Stanley Povoda pochádza z Československa, už v detstve začal vyrábať robotov, ktorých má dnes po celom svete. Bez preháňania sa dá povedať, že ide o jednu z najnevšednejších a zároveň málo známych slovenských osobností. Jeho „čapkovské deti“ hrávajú v kapele, prečesávali Černobyľ, skúmali podmorské svety a hrali aj v amerických seriáloch. Stanleyho životný príbeh je pozoruhodný aj jeho útekmi pred komunistickou totalitou, službou vo francúzskej cudzineckej légii, kde počas vojenskej akcie v Afrike takmer prišiel o život. Hoci sa o neho zaujímali americké médiá a ocitol sa aj na titulkách zámorských novín, nedávno zakotvil späť na Slovensku, keď sa usadil na kraji dedinky pod Štiavnickými vrchmi. Rozhovor uverejňujeme s fotografiami Tomáša Oslanca, ktorý Stanleyho zaznamenával počas ročného cyklu v projekte Rok s dokumentom, ktorého lektorom bol fotograf a pedagóg Matúš Zajac.   

Stanley, kedy ste začali vyrábať robotov?

Keď som mal asi pätnásť rokov. Je za tým celá história. Brigádoval som ako chlapec v zberných surovinách, ľudia tam nosili všelijaké veci aj knižky. Priniesli aj RUR od Karla Čapka. Vzal som si ju domov. Ako dieťa som inklinoval k elektronike, v televízii bežal seriál o robotovi Emilovi, to bol tiež robot poskladaný z kartónov. Tak som si povedal, že si vo svojej detskej fantázii postavím rovnakého z odpadu. Vtedy sme bývali v Příbrami, mali sme v pivnici nejakú preglejku. Dal som do toho motory zo stieračov a svetlá z auta, zabudoval som do neho rádio. Bol to už robot, ktorý sa hýbal a hralo z neho rádio.

Bol to váš prvý robot?





Najnovšie autorské články