Ideológia, ktorá zaslepuje Západ

Globálnych vinníkov je viacero. Nielen štáty, aj médiá sú súčasťou problému. Kryjú ideologické omyly politikov a nehrozí im za to postih.

Posledné roky, keď sa na výročie Novembra zamýšľam nad stavom vecí, vždy si uvedomím neschopnosť politických elít Západu vnímať realisticky dianie, najmä predvídať dôsledky vlastných rozhodnutí.

Táto neschopnosť má hlavnú príčinu v ideologickom prístupe Západu. Ak fakty nezodpovedajú ideológii, tým horšie pre fakty. Sú ignorované.

Ideologická zatvrdnutosť znamenala koniec komunizmu a víťazstvo Západu

Vplyv sovietskeho komunizmu na polovicu sveta začal po druhej svetovej vojne, mnoho ľudí mu verilo. Otras prišiel po tom, čo sovietske tanky krvavo potlačili odpor Maďarov v roku 1956. A potom túžby Čechov a Slovákov v roku 1968. Sovieti získali iba dvadsať rokov navyše a bol koniec. Keď som pred tromi rokmi na 50. výročie invázie sledoval ruskú tlač, našiel som názory, že rok 1968 bol začiatkom konca sovietskeho impéria. Ale kremeľskí dogmatici nemohli tolerovať žiaden odklon. Ideológia nepustila.

Západ po druhej svetovej vojne podporoval demokracie, ale žiadnou rigiditou v tomto smere netrpel. Keď šlo o vytvorenie silného protikomunistického bloku NATO, Salazarovo Portugalsko bolo jeho riadnym členom. Keď šlo o zabránenie nástupu komunizmu v Chile, USA podporovali vojenský prevrat. Prístup USA nebol ideologický.

Turecko bolo vzorným členom NATO. To, že čas od času sa tam vlády menili vojenským prevratom, nikoho nevzrušovalo.

Francúzsky prezident François Mitterrand v 80. rokoch neideologicky povolal do vlády aj komunistov. A že by vtedy okolité štáty z Európskych spoločenstiev (ako sa vtedy volala EÚ) proti tomu protestovali, sa nedalo predstaviť.

Západ sa stal ideologickým

Po páde komunizmu v Európe pozorujeme stále viac ideologizáciu v myslení elít, politikov a akademickej obce. O médiách ani nehovoriac, tie boli zideologizované doľava dávno.

Ideologizácia znamená, že nové ľavicové filozofické a politické koncepcie, ktoré by boli ešte pred generáciou považované za nezmyselné, sa dnes považujú za posvätný kánon, od ktorého je nemožné sa odchýliť v ničom. A že keď dôjde na rozpor s faktami, tak fakty sa majú ignorovať. 

Našťastie sa dnešná ideológia Západu presadzuje v prostredí omnoho decentralizovanejšom, než bol sovietsky blok, a s viac soft prostriedkami, teda v prostredí s vyššou mierou slobody. Preto ideológia môže vzdorovať realite o niečo ťažšie a občas v spore s realitou prehráva. Nikdy to však nie je prehra ideológie ako celku.

Plot na poľsko-bieloruskej hranici

Keď som bol ministrom vnútra, pripravovali sme sa na vstup do Schengenského priestoru a mali sme aj finančné prostriedky z EÚ. Zabezpečovali sme ochranu nášho úseku vonkajšej hranice EÚ, teda slovensko-ukrajinskú hranicu. Naznačovali nám z EÚ, že by nebolo dobré postaviť tam plot. Veď sme sa na to ani nechystali, ale začal som chápať, že je to otázka ideologická. Patrilo to k predstave o otvorenosti. Veď je to pekné, otvorenosť je dobrá vec. Len nie vždy je to možné. S tým však ideológia neráta.

Uplynulý mesiac prežívalo Poľsko ťažké chvíle na bieloruskej hranici, skade sa valili tisíce migrantov zo Stredného východu, pravdepodobne s podporou bieloruského režimu.

Pred šiestimi rokmi, v roku 2015 sa takéto tisíce valili cez Balkán k Maďarsku. Vláda Viktora Orbána vtedy rozhodla o okamžitom postavení plota na južnej hranici. I keď si tým len plnila záväzok o ochrane svojho úseku hranice EÚ, z EÚ prichádzala kritika. „Veď sme len nedávno strhli múry v Európe, nemali by sme ich stavať opäť,“ povedala hovorkyňa Európskej komisie Natasha Bertaudová, zamlčiavajúc, že za komunizmu tie múry a ploty neslúžili na ochranu pred hrozbou zvonku, ale na obmedzenie pohybu vlastných občanov. EÚ odmietla maďarskú požiadavku spolufinancovať stavbu plotu.

Francúzsky socialistický minister Laurent Fabius vtedy povedal, že „plot z ostnatého drôtu nereprezentuje spoločné európske hodnoty“. Nemecká kancelárka Angela Merkelová na stretnutí s poslancami Európskeho parlamentu z EPP povedala, že „utečencov nezastaví, keď postavíme plot“. A tiež spomínala, že Východoeurópania žili za plotmi, tak by mali vedieť čo a ako. Tiež zabudla na ten rozdiel, že tí zatvorení sme boli my. Lenže Orbánov plot tlak na hranicu efektívne zastavil.

Podobnú kampaň viedli liberálne elity proti Donaldovi Trumpovi, keď sa chystal postaviť múr na hranici s Mexikom. Stavať múry nevyrieši problém, povedala v roku 2017 Angela Merkelová na návšteve Mexico City.

Dnes už je plot v poriadku

A ako je to po šiestich rokoch, keď Poliaci bleskovo postavili podobný plot na bieloruskej hranici? Podobné rozhodnutie urobila i Litva a Lotyšsko. Kritika sa neobjavila.

Ministri vnútra dvanástich štátov EÚ vydali prehlásenie o podpore postupu všetkých troch krajín a žiadali, aby EÚ stavbu fyzických bariér na schengenskej hranici financovala. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová najprv reagovala, že EÚ žiadne ploty z ostnatého drôtu stavať nebude. Ale o pár dní neskôr predseda Európskej rady Charles Michel povedal, že o finančnej podpore bariér z rozpočtu EÚ treba diskutovať.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron telefonoval s poľským prezidentom Andrzejom Dudom a s premiérom Morawieckim a vyjadril v rozhovore „plnú podporu Poľsku“. Mimochodom, v roku 2015, keď Laurent Fabius karhal Orbána za plot, Macron, bývalý socialista, bol Fabiusovým kolegom v socialistickej vláde ako minister financií.

Realita sa presadila, ideológia ustúpila. V jednej položke.

„Krajná pravica“ už môže vládnuť

Koncom roku 1999 som sa s Jánom Čarnogurským za KDH zúčastnil stretnutia pravicových strán združených v EDU (čo bola predchodkyňa EPP) v Kodani. Na konci stretnutia predsedajúci Sauli Ninistö (neskorší fínsky prezident) oznámil prítomným, že dostal informáciu o stroskotaní povolebných rozhovorov v Rakúsku medzi pravicovou ÖVP a socialistami a že vývoj smeruje k vytvoreniu spoločnej vlády ÖVP, člena EDU, s FPÖ Jörga Haidera, čo bude znamenať obrovský tlak na Rakúsko zo strany EÚ. Dalo sa to chápať tak, že ÖVP bude potrebovať solidaritu ostatných strán EDU.

Aj sa tak stalo. Vo vtedy pätnásťčlennej EÚ sa štrnásť krajín postavilo proti Rakúsku, vrátane krajín, v ktorých boli pri moci pravicové vlády. Vyhlásili sankcie proti Rakúsku tak, že obmedzili svoj styk s rakúskymi orgánmi na nevyhnutné minimum. Tlak proti Rakúsku bol tak veľký, že Haider sa ani neuchádzal o funkciu kancelára, kancelárom sa stal Wofgang Schüssel z ÖVP, hoci táto získala asi o percento hlasov menej ako FPÖ. Hystéria proti Rakúsku trvala vyše pol roka, až pokým Biela správa zostavená bývalými politikmi v čele s bývalým fínskym prezidentom Marttim Ahtisaarim neskonštatovala, že v Rakúsku sa dohromady nič zlého nedeje.

Pre porovnanie, necelých dvadsať rokov predtým, keď sa komunisti stali vládnou stranou vo Francúzsku, by analogická reakcia iných európskych krajín bola nemysliteľná.   

Niežeby bola FPÖ príťažlivá strana, bolo v nej viacero odpudivých prvkov, ale nebola fašistickou stranou, z čoho ju obviňovali, bola skôr populistickou a neserióznou. Napokon, vládnutie jej uškodilo a jej preferencie hlboko klesli.

• 

• 

Problematickosť jej ostrakizácie zo strany európskej politiky spočívala v tom, že FPÖ bola najmä protiimigračnou stranou. Rétorika FPÖ v tejto oblasti nebola vždy v poriadku, ale hlavná téza, že imigráciu treba obmedziť, bola jednoducho správna a táto téza sa postupne presadzovala v Európe nielen medzi stranami „krajnej pravice“, ale potom aj medzi stranami v EPP, niekedy dokonca medzi socialistami. V uplynulých týždňoch bola v dvanástke krajín podporujúcich stavbu plotu Poľskom, Litvou a Lotyšskom, a žiadajúcich, aby to EÚ finančne podporovala, aj dánska socialistická vláda.

FPÖ v posledných rokoch upozorňovala na to, že jej politiku už dnes viac-menej kopírujú strany politického mainstreamu. V roku 2017 sa FPÖ stala súčasťou rakúskej vlády kancelára Sebastiana Kurza. Nikomu už ani nenapadlo protestovať.

Ideológia napokon realite ustupuje. Niekedy. Keď už to naozaj inak nejde.

OK, plot je v poriadku, tak posekírujeme Poliakov v niečom inom

Ak si niekto myslí, že mýliaci sa hlavný prúd bude pokornejší a prizná si niekdajšiu nereálnosť svojich postojov, mýli sa. Pre hlavný prúd „krajná pravica“, ktorej postoje napokon prevzal, stále zostáva „krajnou pravicou“ a on, hlavný prúd, hodlá všetkých naďalej poučovať.

Pred pár dňami, keď kríza na poľsko-bieloruskej hranici ešte neskončila, predsedovia piatich poslaneckých klubov v Európskom parlamente, večne vládnuce trio EPP, Socialisti a Renew (ALDE), plus ešte Zelení a GUE/NGl, požiadali Európsku komisiu, aby zmrazila peniaze z Fondu obnovy pre Poľsko. Poľsko vraj porušuje princípy právneho štátu. S citom sebe vlastným si nemohli vybrať lepší čas. A to už je naozaj paradox, keď všetci tí západoeurópski kryptokomunisti a úplne otvorení komunisti z GUE/NGL idú trestať Poľsko. Kvôli právnemu štátu.

Právny štát je dôležitá vec. Ale v Poľsku nie je nijako ohrozená nezávislosť súdov a je nezmysel, aby sa kvôli rôznemu právnemu názoru rozoštvávala EÚ. I my sme znepokojení, keď Európsky súdny dvor v roku 2018 v kauze Coman, úplne v rozpore s tým, že otázky manželstva spadajú do kompetencie členských štátov, rozhodol, že americký občan Hamilton má právo na trvalý pobyt v Rumunsku preto, lebo uzavrel v Belgicku „manželstvo“ s Rumunom Comanom. Pritom Rumunsko takéto manželstvo neuznáva. Dodajme, že Coman s Hamiltonom neboli na takúto argumentáciu súdu odkázaní, lebo Američan nemá žiaden problém na získanie pobytu v Rumunsku aj bez manželstva. Čo si máme myslieť o právnom štáte v EÚ? Nuž to, že právny štát sa posudzuje na základe vládnucej ideológie.

V tejto veci sa ústupu ideológov tak ľahko nedočkáme. Úplne zbytočne budú prenášať vnútropoľský problém na európsku úroveň.

Počuli ste, že Krym musí byť ukrajinský?

V rebríčku dôkazov o ideologicky motivovanej odtrhnutosti západných elít od reality u mňa je jednoznačne na prvom mieste tvrdenie, že Krym musí byť opäť ukrajinský. 

Opakovane to počúvame z Bieleho domu, počúvame to od ukrajinských politikov. Ukrajinský prezident Zelenský si v lete pozval európskych politikov na samit, ktorý potvrdzoval, že Krym musí byť opäť ukrajinský. Aj náš premiér Heger tam bol a hlásal, že Krym musí byť ukrajinský. EÚ zastupoval Charles Michel.

Prepánajána, a to sa má stať ako?

Ako zoberiete Krym jadrovej mocnosti, ktorá je schopná zničiť aj Ameriku? Veď ani tí Krymčania to nechcú. Trvať na tom, že Krym musí byť ukrajinský, sa rovná hľadaniu bájneho jednorožca. A politici Západu to hovoria a tvária sa pritom vážne.

Ideológovia povedia, že Rusko porušilo medzinárodné právo, porušilo svoju zmluvu s Ukrajinou, v ktorej garantovalo jej územnú celistvosť. To všetko je pravda. Veď ani nehovorím, že ruské odňatie Krymu Ukrajine bolo v poriadku. (V poriadku nebolo ani odňatie Kosova Srbsku Amerikou, ale o tom sa už nehovorí.)

Avšak dejiny nás učia, že tak ako sa treba držať práva, sa treba v politike držať aj zdravého rozumu. A Západ ako keby stratil rozum. Podporoval vstup Ukrajiny do NATO v čase, keď obyčajní ľudia na Ukrajine po ničom takom netúžili, podporoval extrémne sily v ukrajinskej politike, ktoré hodlali vyhnať ruskú čiernomorskú flotilu zo Sevastopoľa, kde sídlila od Kataríny Veľkej. Predstava, že jadrová veľmoc bude toto donekonečna tolerovať, je v rozpore s dejinnou skúsenosťou. Kto má chuť stále prehrávať, nech opakuje: Krym musí byť ukrajinský…

Veď preto aj budeme prehrávať. Teda ani nie tak my, ale napríklad tí, čo žijú na Donbase.

• 

• 

Ideologizácia NATO

Po páde komunizmu sa začala ideologizácia NATO. Politici dovtedajšej aliancie proti komunizmu sa chvíľu dušovali pred Gorbačovom, že NATO sa rozširovať nebude. Čoskoro sa však NATO začalo deklarovať ako priestor demokracie a ľudských práv a v otázkach rozširovania sa preklopilo do opačnej polohy. Chce sa rozširovať až za Kaukaz. Členom sa má stať i Gruzínsko. To, ako NATO vidí samé seba, je však v rozpore napríklad s realitou Turecka, ale aj s realitou Gruzínska, ktorému sa sľubuje členstvo už štrnásť rokov. Je to síce krajina, ktorá v roku 2008 začala horúcu fázu vojny s Ruskom bombardovaním Cchinvali, ale máme sa zaviazať, že pôjdeme do vojny trebárs s Ruskom, kvôli otázke Osetska, o ktorej dohromady nič nevieme.

Mimochodom, gruzínsky exprezident Saakašvili, ktorý tú vojnu začal, je teraz v gruzínskom väzení. 30 rokov po páde komunizmu v Gruzínsku nie je neobvyklé, že predstavitelia opozície sú vo väzení. Pri zrážkach LGBT aktivistov s ich odporcami zahynul novinár. Ale NATO sa bije v prsia, že Gruzínsko bude v NATO.

Susedné Arménsko čelí vojenskej invázii Azerbajdžanu, ktorý koná s požehnaním Turecka, člena NATO. V prospech Arménska ako-tak koná len Rusko. Kritika voči Turecku v tejto veci je zo strany NATO neviditeľná.

Tu ideológii stačí realitu ignorovať.

Afganistan: realita tvrdo vracia úder ideológii

Keď afganský Taliban po útokoch z 11. septembra 2001 poskytol útočište Usámovi bin Ládinovi, postihla ho zaslúžená americká odveta. To však nestačilo ideológii neokonzervativizmu, podľa ktorej bol potrebný nation building, teda zmena Afganistanu na parlamentnú demokraciu západného strihu. Napĺňanie tohto cieľa v krajine s  kmeňovým zriadením znamenalo dvadsaťročnú vojnu, najdlhšiu v amerických dejinách. Afganistan stál Ameriku dva bilióny dolárov. Vo vojne zahynulo takmer 200-tisíc ľudí, v drvivej väčšine to boli príslušníci afganskej armády, Talibanu a civilné obyvateľstvo.

Bizarné vyústenie vojny ukázalo, že Západ ani poriadne nepozná krajinu, ani nepriateľa. Dvadsať rokov Američanmi budovaná afganská armáda prestala bojovať a Taliban sa zmocnil krajiny bez boja.

Američania nepoznali ani Taliban. Očakávali, že bude vláčiť mŕtvoly svojich nepriateľov po uliciach, ten sa však správal úplne inak. Odporca amerického stiahnutia vojsk, neokonzervatívny jastrab a vplyvný republikánsky senátor Lindsay Graham tvrdil, že Afganistan sa stane centrom islamského terorizmu, ktorý nás bude ohrozovať.

Prekvapujúco je to celé inak. Teroristické skupiny mimo Talibanu v Afganistane už boli dávno. Ak niekde do islamskej krajiny prichádzajú Američania, prichádzajú tam aj islamskí teroristi a bojujú proti nim. Už dávno bola v Afganistane aj Al-Káida a bol tam aj Islamský štát. O Al-Káide príliš nepočuť, ale Islamský štát bojuje. Lenže proti Talibanu. Taliban nechce opakovať chybu spred dvadsiatich rokov, je teda momentálne bojovníkom proti islamskému terorizmu. Usiluje sa o medzinárodné uznanie a zatiaľ pripomína skôr takú chudobnejšiu Saudskú Arábiu.

• 

• 

• 

Médiá to berú triedne

Osobitná kapitola sú americké big media. Tie boli ľavicové prinajmenšom od druhej svetovej vojny. Dnes sa správajú vyslovene „triedne“. Keďže prijali teórie o systematickom rasizme v Amerike, podľa toho pristupujú k prípadu Darrella Brooksa, ktorý pred týždňom v meste Waukesha autom zámerne vrazil do vianočného sprievodu, zabil šesť bielych ľudí, zranil ich desiatky. Ide o černošského násilníka, kriminálnika, ktorý na sociálnych sieťach šíril rasistické protibelošské názory. Ak by šlo o belocha s protičernošskými názormi, tak by média rozpútali peklo. Takto sa pre ne dohromady nič nedeje.

Tieto médiá milujú iné príbehy a preto si ich aj vymýšľajú.

Napríklad ten o bielych chlapcoch z Covingtonu, ktorí obkľúčili a šikanovali starého spievajúceho Indiána. V skutočnosti prišiel Indián k nim a obťažoval ich bubnovaním.

Teenagera Kylea Rittenhousa, ktorý v meste Kenosha zastrelil v sebaobrane dvoch ľudí, označili za „bieleho supremacistu“. Bránil sa pred zločincami, ale médiá boli na strane zločincov. Súd pred pár dňami Rittenhousa oslobodil.

A, samozrejme, úplne falošný príbeh zo „Steelovej zložky“ o údajných Trumpových eskapádach s prostitútkami v Moskve a s tým súvisiace údajné podozrenia o spolupráci s Rusmi. Tri roky to dokázali takto hrať. To sú len najznámejšie prípady dezinformácií.

Čo s ideologizáciou Západu?

Ideologizácia priviedla za tridsať rokov víťaza v studenej vojne, ktorým Západ bol, k zbytočným porážkam a neúspechom. Vojnové konflikty na Strednom východe a na Ukrajine nemuseli nastať, nemuselo dôjsť k nebývalým biliónovým škodám, zničeniu státisícov životov, k mnohomiliónovým migračným vlnám, nebývalému rozdeleniu americkej spoločnosti, k napätiu v EÚ medzi novými a starými členskými krajinami, a k nášmu nepriateľstvu s Ruskom.

Tým nechcem povedať, že západný mainstream je tým jediným vinníkom. Vôbec nie.

Globálnych vinníkov je viacero a nemyslím tým len štáty. Západná liberálna politika však bola občas prvým hýbateľom udalostí, hráčom, ktorý ťahal bielymi figúrkami a nie všetky ťahy boli premyslené.

Je mimoriadne náročné vysvetľovať, čo sa za ostatných tridsať rokov stalo, lebo k tomu by mali slúžiť médiá. Ako sme však videli, ony samotné sú súčasťou problému. Veľké médiá sú totiž ideológmi ľavicového liberalizmu. Je znepokojivé, že sila týchto médií kryje všetky ich omyly i omyly politikov. Nehrozí im žiaden postih.

Hlavnou úlohou je budovať k nim serióznu alternatívu. V rámci celého Západu tu bolo veľa pokusov vybudovať ich, a mnohé také kvalitné médiá i vznikli. Neboli to však „veľké“ médiá. Snáď s výnimkou americkej televízie Fox News, ktorú si však netrúfam definitívne hodnotiť.

Na Slovensku žiadne také alternatívne „veľké“ médium nie je. Ale bol by som rád, keby sa ním stalo médium, v ktorom čítate tento článok.