnu podporu, ústretovosť a spoluprácu voči všetkým, aj nepríjemným a obmedzujúcim opatreniam. To nevylučuje, že niektorí individuálni veriaci sa zachovali inak, ale to bol ich osobný postoj.

Pri tomto vyhlásení sme taktiež vychádzali z presvedčenia, že verejný prejav náboženského presvedčenia patrí medzi takú skupinu občianskych a ľudských slobôd, do ktorej by sa malo zasahovať až v najposlednejšom rade a najnevyhnutnejšom možnom, teda minimálnom obmedzení. Samotný princíp aplikácie obmedzení nemožno namietať, lebo vychádza zo zdravého rozumu, ale o jeho absolútnej nevyhnutnosti neprebehla žiadna verejná ani odborná diskusia. A keď sme to porovnali aj s paralelnými situáciami v iných krajinách a štátoch, tak sa nám tieto opatrenia zdali ako nie celkom zohľadňujúce túto hierarchiu práv a slobôd. Zároveň si myslíme, že ešte neboli vyčerpané všetky možnosti a že rovnaké zdravotné dôsledky či istoty sa dajú zabezpečiť aj pri zachovaní istej formy účasti na verejných bohoslužbách. Medzi nula a jedna je ešte veľa desatín možností, ktoré sa dajú uskutočniť.

Základná logika, ktorá je za tým, znie, že otvorené ostáva to, čo považujeme za základnú či – ako hovorí vláda – esenciálnu potrebu. Prečo by mala byť aj bohoslužba či verejné vyznávanie viery chápané ako esenciálna potreba?

Na začiatku pandémie sa tu vytvoril nie presný naratív, ktorý prejav náboženskej slobody a spoločnú modlitbu kladie na úroveň verejných zhromaždení alebo verejných prevádzok ako reštaurácia, kino a podobne. Z hľadiska čisto materiálneho pohľadu to chápem, keďže viditeľne ide o nejaké zhromaždenie osôb na jednom mieste a v jednom čase. Ale v situácii, keď sa robí akási hierarchizácia toho, ktoré zhromaždenia a v akej miere možno obmedziť, sa podľa mňa nedostatočne zohľadňuje hierarchia práv a slobôd, ktoré sú garantované ústavou a medzinárodným právom a ktorá bola potvrdená v iných krajinách aj súdnou cestou. To neznamená, že cirkev je bezohľadná a že chce za každú cenu presadzovať svoje práva či nejaké nadpráva. Nedostatočné rozlišovanie je skôr prejavom nedostatočnej citlivosti voči istej hierarchii hodnôt, čo je smutným faktom a ktorý svedčí niečo o celkovom nastavení spoločnosti.

Skúsim sa to opýtať inak. Stáva sa, že aj kresťania a kňazi obhajujú zákaz bohoslužieb. Mne sa napríklad stalo, že mi známa povedala, že v Písme sa píše: „Vojdi do svojej komôrky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.“ Iní povedia, že predsa máme duchovné sväté prijímanie alebo online omše. Okrem tej verejnej teda prebieha aj akoby akási vnútrocirkevná debata, v ktorej sa veriaci pýtajú, čo je to vlastne liturgia, čo sú sviatosti, prečo sú potrebné. Povedzte, prečo teda nestačí online bohoslužba, prípadne duchovné sväté prijímanie?

Eucharistia je vždy spoločným slávením. V minulosti dokonca bolo cirkevným právom zakázané, aby kňaz sám slávil eucharistiu, musel mať minimálne jedného, dvoch miništrantov, pretože je to spoločná eucharistická hostina. Je to znak prítomnosti celej cirkvi. „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi.“ Prejav spoločenstva je jedným z esenciálnych prejav života cirkvi. V písme tiež čítame „schádzali sa na lámaní chleba”. Nelámal si ho každý sám v svojej komôrke. Privátna modlitba, osobné čítanie Písma je jeden z rozmerov života cirkvi. Druhý, ten viditeľný, ale nielen viditeľný kvôli akémusi sociologickému rozmeru, ale kvôli prejavu života cirkvi, je ten, ktorý prežíva cirkev ako spoločenstvo. Samotné slovo cirkev, ecclesia, znamená zhromaždenie. Je ťažko byť zhromaždením bez zhromažďovania sa.

Hovoríte o dvoch aspektoch prežívania viery. Nie je však ten osobný dôležitejší?

Je to, akoby ste sa opýtali, ktorá noha je dôležitejšia. Či ľavá, alebo pravá. Na to, aby sme išli dopredu, potrebujeme kráčať obidvoma nohami. Musia byť obe zdravé a pevné. A takisto je to aj tu. Oba tieto aspekty sa posilňujú. Môj život v spoločenstve posilňuje moju vieru a pomáha mi byť o nej presvedčený a pomáha mi prežívať ju aj v ťažkých časoch a časoch hľadania mojej cesty k Bohu. A môj osobný život, moja osobná skúsenosť s Bohom ma privádza k tomu, aby som túto skúsenosť zdieľal v spoločenstve a pomáhal tak prežívať ju aj bratom a sestrám. Sú to dva úplne doplňujúce sa princípy. A dlhodobo sa ochudobniť o jeden z nich znamená koniec celého spoločenstva. Hovorím dlhodobo, lebo keď sa vrátime k našej pôvodnej téme, tak to neznamená, že cirkev neprežije alebo že bude vstupovať do občianskej neposlušnosti kvôli akejsi naozajstnej nevyhnutnosti, ktorá má svoje legitímne opodstatnenie a je prejavom skôr túžby po verejnom, spoločnom dobre. Toto cirkev rešpektuje, no diskusia tu musí byť komplexnejšia a kompetentnejšia.

Povedali ste, že naša cirkev nie je rebelantská. Vo svete však vidíme, že cirkvi sa k verejnému zákazu bohoslužieb stavali odvážnejšie. V mnohých krajinách sa tieto prípady dostali na súdy. Prečo si slovenská cirkev vybrala túto cestu? Nevnímate to spätne ako chybu?

(viac…)




Najnovšie autorské články