Robotman Stanley: Robotov som vyrábal od detstva. Slúžili od Černobyľa až po Karibik

Stanley Povoda pochádza z Československa, už v detstve začal vyrábať robotov, ktorých má dnes po celom svete. Bez preháňania sa dá povedať, že ide o jednu z najnevšednejších a zároveň málo známych slovenských osobností. Jeho „čapkovské deti“ hrávajú v kapele, prečesávali Černobyľ, skúmali podmorské svety a hrali aj v amerických seriáloch. Stanleyho životný príbeh je pozoruhodný aj jeho útekmi pred komunistickou totalitou, službou vo francúzskej cudzineckej légii, kde počas vojenskej akcie v Afrike takmer prišiel o život. Hoci sa o neho zaujímali americké médiá a ocitol sa aj na titulkách zámorských novín, nedávno zakotvil späť na Slovensku, keď sa usadil na kraji dedinky pod Štiavnickými vrchmi. Rozhovor uverejňujeme s fotografiami Tomáša Oslanca, ktorý Stanleyho zaznamenával počas ročného cyklu v projekte Rok s dokumentom, ktorého lektorom bol fotograf a pedagóg Matúš Zajac.   

Stanley, kedy ste začali vyrábať robotov?

Keď som mal asi pätnásť rokov. Je za tým celá história. Brigádoval som ako chlapec v zberných surovinách, ľudia tam nosili všelijaké veci aj knižky. Priniesli aj RUR od Karla Čapka. Vzal som si ju domov. Ako dieťa som inklinoval k elektronike, v televízii bežal seriál o robotovi Emilovi, to bol tiež robot poskladaný z kartónov. Tak som si povedal, že si vo svojej detskej fantázii postavím rovnakého z odpadu. Vtedy sme bývali v Příbrami, mali sme v pivnici nejakú preglejku. Dal som do toho motory zo stieračov a svetlá z auta, zabudoval som do neho rádio. Bol to už robot, ktorý sa hýbal a hralo z neho rádio.

Bol to váš prvý robot?

Áno, robil som pokusy, hral som sa s nimi. A hrám sa doteraz.

Ale potom ste sa pokúsili o niekoľko útekov za železnú oponu. Koľko ste mali rokov, keď ste sa pokúsili prvýkrát utiecť?

Šestnásť. Za starých čias museli školy chodiť na brigádu. Išli sme oberať chmeľ. Mal som kamaráta menom Vítovec, gitaristu. Ja som chodil do ľudovej školy, hrával som na harmoniku. Počas tej brigády sme spolu hrali. Ako mládežníci sme boli na brigáde rozdelení, dievčatá boli v jednej dedine a chlapci v druhej. Po brigáde sme sa ale schádzali pri jednom rybníku a tam sme hrali a „žúrkovali“. Profesori na to prišli, nachytali nás a riešili, kto za to môže. „Vítovec a Povoda!“ Vyhodili nás zo školy.

Tak sme sa dali dokopy, že ujdeme. Šli sme do Poľska. Cez Krkonoše, Sněžku a Vrchlabí. Ubytovali sme sa a vybrali sme sa na Obří boudu, za ňou je už poľská hranica. Mali sme to vymyslené tak, že bude búrka a počas nej pôjdeme na svoje ubytovanie. Horská služba nás najprv nechcela pustiť, povedali sme im však, že kým búrka príde, my už budeme dole. Napokon nás pustili, ale očakávali, že po príchode na Obří boudu sa ozveme. My sme ale nešli smerom na Vrchlabí, ale na druhú stranu, cez hranice. Mysleli si, že sme zablúdili, a tak vyhlásili pátranie. To už sme sedeli vo vlaku na Jeleniu Góru. Docestovali sme až do Gdaňska, odkiaľ sme chceli ísť trajektom do Švédska. Ale keďže po nás pátrali, chytili nás.  

Potom ste sa ale pokúsili o útek znova…

Tentoraz sme išli do Nemecka cez Berlínsky múr. Samozrejme, že nás chytili. Po prvom úteku ma dali do polepšovne. Po tomto druhom úteku ma už zavreli.

Už ste boli dospelí?

Nie, stále sme boli mladiství. Keď ma pustili, pokúsil som sa utiecť znova. Šiel som cez Maďarsko do Juhoslávie. V Lučenci som sa stretol s jedným Brňanom, ktorý tiež utekal, dali sme sa dokopy, že ujdeme spolu. Sedeli sme spolu v krčme v jednej českej pohraničnej dedine, zabudol som už, ako sa volala. Hľadali sme kontakt na hranici, ktorý by nám pomohol. Bol tam chlapík menom Kováč. Popíjali sme, kúpili sme mu pivo. Pýtali sme sa ho, či majú v dedine nejaké dievčatá. Áno, tu je kopec dievčat, príďte! vravel nám.

Prišli sme večer na stanicu a tam boli žandári. Keď sme vystúpili z vlaku, pristúpili k nám s baterkami a svietili na nás, pýtali sa, kto sme. „Nadrzovku“ som im hovoril, že som mladý pán Kováč, ktorý tam býva. Jeden z nich povedal: Á, poznám ho, veď to je mladý pán Kováč! Potom sme išli smerom, kde býval pán Kováč, lebo po nás pozerali. Tak sme suverénne vošli do jeho záhrady, otvorili sme si bránku a vstúpili dnu, akoby sme tam bývali. Ale Kováč nám nepovedal, že má na dvore psa. Tak sme sa rozutekali a zastavili sa až na železnici. Po železnici v jarku sme sa preplazili do Maďarska. 

A pohraničiari?

Na hranici bol jeden pohraničiar. Podarilo sa nám pomaly nenápadne prejsť, nezbadal nás. Nastúpili sme na vlak smerom na Budapešť a potom do Juhoslávie. Na hranici mi ale ten chlapík, s ktorým som utekal, povedal, že nejde a vracia sa späť. Išiel som teda sám, ale jeho chytili a prezradil im, že je tam ešte jeden. Samozrejme, že ma chytili. Bol som vo väzení v Budapešti, potom ma previezli do Banskej Bystrice, kde ma už čakali bachari, aby si na mne zgustli: „Pánkovi sa nepáčilo v republike?“ Bum-bum…

Zmlátili vás?

A ako dobre! Aj zuby povyrážali. ŠTB-áci si po mňa prišli, to ma zachránilo, že ma nezbili ešte viac. V Banskej Bystrici som mal súd. Už neviem presne, koľko som dostal, asi dva a pol roka. Išiel som domov späť do Příbramu. Mal som tam dvoch kamarátov, volali sa Pepa Král a Ruda Hamrle. Dohodli sme sa na úteku v trojici. Oni ale boli neskúsení, predtým nikdy neutekali. Opäť sme sa vybrali cez Maďarsko do Juhoslávie. V Novom Sade v Juhoslávii sme stopovali, no zastavil nás policajt na motorke a začal nás kontrolovať. Žiadne pasy sme, samozrejme, nemali, iba občianky. Pozrel na nás a povedal nám: Veľa šťastia!

Nebonzol vás?

Nie, vôbec, to bol frajer, hneď vedel, že utekáme, a poprial nám. Zastavili sme jeden nákladiak, v ktorom sa viezli študenti, vydali sme s nimi do Belehradu, kde sme s nimi boli na internáte. Cez rieku sme prešli hranicu do Talianska. Tam sme sa v Terste reštaurácii najedli, opili a zavolali policajtom. Povedali sme im, že sme z Československa a chceme politický azyl.

Vzali nás do utečeneckého tábora pri Terste. Boli sme v ňom asi tri týždne, kým zasadla komisia, ktorá rozhodovala o udelení azylu. Museli sme čakať ešte ďalšie dva mesiace, ale už sme boli voľní, mohli sme sa slobodne pohybovať. Bolo mi v tom tábore už dlho, tak som nečakal. Odišiel som ešte s jedným chalanom do Ríma. Stretli sme tam dvoch mníchov, volali sa páter Francesco a páter Giovanni. Starali sa o ľudí, aj o siroty, ktorým sa napríklad zabili rodičia, a vychovávali ich, až pokiaľ sa neosamostatnili. Chvíľu som bol u nich. Z Talianska sme potom ušli do Francúzska.            

Ako sa to udialo?

To je tiež dlhá história. Stopli sme dve baby, Američanky z New Yorku, ktoré boli na ceste do Švajčiarska. Vzali nás do Francúzska, do mesta Monton. Mali VW Beatle. Na hraniciach sme vystúpili a dohodli sme sa, že my prejdeme hranicu radšej pešo, aby neboli problémy, a oni nás počkajú v meste za hranicou. V noci sme šli cez alpský kopec. Keď sme prešli, v dedine sme sa prezliekli a začali stopovať, na tie Američanky sme už aj zabudli.

Zastavil nás žandár a žiadal občianku, chcel vidieť „razítko“ z colnice, keďže naše občianky vtedy vyzerali ako pasová knižka. (Úsmev.) Už vtedy som hovoril celkom dobre po francúzsky, tak som mu vysvetlil, že sme prišli požiadať o politický azyl. Naložili nás na dodávku a vzali na colnicu. Báli sme sa, že nás vrátia do Talianska. Odviezli nás na policajnú stanicu a tam boli plagáty cudzineckej légie. Celkom rýchlo nám vybavili povolenie k pobytu. Museli sme ísť do Nice a vybaviť si povolenie na prácu. Boli sme celí šťastní. Tak sme išli na cestu a stopovali sme smerom k Nice. Zastavili nám tie dve Newyorčanky, ktoré nás predtým čakali ako blbé. (Smiech.) Tie nás vzali do Nice.

Tam ste vstúpili do cudzineckej légie?

Mali sme peňazí len poskromne, uložili sme sa v noci na pláži spať, schovali sme sa pod jednu loď. Ráno prišli nejaké baby v bikinách, že si vezmú loď, a keď ju otočili, neviem, kto sa zľakol viac, či my alebo ony. (Smiech.) To je len jedna príhoda na okraj. Ale potrebovali sme živobytie a tam sme sa rozhodli vstúpiť do cudzineckej légie.

Skúste vysvetliť, čo to je.      

Je to koloniálna armáda, v ktorej slúžia len cudzinci, armáda poskladaná zo všetky národností. Kontrakt podpisujete na päť rokov, nemôžte ho rozviazať a dostanete za to občianstvo. Bola to kravina, že sme sa na to dali.

Ako ste dostali tento nápad?

Išli sme si vybaviť pracovné povolenie a postavili sme sa do radu dlhého tristo metrov, samý Alžírčan, Maročan či Arab, ľudia z bývalých francúzskych kolónií. Nechcelo sa nám čakať tri dni v rade. Pobehoval tam jeden Juhoslovan a porozprával nám o légiách, že za každý deň dostaneme päť frankov, vyfasujeme škatuľku cigariet, dostaneš najesť. Kamarát Rudo veľmi chcel, ja nie, ale prehovoril ma.

Tak sme sa prihlásili. Našťastie, prebehlo to rýchlo, keďže som vedel po francúzsky. V base v Leopoldove – bol som v tejto väznici ako prvý mladistvý – som sa naučil po francúzsky od spoluväzňa, ktorý ma naučil spievať aj niektoré francúzske marše. Vzali nás do náborového strediska pri Nice. Dali nám tam nové meno, umyli sme sa, dali nám úbor a posteľ. Vedľa bol bar, v légii sme ku každému jedlu fasovali pivo alebo víno. Sedel tam jeden starý vyslúžilec a keď sme si vypili, zaspieval som mu tie piesne, ktoré som sa naučil kedysi v base. Tak sme si ho získali a dali nám aj drinky navyše. (Smiech.)  

Prečo ste ale vstup do légií neskôr oľutovali, dopadlo to zle?

Dopadlo to tak, že som bol na misii v africkom Čade postrelený. Hodili nás na vlak do starej pevnosti v Marseilles. Robili nám IQ testy a lekárske prehliadky. Opýtali sa ma, prečo som vstúpil do légií. Vravel som, že si chcem zaslúžiť občianstvo a začať nový život. Zaradili ma do prvého regimentu, ktorý chodil na misie do zahraničia, aj do Čadu. Bojovali sme proti miestnym gerilám, ktoré chceli zaviesť komunizmus, podporoval ich aj Fidel Castro.

Ako došlo k postreleniu, bolo to vážne?

Počas jednej vojenskej akcie ma postrelili, guľka sa zastavila centimeter a pol od srdca. Vtedy som sa rozhodol légie opustiť. Pobral som sa do Ameriky, nejaký čas som žil aj v Južnej Amerike, ale vrátil som sa do USA, kde som si vzal Američanku. Zobrali sme sa v Belize, vtedy to bol Britský Honduras. Tam som sa staral o komunikačné zariadenia na americkom konzuláte. Tam ma tiež dvakrát zatvorili a obvinili, že pracujem pre CIA. Odtiaľ sme sa potom vrátili do San Francisca. 

V Amerike ste si založili rodinu?

Áno, mám tam dve deti. Vnučka už má dvanásť rokov.  

Medzitým ste v USA vyštudovali, z ktorých škôl máte titul?

Vo Wisconsine som vyštudoval Computer Sciences a skončil som aj Columbiu. Bol to špeciálny program vlády pre emigrantov. Študoval som niekoľko príbuzných odborov, Electronic Engineering a Medical Engineering, lekársku elektroniku.

Stále ste ale stavali roboty?

Roboty som robil stále, všade, kde som bol. Mám robotov po celom svete, bol som s nimi v Amerike v celoštátnych médiách. Spolupracoval som na televíznych programoch a v Karibiku som robil podvodnú robotiku pre spoločnosti, ktoré skúmali staré vraky a pre inštitút Marine biology na pozorovanie morských živočíchov. Robota som skonštruoval aj do Černobyľa pre českú agentúru, ktoré tam vykonávala pozorovania. Išlo o výskumného robota s kamerami a senzormi na rádioaktivitu. Musel tam ale potom zostať, keďže bol kontaminovaný.  

V akých amerických programoch hrali vaše roboty?

Napríklad v seriáli That’s incredible. Bol to seriál ešte zo 70. rokov, ktorý bežal v celoštátnych televíziách. Môj robot tam hral takú vtipnú rolu, pohyboval sa medzi ľuďmi, tancoval, nalieval drinky, zapaľoval cigary.

Spoznali ste vtedy aj komunity amerických hercov?

To ani nie, skôr som pôsobil v hudobnom a umeleckom svete, kde som trávil veľa času, najmä medzi spevákmi country. Poznal som sa s Johnnym Cashom. Robil som pre jeho kapelu elektroniku a servis. 

Dnes ale žijete na Slovensku, prečo ste sa rozhodli vrátiť?

Nerozhodol som sa, vlastne som pendloval medzi Amerikou a Slovenskom celý čas, kým ešte rodičia žili. Ale teraz som sa tu nejako „zadrhol“. So ženou som si našiel dom na pustatine pri Starohutskom vodopáde pri Novej bani, ale bolo to kvôli nej, lebo má rada prírodu a zvieratká.

A vy nie?

Mám rád ľudí a spoločenský život. Tam žijem ako pustovník. Našťastie tam mám dostatok budov a priestoru, kde môžem tvoriť.

Robotov?

Aj robotov, ale v súčasnosti pracujem hlavne pre nahrávacie štúdiá, pracujem s klasickými elektrónkami.

Tie sa ešte používajú?

Áno, keď v štúdiách nahrávajú skladby, používajú sa ešte klasické analógové metódy, keďže ide o verný, čistý zvuk. Sú čistejšie ako digitálne. Všetko, čo sa nahrá v štúdiu, najskôr prejde cez elektrónky, až potom sa to zaznamená digitálne do počítača.  

Kde všade máte teraz svoje roboty?

V Národnom technickom múzeu mali byť Čapkove dni, ale to sa prerušilo. Mám aj kapelu vytvorenú z robotov, teraz je v Prahe. Sú to hudobníci.

Hudobníci?

Každý z nich vie hrať na nejaký nástroj a spolu tvoria kapelu. Hrajú naprogramovanú hudbu, kde im cez program dávam noty. Majú reálne nástroje, na saxofón, bubny alebo klávesy potom hrajú rovnako ako človek.  

Ktorý váš robot je váš najobľúbenejší?

Najobľúbenejšieho nemám. Ale najpopulárnejší bol asi môj robot VD-čko. Ten bol aj v Českej televízii, napodobňoval Marka Ebena.

Máte špičkové vzdelanie, pracovali ste pre americké seriály, vaše roboty fungujú po celom svete. Mali by ste byť bohatý človek.

Bol som bohatý, párkrát.

Čo to znamená?

(Smiech.) Raz si hore a raz dole.