Biskup Cyril Vasiľ: Ak bude nevyhnutné rozdeliť ľudí podľa očkovania, cirkev to bude rešpektovať

Zákaz verejných bohoslužieb je vzhľadom k iným obmedzeniam disproporčný, no vláda nevstupuje biskupom do kompetencií. Očkovanie nesmie byť povinnosťou, ale to, že ho niekto nechce využiť, by nemalo byť dôvodom, aby boli na svojej slobode obmedzovaní tí, ktorí očkovanie chceli využiť, hovorí v rozhovore gréckokatolícky biskup Cyril Vasiľ.

Konferencia biskupov Slovenska vydala vyhlásenie, v ktorom hovorí, že zákaz bohoslužieb nepovažuje za primeraný. Vysvetlite, čo tým myslíte?

Na jednej strane chápeme, že situácia sa vyvinula tak, že napokon došlo k lockdownu či obmedzujúcim opatreniam. Na druhej strane, v tomto vyhlásení chceme vyjadriť náš názor, že opatrenia, ktorých dôsledkom je prakticky znemožnenie návštevy chrámu, sa nám zdajú disproporčné či neproporcionálne vzhľadom k iným obmedzeniam. Cirkev cez svojich predstaviteľov počas pandémie vždy ukazovala maximálnu podporu, ústretovosť a spoluprácu voči všetkým, aj nepríjemným a obmedzujúcim opatreniam. To nevylučuje, že niektorí individuálni veriaci sa zachovali inak, ale to bol ich osobný postoj.

Pri tomto vyhlásení sme taktiež vychádzali z presvedčenia, že verejný prejav náboženského presvedčenia patrí medzi takú skupinu občianskych a ľudských slobôd, do ktorej by sa malo zasahovať až v najposlednejšom rade a najnevyhnutnejšom možnom, teda minimálnom obmedzení. Samotný princíp aplikácie obmedzení nemožno namietať, lebo vychádza zo zdravého rozumu, ale o jeho absolútnej nevyhnutnosti neprebehla žiadna verejná ani odborná diskusia. A keď sme to porovnali aj s paralelnými situáciami v iných krajinách a štátoch, tak sa nám tieto opatrenia zdali ako nie celkom zohľadňujúce túto hierarchiu práv a slobôd. Zároveň si myslíme, že ešte neboli vyčerpané všetky možnosti a že rovnaké zdravotné dôsledky či istoty sa dajú zabezpečiť aj pri zachovaní istej formy účasti na verejných bohoslužbách. Medzi nula a jedna je ešte veľa desatín možností, ktoré sa dajú uskutočniť.

Základná logika, ktorá je za tým, znie, že otvorené ostáva to, čo považujeme za základnú či – ako hovorí vláda – esenciálnu potrebu. Prečo by mala byť aj bohoslužba či verejné vyznávanie viery chápané ako esenciálna potreba?

Na začiatku pandémie sa tu vytvoril nie presný naratív, ktorý prejav náboženskej slobody a spoločnú modlitbu kladie na úroveň verejných zhromaždení alebo verejných prevádzok ako reštaurácia, kino a podobne. Z hľadiska čisto materiálneho pohľadu to chápem, keďže viditeľne ide o nejaké zhromaždenie osôb na jednom mieste a v jednom čase. Ale v situácii, keď sa robí akási hierarchizácia toho, ktoré zhromaždenia a v akej miere možno obmedziť, sa podľa mňa nedostatočne zohľadňuje hierarchia práv a slobôd, ktoré sú garantované ústavou a medzinárodným právom a ktorá bola potvrdená v iných krajinách aj súdnou cestou. To neznamená, že cirkev je bezohľadná a že chce za každú cenu presadzovať svoje práva či nejaké nadpráva. Nedostatočné rozlišovanie je skôr prejavom nedostatočnej citlivosti voči istej hierarchii hodnôt, čo je smutným faktom a ktorý svedčí niečo o celkovom nastavení spoločnosti.

Skúsim sa to opýtať inak. Stáva sa, že aj kresťania a kňazi obhajujú zákaz bohoslužieb. Mne sa napríklad stalo, že mi známa povedala, že v Písme sa píše: „Vojdi do svojej komôrky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.“ Iní povedia, že predsa máme duchovné sväté prijímanie alebo online omše. Okrem tej verejnej teda prebieha aj akoby akási vnútrocirkevná debata, v ktorej sa veriaci pýtajú, čo je to vlastne liturgia, čo sú sviatosti, prečo sú potrebné. Povedzte, prečo teda nestačí online bohoslužba, prípadne duchovné sväté prijímanie?

Eucharistia je vždy spoločným slávením. V minulosti dokonca bolo cirkevným právom zakázané, aby kňaz sám slávil eucharistiu, musel mať minimálne jedného, dvoch miništrantov, pretože je to spoločná eucharistická hostina. Je to znak prítomnosti celej cirkvi. „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi.“ Prejav spoločenstva je jedným z esenciálnych prejav života cirkvi. V písme tiež čítame „schádzali sa na lámaní chleba”. Nelámal si ho každý sám v svojej komôrke. Privátna modlitba, osobné čítanie Písma je jeden z rozmerov života cirkvi. Druhý, ten viditeľný, ale nielen viditeľný kvôli akémusi sociologickému rozmeru, ale kvôli prejavu života cirkvi, je ten, ktorý prežíva cirkev ako spoločenstvo. Samotné slovo cirkev, ecclesia, znamená zhromaždenie. Je ťažko byť zhromaždením bez zhromažďovania sa.

Hovoríte o dvoch aspektoch prežívania viery. Nie je však ten osobný dôležitejší?

Je to, akoby ste sa opýtali, ktorá noha je dôležitejšia. Či ľavá, alebo pravá. Na to, aby sme išli dopredu, potrebujeme kráčať obidvoma nohami. Musia byť obe zdravé a pevné. A takisto je to aj tu. Oba tieto aspekty sa posilňujú. Môj život v spoločenstve posilňuje moju vieru a pomáha mi byť o nej presvedčený a pomáha mi prežívať ju aj v ťažkých časoch a časoch hľadania mojej cesty k Bohu. A môj osobný život, moja osobná skúsenosť s Bohom ma privádza k tomu, aby som túto skúsenosť zdieľal v spoločenstve a pomáhal tak prežívať ju aj bratom a sestrám. Sú to dva úplne doplňujúce sa princípy. A dlhodobo sa ochudobniť o jeden z nich znamená koniec celého spoločenstva. Hovorím dlhodobo, lebo keď sa vrátime k našej pôvodnej téme, tak to neznamená, že cirkev neprežije alebo že bude vstupovať do občianskej neposlušnosti kvôli akejsi naozajstnej nevyhnutnosti, ktorá má svoje legitímne opodstatnenie a je prejavom skôr túžby po verejnom, spoločnom dobre. Toto cirkev rešpektuje, no diskusia tu musí byť komplexnejšia a kompetentnejšia.

Povedali ste, že naša cirkev nie je rebelantská. Vo svete však vidíme, že cirkvi sa k verejnému zákazu bohoslužieb stavali odvážnejšie. V mnohých krajinách sa tieto prípady dostali na súdy. Prečo si slovenská cirkev vybrala túto cestu? Nevnímate to spätne ako chybu?

Aj naša konferencia biskupov podporila požiadavku na generálneho prokurátora zo strany pána Figeľa, ktorú však generálny prokurátor nerealizoval tým, že by ju posunul na Ústavný súd, a preto pokiaľ viem, tak momentálne otázka stále leží na Európskom súde pre ľudské práva. Vo veci striktného cirkevno-právneho vyjadrenia sme stále v akomsi očakávaní.

Ale ja si myslím, že slovenská cirkev vystupuje celý čas koherentne. Príkaz, ktorý je daný, poslúchla a potom sa môže diskutovať o jeho legitimite. Nič ma ale neoprávňuje k tomu, aby som sa staval na miesto občianskej autority, ktoré mi neprináleží. Je to koherentný prístup, lebo na druhej strane si uvedomujeme, že tieto opatrenia nie sú robené preto, aby poškodili cirkev, spravili jej zle alebo ju prenasledovali. Nie sú tu splnené podmienky, ktoré by nám dávali morálne právo na vnútornú výhradu, a teda aj občiansku neposlušnosť. Je to skôr otázka vhodnosti či primeranosti, o ktorej môžeme diskutovať s kompetentnými autoritami. Táto diskusia sa má viesť legálnou formou, s pokojným duchom, bez predsudkov, bez vháňania celej spoločnosti do ešte väčšieho napätia a bez vytvárania politických treníc a protitlakov využívajúc nejaké vnútorné napätia. Tohto všetkého sa cirkev chce strániť, pretože to neprislúcha jej kompetencii.

Znamená to, že biskupi z iných krajín, ktorí zaujali iný postoj, vyvolávali spor v spoločnosti?

Neviem o tom, že by v nejakej krajine biskupi postupovali tak, že by vyzvali ľudí k občianskej neposlušnosti.

Myslel som skôr na to, že v niektorých iných krajinách cirkev zákaz verejného slávenia bohoslužieb riešila súdnou cestou.

Ale veď aj my očakávame odpoveď z Európskeho súdu pre ľudské práva. Túto žiadosť o preskúmanie sme morálne podporili. Neboli sme jej iniciátormi, ale nevidím dôvod, prečo by malo dávať tú istú žiadosť desať rôznych inštitúcií.

Necítite to tak, že by vám vláda vstupovala do vašich kompetencií?

Nie, keďže rozhodnutie pre moju eparchiu som prijal ja ako biskup. Ja som povedal, že dvere chrámu budú počas liturgie zatvorené a počas dňa otvorené a že kňaz bude prítomný v chráme k dispozícii na individuálnu pastoráciu. Nariadil som to preto, aby sme sa vyhli tomu, že počas liturgie vojdú do chrámu dvadsiati, tridsiati ľudia a za nimi policajti, ktorí ich budú legitimovať. Štát mohol povedať len to, že ľuďom nedovoľuje ako dôvod opustenia domova návštevu chrámu. Áno, je to diskutabilná záležitosť, ale je platná, pokiaľ nie je rozhodnuté inak. Tu by som chcel uviesť na správnu mieru, že mne nikto nezakázal sláviť liturgiu ani mi neprikázal zamknúť chrám.

Vládni politici sa už vyjadrili v tom zmysle, že keď sa budú uvoľňovať pravidlá, tak sa budú uvoľňovať najprv pre zaočkovaných. To znamená, že sa asi zopakuje situácia spred pár dní, keď vláda zakázala vstup na bohoslužby nezaočkovaným občanom. Má však cirkev do kostola púšťať len zaočkovaných?

Pokiaľ bude prijaté legitímne, zákonné nariadenie, že na isté miesta majú prístup len ľudia, ktorí sú zaočkovaní, cirkev ho bude rešpektovať. Rozhodnutie v tomto zmysle nemožno chápať ako zlomyseľné pokusy o segregáciu, ale ako legitímnu a nevyhnutnú kategorizáciu osôb z hľadiska verejnej bezpečnosti. Spoločnosti toto právo prislúcha a ja by som ho vôbec nechcel spochybňovať. Vo chvíli, keď takéto rozhodnutie bude vydané, tak ho cirkev bude rešpektovať.

Dokonca by som povedal, že cirkev bola prvá, ktorá ešte na jar tohto roku, vo chvíli, keď sa rozbiehalo očkovanie, na vnútornom fóre vravela, že sme ochotní v chrámoch aj na propagáciu očkovania povedať, že do chrámu môžu prísť len tí, ktorí sú očkovaní, keďže sa to považuje za cestu k slobode, ako to bolo často uvádzané. Samozrejme, tu sa otvárajú praktické otázky, ako napríklad kto to bude v malej dedinskej farnosti kontrolovať, prípadne, kto má právo kontrolovať zdravotný stav, ale to sú otázky otvorené pre všetky ostatné prevádzky. Ale v princípe by som v tom nevidel problém.

• 

• 

Nie je to príliš tvrdé voči neočkovaným? Ozývajú sa hlasy, ktoré tvrdia, že je to, akoby Ježiš povedal, poďte ku mne všetci, ktorí ste zdraví a zaočkovaní, a vy ostatní choďte preč.

Vôbec nie. Ja mám skôr pocit, že momentálne sa uplatnil iný princíp. Ja som nezaočkovaný, lebo nechcem, ale nechcem byť ani v ničom obmedzený. A ak má byť obmedzenie, tak pre všetkých rovnaké. Iste poznáte tú scénu zo života kráľa Šalamúna, kde sa dve matky hádajú o dieťa a tak Šalamún nariadi rozseknúť ho na polovicu, s čím tá, ktorej dieťa nepatrilo a ktorá na súde klamala, súhlasila, aby radšej nebolo ani po jej, ani po tamtej. Tá skutočná matka povedala, že radšej sa dieťaťa zriekne, len aby žilo. Ja mám pocit, že aj my sme takíto, že radšej nech sú zatvorení všetci, než aby som bol kvôli mojej neochote zaočkovať sa, bol v niečom obmedzený. Tak radšej obmedzme všetkých. Aj konferencia biskupov vyjadrila svoju bolesť a rozčarovanie z toho, že sme nedokázali presvedčiť spoločnosť k prijatiu očkovania ako nateraz najefektívnejšieho spôsobu boja proti epidémii.

Nie je povinné očkovanie v rozpore s vyhlásením Kongregácie pre náuku viery, ktorá hovorí, že očkovanie nesmie byť povinnosťou a musí ostať dobrovoľné?

Áno, nesmie byť povinnosťou. Ale to, že niekto nechce využiť očkovanie, by nemalo byť dôvodom na to, aby boli na svojej slobode obmedzovaní tí, ktorí očkovanie chceli využiť.

Tí, ktorí odmietajú súčasné vakcíny, na to môžu mať aj náboženské dôvody. Poznáme to z USA, kde napríklad aj mnohé diecézy dávajú svojim veriacim, ktorí o to požiadajú, potvrdenie o tom, že majú nárok na náboženskú výnimku z očkovania, pretože vo vakcínach sú použité bunkové línie z potratených detí.

Výhrada vo svedomí je princíp, ktorý si mimoriadne vážim. Ale v prvom rade ide o to, že aj výhrada vo svedomí má byť budovaná na základe správne formovaného svedomia. A kto je garantom správne formovaného kresťanského či katolíckeho svedomia v tak delikátnej téme, ako je otázka očkovania sama o sebe a tiež očkovania týmito konkrétnymi vakcínami? Pre mňa je tu záväzné a usmerňujúce učenie Kongregácie pre náuku viery, ktorá je oficiálnym orgánom katolíckej cirkvi a ktorá má pomôcť formovať svedomie katolíkov v tejto veci. Tam sa jasne dávajú dištinkcie. Hovorí sa tam „nie“ absolútnej povinnosti očkovania, je tam rozlíšenie medzi spoluprácou so zlom, ktorá priamo zaseje akési zlo, a možnosť či vlastne aj povinnosť preferenčnej voľby medzi vakcínou A a vakcínou B, teda vakcínou, ktorá vzdialeným spôsobom môže vzbudzovať nejakú výhradu, a preferovanie tej, ktorá týmto nie je poznačená, ak by existovala takáto možnosť voľby.

Treba však vylúčiť aj tú predstavu, akoby kvôli každej ampulke bol usmrtený ľudský plod. Ide o komplikovanejšiu technickú otázku. Dnes už vieme, že v 70. rokoch boli pri výrobe kmeňových buniek použité bunky z potrateného dieťaťa, ktoré ale nebolo zabité kvôli tomu, aby bola vyrobená táto vakcína. Raz som povedal, že nebudem chváliť Hitlera za to, že staval diaľnice. Ale to by mi nemalo brániť v tom, že by som išiel navštíviť chorého priateľa po diaľnici, ktorá bola vystavaná v Hitlerových časoch. Niekto povie, že by som mohol ísť aj poľnými cestami. Možno mohol a možno aj nie.

Tu, myslím si, nie je spor, keďže pri očkovaní týmito vakcínami nedochádza k materiálnej spolupráci so zlom. Ale je tu aj druhý argument, ktorým je znecitlivenie svedomia na zlo potratu, o ktorom hovoria viacerí americkí biskupi…

…myslím si, že toto u nás nehrozí, pretože v otázke zla potratu cirkev na Slovensku vystupuje veľmi jasne a jednoznačne, aj keď to voči nej vyvoláva nepriateľstvo. Áno, hovorme aj naďalej o scitlivovaní svedomia, veď aj pri poslednom parlamentnom hlasovaní, ktoré sa ani netýkalo zákazu potratov, sme videli, že citlivosť na zlo potratu je v našej spoločnosti nedostatočná. Ale nemyslím si, že aplikovanie vakcíny túto situáciu zhorší. Naopak, mám pocit, že na túto morálnu výhradu sa dosť účelovo a nie s dobre formovaným svedomím odvolávajú ľudia, ktorí nemajú takú citlivosť na iné princípy dodržiavania cirkevnej morálky. Napríklad, málokto si povie, že si nekúpim tie a tie tenisky, tej a tej značky, lebo sú vyrábané detskou prácou kdesi v Thajsku. A to je vec veľmi konkrétna, lebo všetkých tých topánok sa dotýkali konkrétne ruky konkrétneho dieťaťa.

Ja zas vidím, že sa to deje. A teraz nie v oblasti samotných potratov, ale v oblasti techniky, ktorá sa používa pri výrobe týchto vakcín. Zúčastnil som sa diskusie, kde ľudia vraveli, že na tom predsa nie je nič zlé. Dieťa zomrelo, tak sme mu vzali bunky a buďme radi, že dnes vďaka tomu môžeme zachraňovať životy. No my vieme, že tento proces je nemorálny a nemá sa robiť. Navyše, keď všetci prijmú vakcínu bez toho, aby sme sa voči tomu ohradili, tak firmy, ktoré tento postup používajú, nemajú dôvod meniť svoje postupy.

Chápem túto diskusiu, len si nemyslím, že polovica Slovenska, ktorá je nezaočkovaná, to odmieta z dôvodu, ktorý ste popísali. Toto je promile z promile ľudí na Slovensku, ktorí sú schopní v tejto problematike viesť minimálne čiastočne kvalifikovanú debatu a ktorí pristupujú k tejto problematike z tohto dôvodu. No myslím, že by nebolo celkom legitímne, ak by sme argumentáciou, ktorá sa môže dotýkať promile ľudí riešili celospoločenskú problematiku, kde je citlivosť postavená niekde úplne inde a kde je aj nespolupráca zdôvodnená inými, často zavádzajúcimi tvrdeniami.

Na druhej strane, nechcem nijako znížiť legitimitu debaty o rôznych formách medicínskeho výskumu, no rovnako tak mu nechcem prisudzovať väčšiu spoločenskú dôležitosť, než v tejto chvíli má. Áno, túto tému bude potrebné otvoriť a bude potrebné dať maximálnu podporu akémukoľvek výskumu, ktorý bude morálne nezávadný. Ale ak by sme chceli tento princíp uplatniť ad absurdum, tak by sme sa museli dopracovať prakticky k čomusi podobnému ako je nami kritizovaná cancel culture, to znamená vylúčiť z nášho života všetko, čo je nejakým spôsobom hoc aj veľmi vzdialene spojené so zlom. A keby sme to chceli uplatňovať skutočne rigorózne a tak ako to uplatňovali nábožní židia, ktorých nazývali farizeji, tak by sme došli až k totálnemu bloku spoločnosti, lebo potom by sme museli vyškrtávať všetko, čo bolo akýmkoľvek spôsobom spojené so zlom. No potom by sme museli vyškrtnúť aj veľkú časť našej kultúry, tradícií a množstvo iného.

• 

• 

To si ja nemyslím, keďže stanovisko kongregácie hovorí, že ľudia, ktorí to vyhodnotia tak, že sa chcú zaočkovať týmito látkami, k nemu môžu s čistým svedomím pristúpiť. No na druhej strane, povinné očkovanie môže vystaviť do absurdnej situácie napríklad lekára, ktorý pozná zloženie vakcín aj ich výrobu, rozumie dobre rizikám, ktoré so sebou prináša epidémia, no zároveň je pre neho prijatie takto vyrobenej vakcíny osobne morálne neprijateľné. Z USA poznáme prípady, keď napríklad diecézy nariadili povinné očkovanie. Ak by spomenutý lekár pracoval v katolíckej nemocnici, tak by bol vyhodený za to, že dodržiava učenie katolíckej viery.

Tu sme sa dostali k téme správne formovaného svedomia a vlastného svedomia.

Ako to myslíte?

Pre kresťana katolíka formovanie svedomia, zvlášť v takejto otázke, ktorá nie je priamo a lineárne jednoznačná, slúžia aj vyjadrenia učiteľského úradu cirkvi. Kongregácia pre náuku viery je jedným z prejavov učiteľského úradu cirkvi, ktorý mi pomáha správne formovať svedomie, aby nebolo len mojím osobným svedomím vychádzajúcim len z mojej osobnej interpretácie či predstavy.

A táto kongregácia tam dala aj vetu, že očkovanie nemá byť povinné.

Pokiaľ viem, nikde nedošlo k celoplošnému povinnému očkovaniu. 

Ak sa vrátime k účasti na liturgii len pre zaočkovaných, tak tu by došlo k situácii, že ak sa chcú dostať na bohoslužbu, tak sa musia zaočkovať.

Nie, nemusia. Tu by len bolo platné nejaké štátne, nie cirkevné nariadenie, ktoré môže zvýhodniť jednu skupinu občanov oproti tým, ktorí sú znevýhodnení. Znevýhodnenie neočkovaného vychádza z predpokladu jeho väčšej rizikovosti a zvýhodnenie očkovaného spočíva v tom, že je menej rizikový. A súčasťou tejto zvýhodnenosti môže byť napríklad aj to, že má aj možnosť plnej účasti na verejnom, nielen občianskom, ale aj cirkevnom živote.

Joseph Meaney, americký bioetik a šéf Národného katolíckeho bioetického centra hovorí, že keď toto človek tvrdí, tak v skutočnosti neočkovanému nedáva slobodu, lebo práve tým chce dosiahnuť, aby sa zaočkoval.

Buďme v tom menej špekulatívni a viac pragmatickí. Klasická tomášovská definícia zákona je, že Lex est ordinatio rationis ad bonum commune et ab eo, qui curam communitatis habet, promulgata, teda, že zákon je rozumné nariadenie od toho, kto má právomoc pre dobro celej spoločnosti. Špekulatívna otázka môže byť riešená na špekulatívom fóre. Ale vo chvíli skutočnej zdravotnej krízy verejná moc musí a má konať. A musí a má konať nejakými normami a princípmi, ktoré majú zabezpečiť čo najväčšie dobro celej spoločnosti alebo aspoň jej čo najväčšej časti. Preto si myslím a považujem za legitímne rozhodnutia, ktoré by viedli k tomu, aby čo najväčšej časti obyvateľstva zabezpečila čo najväčšiu možnú ochranu vo forme čo najprístupnejšej. A ak má byť jej nevyhnutnou súčasťou aj vytvorenie kategórií občanov podľa ich stavu zaočkovanosti, tak v tom nevidím porušenie ľudských práv, aj keď ide o isté obmedzenia.

A pri požiadavke rešpektovania osobnej slobody musí byť zohľadnené aj to, že ten, kto absolutizuje svoju slobodu, musí uznať aj slobodu spoločnosti chrániť sa v čo najširšej miere spôsobmi, ktoré sú legitímne a čo najúčinnejšie. Myslím si, že spoločnosť má právo vydávať usmernenia, ktoré majú zabezpečiť čo najväčšie spoločné dobro bez toho, aby porušila elementárne ľudské práva. A to či už osobné, alebo skupinové. A dokonca aj ich nedobrovoľné podmienenie v nevyhnutnom a primeranom rozsahu. Slová nevyhnutné a proporcionálne sú tu pre mňa kľúčové. Naopak, myslím si, že najväčšou škodou spoločnosti je, a výsledkom je práve dnešná situácia, že tu dlhodobo dochádza k totálnej strate úcty k akejkoľvek autorite v mene osobnej slobody. Respektíve, často dochádza k podrývaniu aktuálnych nositeľov verejnej autority zo strany tých, ktorí ju chcú získať. Cirkev v tomto nikdy nebude súčasťou takýchto hier.

Hovorili ste, že svedomie má byť dobre vyformované. Ak je svedomie zlé vyformované, tak ho nemáme povinnosť rešpektovať?

Je súčasťou učenia cirkvi, že po celkom osobnej stránke má človek právo nasledovať aj chybné svedomie.

Nie je to dokonca povinnosť? Nemá človek povinnosť riadiť sa svojím svedomím?

Človek má urobiť všetko pre to, aby mal správne formované svedomie. Ak má nesprávne formované svedomie, tak treba rozlišovať, či je tomu tak zavineným spôsobom, tak potom má vinu, ktorá vyplýva z nesprávne formovaného svedomia. Ak má nesprávne formované svedomie nezavineným spôsobom, tak je jeho morálna zodpovednosť za svoje konanie umenšená. Otázka teraz je, či mám svedomie formované zavineným alebo nezavineným spôsobom. Čo mi v tom prekáža? Len vlastná hrdosť alebo neschopnosť dostať sa k informáciám? Je to delikátna otázka, lebo niekto by takto mohol ospravedlniť aj terorizmus. Mudžahedín, ktorý sa ide odpáliť v dave, má nesprávne formované svedomie. Má ale povinnosť nasledovať svoje svedomie a odpáliť sa? A keď tak urobí, tak poviem, že urobil niečo správne, lebo konal podľa svojho svedomia?

Už viackrát ste hovorili o potrebe nerozdeľovať a spájať spoločnosť. Rovnako argumentujú aj chorvátski biskupi, akurát, že z toho dôvodu vydali vyhlásenie, v ktorom píšu, že sú proti povinnému očkovaniu. Vo svete teda vidíme rôzne prístupy.

Možno aj to ukazuje, že v tejto situácii, ktorá je nová pre celý svet, nikto nemôže povedať, že má správne riešenie či patent na rozum. Celá spoločnosť, každý štát ide dopredu systémom pokus, omyl. Aj tu sa preto nechceme pasovať do roly, že máme jediné správne riešenie. To naše slovenské neustále porovnávanie sa s okolím je dobré, lebo nás môže v mnohom poučiť, no ukazuje, že tie isté chyby, postupy alebo výsledky sa dosahujú aj inde s rovnakými dilemami, ale to, čo v iných štátoch nie je až tak silne viditeľné, je vnútorné rozdelenie spoločnosti, ale aj reprezentantov spoločnosti. Ja vidím, že v iných krajinách sa dokáže celé politické spektrum v čase verejnej krízy dohodnúť na spoločnom postupe. A toto by malo byť podnetom aj pre Slovensko.

Keby štát nariadil povinné očkovanie, cirkev to podporí?

Cirkev tu nie je na to, aby podporovala alebo nepodporovala nejaký obligatórny či represívny rozmer štátneho nariadenia. Cirkev sa vyjadrila k tomu, aby sa každý, kto môže, dal zaočkovať ako prejav lásky, ústretovosti a zodpovednosti.

Keby štát vyhlásil povinné očkovanie a za vami by prišiel reportér, ktorý by sa vás opýtal, či to podporujete, alebo nie, čo poviete?

Poviem, že som občanom tohto štátu, ktorý legitímne nariadenia počúva rovnako ako každý iný občan.

A podporuje alebo je proti?

Moja podpora alebo nepodpora nič nezmení na legitimite takéhoto rozhodnutia. Ale vo chvíli, keď by nebola žiadna iná forma záchrany ľudských životov, tak podporujem taký krok, ktorý „donúti“ spoločnosť k tomu, aby sa nechala zachrániť. Napokon, jeden maličký, štyridsaťštyrihektárový štát to veľmi neriešil a povedal, že všetci zamestnanci musia byť zaočkovaní a kto nie, príde o robotu a môže ísť naspäť do Švajčiarska. To je pre mňa dosť indikatívne. A to nie je štát, ktorý by bol známy svojím tyranským režimom (úsmev).

Nedôvera voči vláde je veľmi vysoká, máme tu veľmi veľké rozdelenie spoločnosti. Máte nejaký recept na to, ako uvoľniť napnutie v spoločnosti?

Nemám recept, ale urobím všetko pre to, aby som tú situáciu ešte viac nenapínal, ale uvoľňoval ju. Nebudem teda robiť nikdy nič pre to, aby som zbytočným či nerozumným spôsobom, ktorý by síce mohol zvolávať u niekoho aplauz, toto napätie zvyšoval. Jedna vec je niečo legitímne žiadať, iná je rozbíjať spoločnosť v situácii celonárodnej a celosvetovej krízy. To by bolo nielen nezodpovedné, ale aj morálne neprípustné, ba možno hriešne.

Posledná otázka. Rímskokatolíci začali advent. Gréckokatolíci začali už dávno, keďže vy máte filipovku. Nad čím premýšľate v tohtoročnom advente alebo v tohtoročnej filipovke?

Možno je to práve tá koincidencia, ktorá v čase začiatku adventu a začiatku sprísnených opatrení vedie k úvahám nad očakávaním. K úvahe nad očakávaním vykúpenia, teda očakávaním, ktoré charakterizovalo celý starozákonný svet, ktorý očakával príchod mesiáša. To je očakávanie, ktoré sa pripomína v čase predvianočného pôstu. Predvianočný pôst má v sebe nielen slovo predvianočný, ale aj „pôst“. A pôst, ktorý zažívame teraz, sa nás najviac dotýka, lebo to nie je len pôst od pokrmu, ale je to aj pôst od možnosti spoločne sa stretávať a sláviť Božie tajomstvá. Prijať túto formu pôstu, ktorá nie je nami zvolená, nie je dobrovoľná, ale nanútená situáciou, je pre mňa a celú našu cirkev výzvou. Je ľahko robiť dobré skutky, ktoré si sami vyberieme. Je ľahké zriecť sa toho, čo si sami vyberieme, pretože to zvládneme. Je omnoho ťažšie prijať ako pôst niečo, čo som si nezvolil.

Otázkou je, či môže byť pôst aj na liturgiu.

Môže, my na východe to máme veľmi jednoznačné. Obdobie Veľkého pôstu prežívame formou pôstu od eucharistických slávení a formou iných modlitieb. Takže je to pôst ako forma prípravy. Nielen ako to, že si niečo odopriem, ale ako forma prípravy, ktorá má vo mne vzbudiť väčšiu túžbu po tom túženom.

To si nechajme na pôst.

Výborne, už sa teším (úsmev).