Myslím si, že sa dopúšťame obrovskej chyby, keď sme hlavný mediálny priestor urobili priestorom jedinej pravdy, lebo iné názory – a nemusia byť ani protichodné, niekedy sú len čiastočne kritické – sme vytesnili alebo, čo je ešte horšie, nálepkujeme ich ako hoaxy a ich nositeľov dehonestujeme. Píše Marek Maďarič.

Pred 200 rokmi sa narodil jeden z najvýznamnejších svetových spisovateľov F. M. Dostojevskij. V roku 1871 napísal svoj prorocký román Diablom posadnutí. V ňom malá skupinka radikálov, nihilistov, blúznivcov v kulisách provinčného mestečka sníva o revolúcii, o zvrhnutí starej spoločnosti a o vytvorení novej. Za týmto účelom spriadajú sprisahanie a dopúšťajú sa šokujúcich zločinov.

Jeden z nich, Šigajlov, dospeje k vízii ľudstva rozdeleného na dve nerovnako veľké skupiny, na desatinu, ktorá bude mať slobodu a neobmedzené právo vládnuť ostávajúcim deviatim desatinám, ktoré sa premenia na stádo. Bol to román pamflet, román výsmech, ale aj román proroctvo, pretože dnes už vieme, že sny takýchto obskúrnych, pomätených persón sa o necelých päťdesiat rokov svojím spôsobom naplnili.

Toto sa mi okamžite vyjavilo, keď som si prečítal na Štandarde článok Tomáša Dugoviča o skupinke ľudí, ktorí sa nazývajú Občiansky tribunál. Pôsobivé sú najmä videá vložené do článku, kde som si, priznám sa, prvý raz pozrel vyjadrenia ľudí, ktorí svojráznym spôsobom protestujú proti všetkému, proti Vatikánu, Európskej únii, vláde, médiám, polícii či súdom. Kto má záujem, dozvie sa viac zo spomínaného článku.

Tieto postavičky vyvolávajú úškrn, smiech, pohŕdanie, podobne ako niektoré z postáv v Dostojevského románe a nepochybne sa nezmôžu na viac než na bizarnosti, ktoré dnes produkujú na rôznych mítingoch. Ja sa však neviem ubrániť pocitu, že za takto aktívnou skupinkou sa môže tajiť v spoločnosti oveľa silnejší potenciál, že, inými slovami, nám tu dozrieva niečo, čo nás môže o pár rokov naozaj šokovať.

To niečo vyrastá zo všeobecnej frustrácie, bezmocnosti, obáv, strachu, to všetko môžete doslova pocítiť, keď chodíte medzi ľudí, na tie najobyčajnejšie miesta, na trh, do obchodu, do kaderníctva, do krčmy a rozprávate sa a ešte lepšie, počúvate. Nie sú to žiadni pomätenci, sú to často ľudia tvrdo pracujúci, starajúci sa o svoje deti alebo rodičov, splácajúci hypotéky, s hrdinským úsilím držiaci nad vodou svoje malé živnosti a súčasne sú to ľudia, ktorí zatiaľ trpne, no s rastúcou nedôverou a nevôľou vnímajú, ako sa im opakovane odoberajú rôznymi opatreniami doterajšie práva a zvyklosti a ako sa ich životy obmedzujú v mene pandémie a jej jediného riešenia. Včera to bola sloboda, dnes sa to už nazýva riešenie, ale stále je to fixná idea a jediná pravda – zaočkujte sa.

A zdá sa, že aj politickí lídri a ich odborné konzíliá sú presvedčení o svojej neomylnosti a jedinej pravde. A v závese za nimi, no často aj v predvoji, idú najvplyvnejšie médiá. V priestore hlavného mediálneho prúdu (česť výnimkám) neexistuje nič okrem tejto fixnej idey a ak, tak je to okamžite dehonestované ako hoax, antivaxerstvo, konšpirácia, vražedný blud alebo tliachanie, ako sme sa naposledy dozvedeli od pani prezidentky, ktorá, ako sa vyznala, nerozumie svojej krajine.

(viac…)




Najnovšie autorské články