Čo budú témy pre splnomocnenca pre náboženskú slobodu

Anna Záborská píše o svojich zámeroch na poste splnomocnenca vlády pre slobodu vierovyznania a náboženského presvedčenia.

Sloboda, bezpečnosť a život sú stále v ohrození. Pred viac ako 30 rokmi mnohí hovorili, že demokracia či koncept ľudských práv definitívne zvíťazili. Nebola a nie je to pravda. Myslím, že my veriaci sme to vedeli už vtedy, keď niektorí s triumfálnym úsmevom oznamovali takzvaný koniec dejín. My vieme, že koniec dejín vyzerá inak. Už tu bolí mnohí „proroci“ a všetci sa zatiaľ mýlili. To, čo vieme, je, že musíme pracovať tak dobre, ako vieme, aby sa zo sveta stalo lepšie miesto pre život.

Svet je, žiaľ, stále nebezpečné miesto. Podľa mnohých štúdií sú to práve kresťania či veriaci vo všeobecnosti, ktorí sú najohrozenejšou a najprenasledovanejšou skupinou. Skupinou, ktorá má najviac obetí. Dokonca stupeň, intenzita či geografický rozsah prenasledovania rastie. Aj z našich vlastných krajín poznáme už nielen verbálne, ale aj fyzické útoky. Zatiaľ sa zameriavajú viac na budovy či iné objekty, ale vždy, keď uvažujem o tejto situácii, mám na pamäti slová jedného biskupa z Blízkeho východu, ktorého som pred rokmi stretla. Hovoril: „Najprv nás ignorovali, potom nás vysmievali, nakoniec vyháňali a zabíjali a to všetko sprevádzalo ohlušujúce ticho.“ Pred pár dňami mi opäť zvučali v hlave jeho slová o tichu. Dvaja poprední žurnalisti z najväčšieho mienkotvorného denníka na Slovensku sa na sociálnych sieťach zabávali na účet mladej umelkyne, ktorá sa previnila tým, že verejne prejavila svoju vieru. Na urážky sme si, žiaľ, zvykli. Západná spoločnosť neuveriteľne hrubne. To, na čo si však odmietam zvyknúť, je ticho. Ticho elít. V tomto prípade sa vďaka Bohu aspoň časť liberálnej elity ozvala. Časť. Samotný denník neaktivoval svoj etický kódex, po verejnom tlaku jeho šéfredaktorka vydala vyhlásenie, kde toho veľa nepovedala. Zjavne vec nepovažuje za problém. Jeden z tých novinárov sa ospravedlnil. Druhý to odmietol. V tomto prípade aspoň časť ľudí neostala ticho, ale ticho sa šíri. Ľudí ešte aktivuje otvorený hejt proti zjavne vo verejných kultúrnych a hodnotových sporoch nezainteresovaným mladým ľuďom.Už ich ale nechávajú chladnými nevyberané útoky proti náboženským predstaviteľom či verejne činným osobám hlásiacim sa k náboženstvu a jeho hodnotám. Toto vnímam ako obrovský problém, a to aj u nás na Západe.

Chcem tu hovoriť o tom, ako o tom systémovo premýšľame na Slovensku, čo s tým plánujeme robiť, z čoho vyviera naše presvedčenie, aké princípy práce chceme aplikovať.

Téma prenasledovania kresťanov či celkovo veriacich je na Slovensku výraznejšie diskutovaná už niekoľko rokov. Výrazom tohto bola aj deklarácia Národnej rady Slovenskej republiky k ochrane slobody náboženstva alebo viery a pomoci prenasledovaným kresťanom a iným náboženským komunitám vo svete z 10. septembra 2019, ktorá vyjadrila jasne postoj Slovenska k tejto problematike.

Citujem:

„Národná rada Slovenskej republiky odvolávajúc sa na čl. 18 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a na čl. 24 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorých je sloboda náboženstva alebo viery základným ľudským právom, pripomínajúc si obmedzovania slobody náboženstva alebo viery na Slovensku v 20. storočí, zvlášť prenasledovanie židov v období slovenského štátu a prenasledovanie kresťanských cirkví počas desaťročí komunistického režimu, pripomínajúc si význam Sviečkovej manifestácie z Veľkého piatku 25. marca 1988, ktorá bola významným vystúpením slovenskej spoločnosti v prospech občianskych a náboženských slobôd a ktorá zarezonovala po celom svete a pričinila sa o spoločenský pohyb vedúci k pádu železnej opony, vyzýva vládu SR, aby zvýšila medzirezortné úsilie v oblasti ochrany slobody náboženstva alebo viery a pomoci prenasledovaným kresťanom a iným náboženským komunitám vo svete.“

Toto uznesenie poslancov, ktoré reflektuje našu minulosť i jej temné stránky, sa stalo základom pre rozhodnutie vlády SR zo septembra tohto roka, ktorým zriadila úrad splnomocnenca vlády SR pre slobodu vierovyznania a presvedčenia a mňa vymenovala za prvú splnomocnenkyňu.

Vláda zároveň schválila štatút úradu splnomocnenca, kde mu dala relatívne široký mandát. Splnomocnenec má plniť úlohy v oblasti ochrany slobody vierovyznania alebo presvedčenia a má realizovať systémové opatrenia napomáhajúce dodržiavaniu slobody vierovyznania alebo presvedčenia vo svete. Zároveň splnomocnenec má realizovať systémové opatrenia s cieľom ochrany posilnenia slobody vierovyznania alebo presvedčenia a budovania osvety v Slovenskej republike v nasledovných oblastiach: 1. prínos cirkví a náboženských spoločností pre občianský a spoločenský život; 2. význam slobody vierovyznania alebo presvedčenia ako piliera demokratických spoločností a základného indikátora rozvoja a prosperity vo svete; 3. potreba medzináboženského dialógu a prevencie extrémizmu.

V týchto dňoch sa ustanovuje spomínaný úrad, aby sme od 1. januára 2022 v plnosti mohli napĺňať úlohy vymedzené v štatúte vládou SR.

Pri realizácii štatútu budeme vychádzať z viacerých princípov:

1.      Sloboda vierovyznania a presvedčenia je základným univerzálnym právom a nemožno o ňom licitovať;

2.      Riešením nie je vysťahovanie prenasledovaných do iných oblastí, ale politicko-vojenské riešenie sporov priamo na mieste so zainteresovaním tam žijúcich komunít a ich lídrov;

3.      Humanitárna a rozvojová pomoc pre trpiacich sa musí realizovať tam, kde sa násilie a bezprávie deje;

4.      Formácia elít komunít v postihnutých regiónov a

5.      Neodvracanie zraku od bezprávia, nech sa deje kdekoľvek a komukoľvek, na Slovensku či v zahraničí, v Európskej únii či v tretích krajinách.

Toto sú princípy, ktoré vyznávam ako splnomocnenkyňa vlády SR pre slobodu vierovyznania a presvedčenia. Môj úrad sa ustanovuje, a preto hovorím o jeho princípoch fungovania a zámeroch. Čaká nás mnoho práce, aby sme naše princípy dokázali realizovať v konkrétnych opatreniach a projektoch.

Zároveň si uvedomujeme, že Slovensko je menší hráč medzinárodných vzťahov, na druhej strane, v konkrétnych otázkach aj menší hráči spojení vo fungujúcich alianciách dokážu veľa zmeniť. To je a bude aj naším cieľom – postupovať zosúladene s našimi partnermi v zahraničí, s ktorými zdieľame starosť o slobodu vierovyznania a presvedčenia a zároveň máme rovnaké základné hodnoty pre ich riešenie. Ako našich hlavných partnerov vidíme krajiny tu v strednej Európe, obzvlášť tie združené vo V4.

Popri tom, čo som zmienila a čo sa týka zahraničia, chceme akcentovať aj prácu v rámci Slovenskej republiky a poukazovať na problémy úcty voči ľuďom rôznych náboženstiev či presvedčení. Ako som spomenula vyššie, aj Slovensko, aj krajiny Európskej únie majú rastúci problém s otvorenosťou voči veriacim či ľuďom bez vyznania. Množia sa prípady nenávisti a útokov. Ak to nezastavíme teraz, možno bude o pár rokov neskoro, a to, o čom hovoríme v iných kútoch sveta, teda o špirále násilia na základe nenávisti voči inovercom či ľuďom bez vyznania, sa dostane aj k nám. Na základe štatútu som od vlády SR dostala mandát prísť s programami a návrhmi opatrení, ktoré budú formovať myslenie ľudí na Slovensku, aby si uvedomili, že sloboda vierovyznania a presvedčenia stojí v samom základe západnej civilizácie a že aj prepiaty sekularizmus môže byť pre ňu hrozbou. Myslím ten sekularizmus, ktorý sníva o údajnej neutralite verejnej debaty či štátu. My, poučení komunistickou skúsenosťou, vieme, že nič také neexistuje. Všetci máme svoje presvedčenie, svoj súbor hodnôt a podľa toho sa správame. Ak má naša civilizácia prežiť, musíme to uznať a opäť sa naučiť nielen rešpektovať sa, ale aj žiť vo vzájomnej úcte. Tolerancia je v tomto prípade málo.

Svoju úlohu ako splnomocnenkyňa vnímam ako veľmi dôležitú pre svoju vlasť. Veľa sa hovorí o nenávisti, ale často akoby niektoré obete kritikom rastu nenávisti nevadili. To musíme zmeniť. Obeť je stále obeťou. Pravda je stále pravdou. Vzájomná úcta je kľúčom k budúcnosti. Tej sa musíme opäť naučiť a mojou úlohou je na to upozorňovať a navrhnúť programy a opatrenia, ktoré to podporia v médiách, vzdelávaní, na sociálnych sieťach, v bežnej medziľudskej komunikácii.

Myslím, že máme pred sebou dlhú cestu. Pevne verím, že spoločným úsilím doma i v zahraničí zvládneme výzvy súčasnosti týkajúce sa rastu neznášanlivosti na základe viery či presvedčenia.

Odznelo na konferencii Institutu pro křesťansko-demokratickou politiku, ACN Pomoc trpiacej cirkvi, Karlovej univerzity, Českej biskupskej konferencie, Ekumenickej rady cirkví a Federácie židovských obcí v ČR, ktorá sa konala na Červenú stredu v Prahe.