Nedávno som dostala celkom zaujímavú otázku od jednej čerstvej mamičky. Spýtala sa ma, či aj u nás doma darčeky nosí Ježiško.

Jej otázka ma preniesla v čase o pár desiatok rokov späť. Pamätám si na to veľmi dobre, keď mi ako osemročnej staršia sestra nešťastnou náhodou prezradila, že darčeky nenosí Ježiško, ale rodičia. 

Sedeli sme v obývačke na koberci pod obrovskými listami izbovej rastliny. Naklonila sa ku mne a tajuplne mi pošepkala: 

„Poviem ti tajomstvo, ale nikomu to neprezraď!“ 

Srdce sa mi rozbúšilo vzrušením. 

„Ježiško neexistuje! Je to celé iba výmysel!“ 

Rana priamo pod pás. Knokaut. Ležím bezvládne vo svojej mysli. Nechcem tomu uveriť. 

To predsa nemôže, to nesmie byť pravda! Ježiško? Môj najväčší hrdina a iba vymyslený? 

Bežím za mamou. Musí mi to vysvetliť! Ona určite pozná pravdu.

Mama však len tichým prikývnutím priznáva. Tam, v tom okamihu zomiera kus môjho detstva. 

Zomiera viera v skutočné nefalšované zázračno. 

Odrazu sa tá ligotavá vianočná salónka, ten zázrak zázrakov, premieňa len na obyčajný kamienok zabalený v celofáne. Nič iné. Iba čisto číry podvod. Romanticky navoňaný, no aj tak veľmi boľavý. 

Dnes, keď už aj ja som mamou, premýšľam. 

Čo nás ženie k takému zradnému, naoko nevinnému a tak ľahko uveriteľnému klamstvu? Túžime aspoň na chvíľku vidieť zažiariť tie malé očká? Túžime sa vďaka nim aj my sami vrátiť do chvíľ, keď sme ešte verili na zázraky? Túžime po tom aj napriek sklamaniu, ktoré si človek (to večne malé dieťa v nás) nosí ešte roky vo svojom srdci? 

Vianoce vtedy tam dostali trpkú príchuť. Otriasli mojou dôverou v pravdu dospelákov. Otriasli aj vierou v to veľkolepé dielo Ježiša Krista. Pritom stačilo tak málo. Stačilo iba povedať pravdu. Pravdu, ktorá nepotrebuje pozlátka, lebo ona sama má nesmiernu hodnotu. 

Pravdu o skutočnom zázračne, ktoré sa rodí zas a znova každé Vianoce v nás. 

O láske, ktorá má moc zohriať srdce nielen na pár dní, ale naveky. 

Vianočné obdobie v tomto neľahkom čase je asi pre každého z nás ešte o čosi výnimočnejšie. Sviatočné chvíle prežité s rodinou a priateľmi by sa dali prirovnať k zrnkám zlata, ktoré si starostlivo uchovávame v dlaniach i v srdci. Slovo blízkosť v súvislosti s dianím posledných mesiacov dostáva úplne iný rozmer. Darčekmi sa odrazu stávame jedni pre druhých a náš spoločný čas je vzácnym pokladom.

A keď sa doma zhovárame o darčekoch ukrytých pod stromčekom, priznávam, rozhodla som sa svojim deťom hovoriť pravdu. 

Lebo dary, ktorými sa vzájomne obdarovávame (a nielen tie), sú prejavom našej lásky, ktorá však iba vďaka Ježišovej láske nesie skutočne zázračný rozmer. 

Nebyť jej, všetky pozlátka Vianoc by stratili význam. 

Ako to býva na Vianoce u vás? 

Martina Kavuliaková Stríbrnská

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.