Martina Švorcová (27) mala stabilnú prácu logopedičky, ktorá ju bavila, no aj napriek tomu sa rozhodla ísť za svojím snom a veriť v zázraky, nad ktorými mnohí krútia hlavou. Opustila zdroj finančnej istoty a rozhodla sa pre umeleckú tvorbu. Jej hlavnú inšpiráciu nachádza v modlitbe a vzťahu s Bohom. Cieľom jej projektu By Heart Project je priniesť svetlo tam, kde sa stratíme v tme. Aká bola jej cesta, porozprávala pre denník Štandard.

Vaše meno sa spája s By Heart Project. Môžete nám priblížiť, ako ste sa k nemu postupne dopracovali?

Je to projekt, ktorý vznikol približne pred rokom a pol, počas toho, ako som absolvovala pôst Exodus 90. Pre tých, ktorí to nepoznajú, bolo to 90 dní, počas ktorých som okrem iného bola offline a venovala som viacej času tichu a modlitbe. Práve počas tohto obdobia vo mne Boh začal prebúdzať sen, ktorý mi do srdca vložil už dávno. A teda zjavovať to, akým je, práve prostredníctvom krásy a umenia, konkrétne maľby.

A čo sa vám zjavilo?

V tom období bola mojím spôsobom modlitby maľba obrazov, počas ktorej som akoby časť svojho srdca vylievala na plátno a dávala Bohu. Do obrazov, ktoré som namaľovala, som začala vkladať aj rôzne slová či myšlienky, ktoré vo mne rezonovali pri maľbe samotných diel. Túžila som si ich pripomínať vždy, keď sa na daný obraz pozriem a tiež zdieľať s ostatnými, ktorí obraz uvidia. Je to preto, že si myslím, že slová majú obrovskú moc. Dokážu zraniť a ublížiť, ale aj pozdvihnúť a povzbudiť – a práve toto som túžila priniesť ďalej.

Mali obrazy vo vašom okolí odozvu?

Áno, zažila som, že sa obrazy nedotýkali len mňa samotnej, ale aj ľudí okolo mňa a stretávala som sa s tým, že mi hovorili, že by taký obraz chceli mať doma. To však pre mňa bolo aj z časového hľadiska nepredstaviteľné. Ako plynul Exodus, prišla myšlienka na tvorbu art printov. Je to vlastne umelecký výtlačok originálnej maľby – teda jeden obraz môže mať naraz viac ľudí. Hoci som sa túto myšlienku snažila zahnať, pretože som si myslela, že na to nemám, stále sa mi vracala, dokonca vo väčšej a väčšej intenzite (úsmev).

Vtedy som pochopila, že je to pozvanie od Boha a začalo trošku crazy obdobie – kúpila som si techniku, tlačiarne, skúšala som, tvorila som. V tichosti a skrytosti. Myslím, že bolo veľmi dobré, že som bola offline, pretože potvrdenie som nehľadala u ľudí, ale v modlitebnej komôrke, teda tam, kde to celé začalo. Toto obdobie považujem za jedno z najkrajších období v mojom živote, pretože som si povedala, že toto je skutočne to, čo som chcela vždy robiť. Toto je to, čo naozaj napĺňa a oživuje moje srdce. Dá sa teda povedať, že By Heart Project je môj splnený sen.

Z tvorby Martiny Švorcovej. Foto: archív Martiny Švorcovej

Ste teda veriaca osoba. Bolo to tak vždy? Ako ste sa dostali k Bohu, aká je vaša cesta k viere?

Moja cesta k Nemu je veľmi jedinečná, tak ako cesta každého z nás. U mňa to bola láska na prvý pohľad, ktorá postupne rástla. Prirovnala by som to k tomu, ako keď stretnete človeka a zrazu viete, že toto je niekto, kto bude blízky vášmu srdcu, niekto, s kým si bude vaše srdce rozumieť. Takto nejako začal môj vzťah s Bohom. Očaril ma pred mnohými rokmi a každým ďalším rozhovorom a stretnutím v modlitbe náš vzťah rastie do čoraz väčšej hĺbky. Neustále ma prekvapuje svojou láskou a neprestáva bojovať o moje srdce, hoci si ho už dávno získal. Rozhodol sa pre mňa a ja sa pre Neho rozhodujem každý deň.

Nie vždy ste pracovali na plný úväzok vo svojom umeleckom projekte. Čo ste robili predtým? Aké to bolo?

Vyštudovala som logopédiu a pracovala som ako logopedička v anglickej materskej škole. Keďže mám veľmi rada deti, práca s nimi ma neskutočne napĺňala a bavila, pretože, ako sa hovorí, deti majú otázky na všetky odpovede. Takisto si myslím, že nielen ja som učila ich, ale aj oni mňa – tešiť sa z malých krokov, byť sám sebou, nebáť sa urobiť chybu. Takisto som mala skvelých kolegov a úžasné vedenie, za čo som bola naozaj nesmierne vďačná.

Ako to, že ste napokon túto prácu opustili?

Umenie je pre mňa niečo, čo mi bolo vždy blízke, hoci som nechodila na žiadnu umeleckú školu. Pamätám si, že som ako dieťa chcela chodiť na klavír, lebo sa mi to už vtedy veľmi páčilo, ale naši ma nikdy neprihlásili. Čo sa týka kresby a maľovania, tak si pamätám, že učiteľka na strednej po mne premaľovávala obrazy, takže som si povedala, že toto určite nie je moja cesta. Bola som úplne presvedčená, že to neviem.

(viac…)




Najnovšie autorské články