Poučenia sú dve, to druhé sa týka koordinácie s opozíciou pri hlasovaní. Konzervatívci by si to mali všimnúť a zapamätať.

Poslankyňa Jana Bittó Cigániková sa v rozhovore pre Štandard opäť zasadila za legálne vraždenie nenarodených detí. Ňou zmienené argumenty v prospech umelého potratu však neobstoja. Aj na jej príklade vidieť, aké dôležité je zakázať potraty zákonom.

Účelové spájanie s opozíciou

Najskôr sa chcem dotknúť spoločného postupu strán SaS, Smer, Hlas, ĽSNS a väčšej časti Za ľudí počas septembrového hlasovania o Záborskej návrhu, ktorým zablokovali parlament. Poslankyňa Bittó Cigániková v rozhovore povedala, že jediné čo pri svojom lobingu v iných kluboch robila, bolo predstavenie jej pozmeňujúcich návrhov, že nešla robiť obchody ani získavať priateľov.

No hlasovanie, ktorým bol zablokovaný parlament, jasne napovedá, že u týchto strán došlo ku koordinovanému postupu. Ak totiž poslanec chce, aby nejaký návrh neprešiel, zaprezentuje sa a hlasuje proti nemu, prípadne sa zdrží hlasovania. Tým zvyšuje kvórum potrebné na schválenie návrhu, ale hlas potrebný pre jeho schválenie nedodá. Istým ústupkom je vytiahnutie karty – tým sa kvórum nezvyšuje, a teda je jednoduchšie návrh schváliť aj s menším počtom poslancov. To znamená, že ak odporcovia návrhu vytiahli naraz karty, spoliehali sa (boli dohodnutí), že tak spravia aj ostatní poslanci. Ak by takéto koordinovanie neexistovalo, karty by nevyťahovali, pretože by tým len uľahčili prijatie návrhu.

Neviem, z ktorej hlavy to vzišlo, ale Sulík a spol. sa na to minimálne nechali nahovoriť. Nespomínam si, že by liberálne médiá za takéto spájanie sa s opozíciou (vrátane Kotlebovcov) liberálnych vládnych poslancov pranierovali.

Pozrime sa teraz na argumenty, ktoré poslankyňa Bittó Cigániková uviedla v rozhovore v prospech legálnosti umelých potratov.

Štát vraj nemôže prikazovať správanie

Jeden z argumentov spočíva v tom, že parlament nemá určovať ako sa majú ľudia v prípade potratov správať: „Prečo má niekto z parlamentu diktovať nejakej žene, či má alebo nemá rodiť deti. …Verím tomu, že žena sa má, musí a môže rozhodovať sama a dokonca aj vtedy, keď sa nespráva tak, ako si niektorí moralisti želajú,“ uviedla poslankyňa. Ale to sa asi minula povolaniu. Úlohou parlamentu je prijímať zákony, teda pravidlá správania ľudí. Inými slovami, úlohou poslancov je práveže určovať, čo iní ľudia majú a nemajú robiť. Neviem o žiadnom inom zákone, pri ktorom by sa v pani poslankyni ozvalo svedomie, že nemôže ľuďom vnucovať, čo majú robiť, len pri potratoch. Navyše, hlasovanie o legálnosti potratov (ktorého sa Záborskej zákon ani nedotýkal) nie je o tom, či žena má alebo nemá rodiť deti, ale o tom, či svoje nenarodené dieťa môže alebo nemôže zabiť.

Keď si pozrieme trestný zákon, je plný príkazov a zákazov a úplne prvé sú uvedené trestné činy proti ľudskému životu. Ak chceme byť féroví a nikoho nediskriminovať, musíme chrániť každého človeka, hoci je ešte maličký. Tu by som rád zacitoval našu ústavu, ktorá hovorí: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.“ Alebo Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý hovorí: „Každá ľudská bytosť má právo na život.“ Hoci to súdy (vrátane toho nášho ústavného) radi prekrúcajú, platí zásada, že ak je niekto človekom, musíme mu priznať rovnaké práva ako ostatným, a touto zásadou sa majú riadiť aj poslanci pri prijímaní zákonov. A tu sa dostávame k ďalšiemu omylu pani poslankyne.

Embryo vraj ešte nie je človek

Druhý argument je o tom, že embryo (alebo aj „tie bunky“) ešte nie sú dieťaťom, resp. ľudskou bytosťou, že sa z nich dieťa (človek) niekedy počas tehotenstva ešte len vyvinie. Toto je dôležitý moment, pretože naznačuje, akú morálnu hodnotu prisudzuje pani Bittó Cigániková nenarodenému dieťaťu v skorých štádiách tehotenstva. Zo spôsobu argumentácie (výberu a jednoduchosti zvolených slov, miešania medicínskych pojmov s bežnými) sa mi zdá, že za týmto postojom netreba hľadať nejaké sofistikované argumenty založené na aktuálnych biologických poznatkoch. Skôr si myslím, že ide o intuitívny postoj ovplyvnený kultúrou, v ktorej žijeme. Aj preto biologické protiargumenty asi nebudú mať veľkú váhu, lebo biológia išla bokom. Napriek tomu si dovolím zacitovať učebnicu embryológie, ktorá by mohla vniesť trochu viac svetla do tejto problematiky: „Zygota je prvé a najjednoduchšie vývojové štádium všetkých mnohobunkových organizmov vrátane človeka“.

Zdroj: Kapeller, Pospíšilová: Embryológia človeka. Učebnica pre lekárske fakulty. Osveta, Martin 2001, s. 48

Veda teda hovorí, že ľudská zygota (bunka, ktorá vznikne splynutím spermie a vajíčka), teda už rané embryo, je vývinovým štádiom človeka. Embryo je pojem, ktorým označujeme vývinové štádium človeka, nejde o nejaký iný druh bytosti, odlišný od človeka. Vývinových štádií je viac – embryo, plod, novorodenec, dojča, batoľa a tak ďalej, až po starobu. Povedať, že nejde o človeka, ale len o embryo, je rovnaký nezmysel ako povedať, že nejde o človeka, ale len o adolescenta. Logicky platí presný opak, ak ide o embryo človeka, práveže ide o človeka.

Pociťovanie bolesti ako hranica pre potrat

„Od istého času žije v žene ľudská bytosť, ktorá cíti utrpenie,“ odznelo okrem iného v rozhovore. Z tejto vety by sa možno dalo vyvodiť, že podľa pani Bittó Cigánikovej by sme nenarodenému dieťaťu mali priznať právo na život od momentu, kedy pociťuje bolesť.

Samotné pociťovanie bolesti však z nás nerobí ľudí. Bolesť pociťujú aj iné živočíchy, a nepovieme o nich, že sú ľudia. Niektorí ľudia zase bolesť nepociťujú, napríklad kvôli ochrnutiu, či kóme, a predsa o nich nepovieme, že preto nie sú ľuďmi. Pociťovanie utrpenia by malo mať určitý vplyv na naše konanie (ak napríklad chirurg vie, že anestéza ešte nezaberá, má počkať s rezaním), avšak schopnosť pociťovať bolesť z nás nerobí iné bytosti, nerobí z neľudí ľudí.

Pociťovanie utrpenia je irelevantné aj z iného hľadiska. Keby niekto znásilnil ženu, ktorá leží v nemocnici v kóme, nezmenilo by to podstatu tohto činu. To, že takáto obeť znásilnenie nevníma, necíti pri ňom bolesť, ani si ho nebude pamätať, je nepodstatné. Podstatné je to, že jeden človek spáchal na druhom nespravodlivosť a krutosť a pošliapal jeho dôstojnosť. To, že to nenarodené deti ani ľudia v kóme nevnímajú a necítia pri tom bolesť, je nepodstatné.

Keď už sme pri tej bolesti, britská poslanecká pro-life skupina (APPG) vypracovala v marci tohto roku dokument Foetal Sentience and Pain: An Evidence Review, v ktorom zhrnula aktuálne poznatky o vnímaní a bolesti nenarodených detí. Štúdia upozorňuje, že sú rôzne názory, odkedy môže dieťa pociťovať bolesť (7–8 týždňov, 12 týždňov, 15–20 týždňov, 24 týždňov) v závislosti od teórie, ktorou sa pri hľadaní odpovede riadia. Vie sa však, že nenarodené deti od 16–20 týždňov majú stresovú reakciu podobnú ako ľudia, o ktorých vieme, že cítia bolesť. Vie sa tiež, že deti predčasne narodené v 22–24 týždňoch prejavujú reakciu na bolesť. V Británii sa pri vnútromaternicových operáciách detí so spina bifida používajú lieky na zmiernenie bolesti od 20 (respektíve 19) týždňov tehotenstva. Tá istá poslanecká skupina zorganizovala v novembri seminár, podľa ktorého súčasné poznatky naznačujú, že nenarodené dieťa môže pociťovať bolesť už od 12 týždňov tehotenstva.

Ak by sme na tieto poznatky mali aplikovať filozofiu, ktorú naznačila pani poslankyňa Bittó Cigániková, aspoň od tohto momentu (12, resp. 16 týždňov tehotenstva) by mali byť potraty zakázané. Tu je potrebné upozorniť na nekonzistentnosť pani poslankyne, ktorá obhajuje potraty až do 24 týždňov tehotenstva v prípade postihnutia dieťaťa (čo je viacnásobná forma diskriminácie).

Zákon vychováva

Nepredpokladám, že pani Bittó Cigániková má nejakú konzistentnú teóriu, prečo by sme deti v prvých mesiacoch života nemali považovať za deti. Proste si to myslí, ako množstvo iných ľudí. Tá myšlienka je vo vzduchu, všade okolo nás. To je sila kultúry, v ktorej žijeme. Tlačí sa nám do hláv a časť ľudí ju prijme a nemá potrebu ju kriticky spochybniť, lebo im to takto vyhovuje.

Vo svojej prostorekosti pani poslankyňa použila argument, ktorý považujem v tom celom za najdôležitejší. O tehotnej matke, ktorá bola na umelom potrate povedala: „Nikoho nezabila, lebo keby zabila, ide do basy.“ (Ponechajme bokom, že pri potrate je matka ako druhá obeť potratu často beztrestná a trest sa vzťahuje len na potratára.)

Presne takéto chápanie som videl aj u mnohých mladých ľudí (školákov a stredoškolákov), ktorí majú (v dobrom slova zmysle) naivnú vieru, že štát sa nemôže dopustiť hrubej nespravodlivosti. Veď ak by umelý potrat bol zabitím nevinného človeka, musel by byť zakázaný. A keďže zakázaný nie je, nemôže ísť o úmyselné zabitie nevinného človeka.

No voľakedy štáty umožňovali otroctvo, dopustili sa holokaustu a genocídy. Argument pani Bittó Cigánikovej aplikovaný na inú dobu a inú formu diskriminácie by mohol znieť napríklad takto: „Nacista v koncentráku úmyselne nezabil žiadneho nevinného človeka, lebo keby zabil, ide do basy.“ Žijeme v kultúre, ktorá nespravodlivosti voči Židom odsudzuje, a preto ich dnes odsudzujú aj ľudia, ktorí, keby žili vtedy, by ich neodsudzovali. Vďačíme za to kultúre formovanej (okrem iného aj) spravodlivými zákonmi.

Ak neviete pochopiť, ako je možné, že ľudia schvaľovali nespravodlivosti páchané napríklad na Židoch, pozrite sa na tému umelého potratu. Na nej to vidíte v reálnom čase, iné je len diskriminačné kritérium, na základe ktorého sú ľudské práva odopierané. Čo boli fašisti vtedy, sú potratoví liberáli dnes, len sa diskriminuje na inom základe.

Zákon formuje našu kultúru a vychováva nás. Pani Bittó Cigániková nám názorne ukazuje, prečo je prijatie zákona na ochranu života nenarodených detí také potrebné.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0