Rozhovor s Nadine Strossenovou, známou persónou amerického verejného života. Dlhoročná predsedníčka Amerického zväzu pre občianske práva (ACLU), autorka knihy Nenávisť. Tá útočí na koncept takzvaného nenávistného prejavu, známeho v anglosaskom a čím ďalej častejšie aj neanglosaskom svete pod názvom hate speech. Argumenty profesorky Strossenovej sú o to zaujímavejšie, že ona sama vzišla z prostredia progresívnej akademickej vrstvy. ACLU sa však tradične, aj pod jej vedením, zastávala čo najširšej slobody prejavu.

Dokázali by ste našim čitateľom, ktorí nemajú ešte toľko skúseností s pojmom nenávisť a nenávistný prejav, vysvetliť, prečo by im mali venovať náležitú pozornosť?

Už preto, že to za veľmi dôležitú tému považuje mnoho vlád po svete, OSN aj veľa jednotlivcov. V rámci boja s nenávistným prejavom sa dnes koná asi najviac cenzúry, čo sa týka predovšetkým spoločenstva demokratických krajín. Takzvané prejavy z nenávisti sú chápané ako niečo tak protikladné k ľudským právam a demokracii, rovnosti a slobode, že sa považuje za legitímne ich cenzurovať. Pritom nenávistný prejav býva definovaný vágne, často tak široko, že do neho spadne aj legitímna politická kritika.

Keď sa povie nenávistný prejav, predstavíme si niekoho, kto útočí na tú či onú menšinu: národnostnú, náboženskú, sexuálnu. Ako sa vám odpovedá na tvrdenie, že vy akoby obhajujete nenávistný prejav?

Áno, ľudia sa ma často pýtajú: Prečo sa, preboha zastávaš, hate speech? Prečo máš potrebu zastávať sa pornografie? Odpovedám: No preto, že sú napadnuté. Necítim nutnosť zastávať sa prejavov populárnych. U nás v USA, kde sa ľudia naprieč názorovým spektrom v abstraktnej rovine k slobode prejavu veľmi hlásia, je dnes v spoločnosti enormná podpora pre cenzúru nenávistného prejavu. Obzvlášť medzi mladými ľuďmi, ktorí sú proti hate speech na internete a sociálnych sieťach akoby všetci. A proti dezinformáciám. Čo sú dnes dva spojené druhy stigmatizácie. Niekedy sa nenávistný prejav a dezinformácia skutočne prekrývajú: keď vyhlásite, že všetci Mexičania sú sexuálni násilníci a všetci ľudia z Blízkeho východu teroristi, tak je to jednak dezinformácia a jednak nenávistný prejav. To áno.

Odkedy je potieranie hate speech v Amerike taký fenomén?

Vlastne po celý môj dospelý život. Moja organizácia ACLU mala známy prípad, keď v Skokie v štáte Illinois chceli v roku 1977 demonštrovať neonacisti. V mestečku, ktoré je v podstate predmestím Chicaga, bývali ľudia, ktorí prežili holokaust. Samospráva sa pokúsila zhromaždenie zakázať, prípad prišiel až na Najvyšší súd, my sme boli proti zákazu. Zákaz bol zrušený. Väčšina Američanov vie, aj vďaka Skokie, že podľa americkej ústavy, jej prvého dodatku, nezáleží na tom, aký opovrhnutiahodný nejaký názor je a ako veľmi opovrhovaný je jeho nositeľ, že to samo neospravedlňuje cenzúru. Už vtedy zástancovia zákazu tých demonštrácií používali názov hate speech. Potom v 80. rokoch vyšli v novinách inzeráty, ktoré si zaplatila skupina profesorov práva, v ktorých sa žiadalo postaviť nenávistný prejav mimo zákona. V tom čase sa začali prijímať kódexy proti hate speech na univerzitách, na kampusoch. Práve v tom čase totiž začali byť viditeľné plody desegregácie a na univerzitách sa prvýkrát vo väčších počtoch vyskytovali študenti z rasových menšín. A veľa žien. Čoskoro sa začalo tvrdiť, že znížiť bariéry pre študentov skôr diskriminovaných nie je dostatočné, že tí ľudia sú vystavovaní nenávistným prejavom, a preto stále nepožívajú skutočne rovnaké príležitosti.

Vo svojej knihe konštatujete vec, ktorá človeka vyrastajúceho v predstave, že Amerika má absolútnu slobodu prejavu, prekvapí. Totiž že podľa prvého dodatku americkej ústavy určité druhy nenávistného prejavu trestať možno.

Štát, vláda, úrady absolútne nesmú cenzurovať názor len preto, že s ním nesúhlasia. Avšak ak nejaký prejav v danom kontexte priamo hrozí špecifickou, vážnou, bezprostrednou škodou, potom áno, potrestaný byť môže. Súd tu musí vykonať takzvaný test naliehavosti. Nenávistný prejav vedome podnecujúci k násilnej akcii, ktorá sa môže stať bezprostredne, potrestaný byť môže. Okolo toho sa práve teraz točí vážna debata, ktorú budú musieť vyriešiť súdy: Napĺňa to, čo povedal Donald Trump 6. januára, štandard vedomého podnecovania? Ak áno, bude za to potrestaný. V takom prípade ani prezident nepožíva absolútnu ochranu.

A musíte konkrétne niekoho vymenovať, aby vyhrážky alebo podnecovanie alebo naháňanie strachu boli trestné?

Nie. Objasním to na príklade nepokojov v Charlottesville z augusta 2017, kde moja organizácia rovnako ako v Skokie vystúpila za právo ľudí demonštrovať svoj absolútne odporný pohľad na svet. Kým demonštranti pochodujú za skandovania hesiel ako: Nás nenahradíte, Židia nás nenahradia, Krv a pôda, sú to hnusné veci, ktoré ale neospravedlňujú ich cenzúru. Ale keď sa potom ich masa zhromaždila so zapálenými pochodňami a mávajúc pochodňami pochodovala voči protidemonštrantom, tu už je kritika chýbajúceho zásahu polície namieste, tu by som sa, ak by som stála medzi protidemonštrantami, mohla konkrétne cítiť ohrozená na slobode i na svojej slobode prejavu.

(viac…)




Najnovšie autorské články