Kňaz Urbančok z Ríma: Tradičné spoločenstvá v cirkvi vzrastajú. Prečo to prekáža?

Treba začať hovoriť o tom, že Druhý vatikánsky koncil nie je Písmo Sväté, mnohé veci sú legitímne a mnohé sú pre nás záväzné, iné môžu byť až mylné či nesprávne. Vidíme veľkú nevzdelanosť medzi klérom i v celej cirkvi aj v tých najdôležitejších otázkach, hovorí slovenský kňaz na štúdiách v Ríme.

Kňaz Ľubomír Urbančok vo svojom licenciáte na Pápežskej univerzite svätého Tomáša Akvinského „Angelicum“ v Ríme študuje pojem Tradícia a jej odovzdávanie z generácie na generáciu. Je spoluzodpovedný za starostlivosť o veriacich pre mimoriadnu formu slávenia svätej omše v Trnave. Pred vstupom do seminára študoval fyziku a po vysvätení bol osobný tajomník trnavského arcibiskupa. O týchto témach aj o Františkovej návšteve na Slovensku sme sa rozprávali v rámci nášho seriálu o kňazoch a Slovákoch pôsobiacich v Ríme. Nedávno vo večnom meste požehnal Dom konzervatívcov.

Odkiaľ ste sledovali pápeža na Slovensku a aký je váš dojem z návštevy?

Sledoval som pápeža sprostredkovane cez médiá, lebo som sa jej osobne nezúčastnil z viacerých dôvodov aj preto, že som bol vtedy na odchode do Ríma. Dojem z návštevy je veľmi rozporuplný. Samozrejme, je veľké vyznamenanie pre krajinu, že ju navštívil nástupca apoštola Petra, ktorým Svätý Otec je. Ale vnímal som atmosféru o účasti pre očkovaných a neočkovaných, čo vyhrotilo situáciu o vzťahu cirkvi a štátu. Mnohí vrátane mňa z toho boli sklamaní a smutní. Tiež som sa totiž nemohol zúčastniť návštevy, lebo som v tom čase nebol zaočkovaný.

Ale potom mohli prísť aj tí, ktorí mali test.

Áno, ale napríklad sektor pre otestovaných v Šaštíne bol vyhradený asi 400 metrov od oltára, čo sa mi zdá nedôstojné. Keď už toľko hovoríme o jednote v cirkvi, našou úlohou je vytvárať ju so všetkými veriacimi, nemáme ich rozdeľovať. Nie je na cirkvi, aby riešila, kto je očkovaný alebo nie, ale v prvom rade je to medicínska záležitosť.

Cirkev by mala najprv hovoriť o Kristovi a toto mala byť – a verím, že aj bola – úloha Svätého Otca, pretože poslaním námestníka Ježiša Krista je posilňovať vo viere. Toto poslanie dal Petrovi Kristus, a to by sme si mali z návštevy zobrať: byť posilnený vo viere v Krista. Vnímam, že naša viera na Slovensku, v cirkvi, je „na vážkach“, zvlášť ju skúša pandémia ako v celom svete. Bola to výborná príležitosť, aby nás Svätý Otec posilnil vo viere, ale nie som si istý, nakoľko sme ju využili tým, že sme sa nechali vtiahnuť do tejto polemiky.

Ale nechávate to otvorené?

Určite áno, je to veľká vec, že Svätý Otec príde na štyri dni do malej krajiny. Na druhej strane to nie je zázračný prútik, od ktorého môžeme čakať radikálnu zmenu, pretože ak nás má Svätý Otec posilniť vo viere, to predpokladá, že vieru máme. Chýbala mi diskusia o tom, aká je viera Slovákov, ktorú prichádza posilniť.

V Ríme študujete takzvaný licenciát, čím presne sa zaoberáte?

Dôležitou a neprebádanou osobou v teológii minulého storočia, ktorá mala veľký vplyv. Kardinál Louis Billot bol posledný kardinál pred Theodorom McCarrickom, ktorému pápež zobral kardinálsky biret, respektíve sa ho zriekol. Jezuitský teológ Karl Rahner uznal, že bol najoriginálnejší mysliteľ z čias pred Druhým vatikánskym koncilom. Po odňatí kardinálskeho biretu sa utiahol neďaleko Ríma. Pracujem na koncepte Tradície v jeho náuke, najmä o jeho diele o nemeniteľnosti tradície proti novej heréze evolucionizmu. Je to kľúčová a aktuálna otázka pre cirkev i pre mňa osobne, lebo sa dotýka aj otázky liturgie a tradičnej omše. Len veľmi rýchly náhľad do problematiky ukazuje, že pojem Tradícia je často nešťastne formulovaná v rôznych diskusiách.

Ako na Slovensku využijete štúdium v Ríme?

Po licenciáte by som mal pokračovať v doktoráte. Myslím si, že cieľom každého teologického štúdia je, aby mala cirkev kňazov, ktorí naozaj poznajú náuku cirkvi a teológiu bez ohľadu na to, akú službu im biskup pridelí. Dnes je veľmi dôležité, aby čo najviac kňazov dobre študovalo, lebo je veľká nevzdelanosť medzi klérom i v celej cirkvi aj v tých najdôležitejších otázkach.

Nedávno v Ríme na púti priaznivcov latinskej omše Medzinárodná federácia Una Voce prijala za člena slovenský Spolok latinskej omše. Stalo sa tak na 50. výročie indultu (súhlasu) v súvise s „tridentskou omšou“, o ktorý žiadali aj spisovateľka Agatha Christie a bratislavský rodák Alfred Marnau.

Spolok latinskej omše na Slovensku založili niekoľkí veriaci a inšpiruje sa tým anglickým, ktorý bol prvý na svete. Jeho cieľom je ochrana tradičného slávenia svätej omše, čo je prítomné aj v diele mladého teológa Josepha Ratzingera a počas celého jeho života. K tomu by sa oplatilo vrátiť. V poslednom rozhovore Petra Seewalda s Benediktom XVI. sú zaujímavé pasáže aj o tejto téme.

Je dôležité ukázať, že sú tu veriaci, zdraví katolíci, ale aj mladí, rodiny, ktorí majú veľký záujem o bohatstvo tradície katolíckej cirkvi aj v tejto forme liturgie. Svätý Otec hovorí, aby sme išli na periférie – a existujú rozličné. Táto je možno najväčšia a najzanedbanejšia periféria a určite je to aj forma odpovede na pápežovu výzvu, lebo málo z tých, ktorí tradičnú omšu kritizujú, má vedomosti o týchto spoločenstvách.

Išlo o desiaty ročník púte v Ríme a vznikla z iniciatívy francúzskeho kňaza Claudeho Barthea, ktorý je jej kaplánom. Táto púť bola poďakovaním Pánu Bohu i Benediktovi XVI. za apoštolský list Summorum pontificum, ktorým znovu nastolil právo, ktoré nikdy nebolo zamietnuté: slobodne sláviť aj touto formou svätú omšu. To bolo vždy v srdci Ratzingerovho myslenia: liturgiu, ktorá bola dobrá v minulosti, nikto nemôže zakázať a vyhlásiť za zlú. Tento rok sa púte po prvý raz nezúčastnil žiadny biskup, to je polemickejšia téma.

Ako je to vo vašej Trnavskej arcidiecéze?

Spolu s ďalšími kňazmi sa staráme o veriacich v Trnave a ich počet rastie. Nedávno som videl štatistiku, podľa ktorej je rastúci trend všade rovnaký, niekde sa počet veriacich v týchto spoločenstvách zdvojnásobil až strojnásobil. V lete sme zorganizovali dovolenku, ktorej sa zúčastnilo viac ako 80 ľudí. Jej súčasťou sú miništrantská formácia a pre dievčatá chceme zaviesť kurz vyšívania, čo sa dá využiť pre liturgiu. Pre rodičov je duchovná formácia, prednášky napríklad o takzvanom home-schooling (výchove detí doma) a o výchove detí k účasti na omši a podobne. Rodiny mali tiež čas pre seba a malo to veľký ohlas, teda možno bude viac záujemcov o rok.

Aké je vaše obľúbené miesto v Ríme?

Je ich viac, no rád chodím k mariánskej ikone Salus populi romani v Bazilike Santa Maria Maggiore, čo je tiež obľúbené miesto Svätého Otca Františka. Celkovo v Ríme študujem piaty rok a vždy som dával osobitné miesto v duchovnom živote pre Pannu Máriu. Vo voľnom čase som chodil k ikone na akúsi pešiu púť a pomodlil som sa tam ruženec. Som vďačný aj za komunitu v Kostole Trinitá dei Pellegrini pre všetkých, ktorí majú vzťah k tradičnej liturgii, sú tam úžasné rodiny, je to veľké obohatenie.

Máte aj obľúbené miesto späté so Slovenskom?

Rím je skôr miestom medzinárodnej otvorenosti a nikdy som ho nespájal so Slovenskom. Slovensko je pre mňa na Slovensku. Fascinovalo ma, keď som ako bohoslovec na Slovensku čítal napríklad o tom, ako kardinál Charles Journet chodil počas návštevy Ríma slúžiť ráno omšu na hrob sv. Filipa Neriho a francúzsky mysliteľ a veľvyslanec pri Svätej stolici Jacques Maritain mu miništroval. Mám rád Pia XII. a tu za rohom je jeho rodný dom, neďaleko kostol, kde ho pokrstili, a jeho spovednica je v blízkom kostole Chiesa Nuova. Toto sa snažím odovzdať aj pútnikom, aby si uvedomili plejády svätých, ktorí tu, pri hrobe apoštola Petra, kráčali. Predstavujem si, ako po týchto uliciach chodil svätý John Newman a hľadal cestu ku katolíckej viere.

Nevyhľadávam slovenskú prítomnosť. Som rád, ak ma na ulici oslovia Slováci, vždy je to milé, ako aj teraz (počas rozhovoru sa nám prihovorila krajanka z Ivanky pri Dunaji, ktorá sa potešila, že počula slovenčinu v Ríme, pozn. red.). Už keď som študoval fyziku, vnímal som zahraničné cesty ako možnosť otvoriť sa svetu z našej príslovečnej „zakuklenosti“.

Pápežov dokument Traditionis Custodes obmedzuje slávenie mimoriadnej formy svätej omše. Vnímate niektoré z v ňom deklarovaných obáv? Napríklad viacerí „tradiční“ veriaci vraj odmietajú posledný koncil.

Tí, ktorí argumentujú proti tradičnej omši, hovoria, že na ňu chodia ľudia, ktorí neprijímajú koncil. Ja som pravidelne slúžil pokoncilovú liturgiu v trnavskej katedrále a dve až tri hodiny som trávil spovedaním a nájdete tam viacerých, ktorí neprijímajú niektoré body katolíckej cirkvi. Teda ako vysvetlím, že na obnovenú liturgiu chodia tiež ľudia, ktorí neprijímajú pokoncilovú náuku?

Problém honu na tradičnú liturgiu je, že mnohí stratili nadprirodzenú vieru a pozerajú sa na cirkev sociologicky. Ale musíme veriť, že cieľom svätej omše je opätovné sprítomnenie Kristovej kalvárskej obety a je to prvé miesto, kde oživujeme našu vieru. Teda by sme mali hľadať, či tá-ktorá forma napomáha tomuto cieľu oživovania viery Božieho ľudu. Nie je to štatistické stretnutie, keď ja slávim omšu sám, je tam takisto prítomný Kristus, ako keď omšu slávi Svätý Otec pred polmiliónom ľudí.

Traditionis Custodes považujem za nešťastné rozhodnutie, ktoré bolo vo vzduchu od čias Summorum pontificum. Spomeňte si, že boli biskupi, ktorí ho otvorene kritizovali a nikdy ho neuviedli do praxe, teda ma to neprekvapilo.

Ďalšia vec je, o čo ide tým, ktorí sú nadšení z tohto dokumentu. A prečo im prekáža, že „tradičné“ spoločenstvá vzrastajú? Nedávno som slávil omšu v Portugalsku a tam bola účasť na nedeľnej omši pred Druhým vatikánskym koncilom okolo 99 percent. Položil si niekto otázku, prečo to už tak dnes nie je? Nedávny odhad vo Francúzsku je, že o 15 rokov bude asi polovica aktívne pôsobiacich kňazov „tradičných“, lebo vychádzajú z takýchto spoločenstiev, ktoré sú jediné, ktoré majú kňazské povolania a mladé rodiny.

A posledná vec, pred dvomi rokmi na Slovensku vyšiel preklad knihy od Roberta De Matteiho Dejiny Druhého vatikánskeho koncilu. Niektorí hovorili, akoby čert prišiel na Slovensko, lebo kniha obsahovala niekoľko faktov, ktoré možno nevyznievali tak pozitívne, ako sa dosiaľ prezentovali. Na Slovensku si nikto nedovolil diskutovať, čo koncil – hociktorý – znamená pre cirkev. Ešte stále sme v období, v akom sa západné krajiny nachádzali v 80. rokoch.

Predpokladám, že k otvorenej debate chcete pozvať.

Samozrejme. Poslaním nás kňazov a biskupov je, aby Kristus kraľoval. Ak to chceme, musíme debatovať o pozitívnych a negatívnych veciach v slobodnej a vecnej debate, lebo dnes sa, žiaľ, debatuje pod vplyvom emócií. Kristus nás aj v týchto ťažkých časoch učí, aby sme si zachovali nadprirodzenú nádej. To svetlo, ktoré nám dáva silu bojovať a my v cirkvi, ktorá je bojujúca, bojujeme pre Kristovo kráľovstvo už tu na zemi.

Treba začať hovoriť o tom, že Druhý vatikánsky koncil nie je Písmo Sväté, mnohé veci sú legitímne a mnohé sú pre nás záväzné, iné môžu byť až mylné či nesprávne, koncil reagoval vo svojom dobovom kontexte na tamojšie problémy. Iné napríklad zanedbal: nehovoril napríklad o komunizme. Tento semester mám seminár o odovzdávaní viery s nemeckým profesorom Ralphom Weimannom z takzvaného „Ratzingerovho kruhu“ Schülerkreis  (bývalí žiaci Josepha Ratzingera a takzvaní Neuer Schülerkreis, teda mladí teológovia zaoberajúci sa jeho učením, pozn. red.). Celý semester debatujeme a kritizujeme mnohé veci o Druhom vatikánskom koncile, kde možno zlyhal pri odovzdávaní viery, a hovorili sme pritom práve o spomínaných štatistikách o účasti na omši.

Zaráža ma, že na Slovensku vás démonizujú za niečo, čo v Ríme vyučuje jeden z Ratzingerových nasledovateľov, ale vrátim sa k tomu, čo som povedal: je to o nevzdelanosti.