Prečo aj lockdown prináša neistotu

Od štátu očakávame zabezpečenie základnej kontroly v dobe, keď je takmer všetko neisté. Problém po dvoch rokoch čínskeho koronavírusu rastie. Príčinou je to, že miera neistoty v spoločnosti je vyššia nielen kvôli pandémii, ale aj kvôli boju proti nej.

Tento týždeň sme mali v redakcii malú slovnú búrku, príčinou bola téma lockdownu. To slovo a jeho používanie dobre charakterizuje dobu rastúcej neistoty. Začína sa to už tým, že nejde o úplne zrozumiteľný termín, jeho cudzosť je viacznačná.

Čínsky koronavírus nám vôbec doniesol priveľa anglickej terminológie. Posledné dva roky anglické slová (a ďalšie anglicizmy) používame viac ako doteraz. Prináša to viac problémov, spomeniem aspoň dva.

Po prvé, časť populácie im nerozumie a domnievajú sa (hádajú), čo môžu znamenať. Reč prestáva plniť rolu, pre ktorú bola kodifikovaná. Jeden zo základných cieľov predsa bol, aby sme si v spoločnosti rozumeli. Aby slová mali jasný a všetkým zrozumiteľný význam. Aby to platilo v úradnej reči aj domácnosti, v škole aj technickom manuále. Reč nemôže v tejto funkcii nič nahradiť, písal o tom napríklad Ernest Gellner.

Po druhé, ešte väčší zmätok spôsobujú tí, ktorí anglickým termínom posúvajú význam. Prispôsobujú si ich podľa potreby. Ryba smrdí od hlavy, primárnu zodpovednosť majú politici a médiá, ktorí spoločne formujú verejnú diskusiu.

Vezmite si slovo lockdown. Prečo znamenal lockdown pred necelým rokom zatvorené školy, kostoly, povinnú prácu z domu (ďalší nešvár – home office) a zavreté hranice a teraz znamená zavreté služby, niektoré obchody a samozrejme opäť tie kostoly? Minule pohreby možné neboli, teraz sú. Diaľnice a vlaky boli prázdne, teraz sa doprava neobmedzila. Prečo na to vôbec používame rovnaké slovo?

Mohlo by pomôcť, keď budeme vedieť, čo to slovo vôbec znamená. Keď si otvoríme anglický výkladový slovník Cambridge Dictionary a vyhľadáme význam slova lockdown, zistíme, že:

Lockdown: a period of time in which people are not allowed to leave their homes or travel freely, because of a dangerous disease.

Preklad: Časové obdobie, v ktorom ľudia nemôžu opustiť svoje domovy alebo slobodne cestovať z dôvodu nebezpečnej choroby.

Význam slova je teda jasný. Lock znamená zamknúť, uzamknúť, lockdown by mal teda znamenať zamknutie (uzavretie) spoločnosti.

Problém je, že politici s nim narábajú inak a týmto silne znejúcim slovom chcú demonštrovať svoju rozhodnosť. Používajú ho teda aj na opatrenia, ktoré lockdownom nie sú. Keby boli tento týždeň Heger so Sulíkom hovorili po slovensky, že vláda sa rozhodla „uzavrieť“ spoločnosť, ale zároveň sa bude chodiť do práce, do škôl aj polovice obchodov, pôsobili by smiešne. Uzavrieť spoločnosť totiž znamená niečo iné.

Slovíčko lockdown to bez problémov znieslo.

Keby mali novinári zmysel pre realitu, napísali by, že vláda lockdown odmietla a zavrela kostoly, reštaurácie a niektoré služby, čo hneď vyznie inak.

Nejde pritom o angličtinu, tá je len prostriedkom. Posúvanie významov spôsobuje nárast neistoty niekde v spoločenskom podvedomí. Keď slová strácajú význam, nejde len o to, že nevieme, čo platí, čo slová znamenajú, celé to má aj hlbšiu a viac znepokojujúcu rovinu. A týka sa to práve ústrednej témy našej doby – neistoty.

Žijeme v časoch zvláštnej sociálnej neistoty a potreby istotu nastoliť či aspoň predstierať to nastolenie. Je to starší fenomén, ktorý vznikol niekedy po globálnej recesii v roku 2008. Dokonale to vystihlo referendum o brexite. Neistota bola kľúč k pochopeniu toho, čo sa v Británii odohralo. Zástancovia odchodu z EÚ viedli kampaň pod heslom take back control, chceli teda získať späť kontrolu nad svojím územím. EÚ bola pre nich zdrojom neistoty, vládou, ktorej právo nedokázali Briti dostatočne ovplyvniť. Rovnakú emóciu mali aj ich oponenti a zástancovia zotrvania Británie v EÚ. Aj oni sa obávali neistoty – odchodu z EÚ –, aj keď hovorili o mieri v Európe a na hranici s Írskom či hroziacom odchode globálnych firiem z Londýna, nedokázali uspieť. Odkaz na znovuzískanie kontroly bol totiž zároveň svojou vnútornou povahou pozitívny, budoval dôveru vo vlastné schopnosti.

Niečo podobné sa týka aj covidu. Vidíme zrážku dvoch protichodných svetov nedôvery, pričom hra na strach (čo najväčší strach) nič nerieši. Obojstranne.

Najskôr pár slov o podobách neistoty.

Neistotu vyvoláva čínsky koronavírus, jeho mutácie, celá dynamika pandémie a choroby. Neistota je už v popise vírusu, keď ho môžu šíriť bezpríznakoví aj zaočkovaní ľudia. Neistotu vyvolávajú ešte aj vakcíny, pravda, miera je v Európe aj vo svete veľmi odlišná (Portugalsko verzus Bulharsko), ale predsa. Veď zvážte, niektoré vakcíny boli najskôr považované za rizikové pre starších (AstraZeneca), ale ukázalo sa, že riziko predstavujú presne opačné, pre mladších. Ďalšia vakcína, Moderna, bola nedávno vo Francúzsku a Nemecku zakázaná pre ľudí do 30 rokov. Kvôli riziku, ktoré sa potvrdilo až empiricky. O vakcíne sa najskôr hovorilo ako o definitívnom riešení, dnes už vieme, že jej platnosť trvá plus-mínus polroka. Predstava, že sa má populácia na čínsky koronavírus preočkovať dvakrát ročne, je prinajmenšom ďalší zdroj neistoty. Ďalším zdrojom neistoty, ako pripomenula Južná Afrika, sú stále nové mutácie.

• 

• 

Neistotu vyvolávajú aj vysoké čísla mŕtvych, jednotlivé vlny, smrtnosť starých ľudí ale aj hospitalizácie mladších. To strašenie obojstranne paralyzuje, jazyk hrubne, názorový oponent sa stáva nepriateľom.

Sedel som pred pár týždňami v gréckom bistre v širšom centre Bratislavy, pri vedľajšom stole skupina hlasných mladých ľudí. Objednali si a začali nadávať na kritikov vakcín, keď všetci potvrdili príslušnosť k skupine, reč sa obrátila na nežiaduce príznaky vakcín. Ukázalo sa, že dievčatá za stolom osobne poznajú ženy, ktorým dlhšie mešká menštruácia, iní poznajú ľudí, ktorí majú problém so svalmi či zrakom, každý niečím prispel. Problém je, že takáto diskusia sa vedie iba v súkromí, mediálne je interpretovaná ako hrozba a prejav antivax. Spoločenský dopad je opäť rovnaký, posilňuje to neistotu.

Ten príklad ilustruje, že iná je situácia vo verejnej debate a iná v súkromnej sfére. Verejne sa debata vedie klanovo, spochybniť priamu úmeru medzi ochorením nezaočkovaných a hospitalizáciou alebo naopak, uviesť pochybnosť o nežiadúcich účinkoch vakcín a riziku pre niektoré skupiny obyvateľstva je tabu. V súkromnej rovine predsa len ešte polarizácia nedosiahla ten stupeň, ako ukazuje anekdotický príklad vyššie. Čo nie je, môže byť. Predpoklady na to sú.

Problém totiž je, že sa spojili dve kategórie, morálka a politika. Ak si pomôžeme Carlom Schmittom, nemeckým právnym a politickým filozofom, ktorý vo svojom diele veľmi súčasne rozumel hraniciam a limitom spoločenskej zmluvy, tak ako v estetike rozlišujeme krásu a škaredosť, v ekonómii prospešnosť a škodlivosť, v morálke dobro a zlo, tak v oblasti politična vymedzil kategórie priateľa a nepriateľa. Schmitt v svojom diele (obzvlášť Pojem politična) ale nemiešal morálku s politikou, protiklad dobrého a zlého (podobne ako pekného a škaredého) nestotožňoval s protikladom priateľa a nepriateľa. Lenže práve to sa už dlhší čas v politike deje, politický nepriateľ je morálne zlý, pre mnohých aj esteticky odpudivý. Práve to je zdroj čoraz hlbšej spoločenskej polarizácie. U nás to zatiaľ nedosahuje parametre Ameriky či Poľska, ale sme na rovnakej ceste.

• 

• 

Lenže ako tomu čeliť?

Základný problém tejto úvahy je, že táto situácia znemožňuje možnosť porozumenia, vlastne aj poznania druhej, opačnej a „cudzej“ pozície. Je to nielen palivo pre eskaláciu konfliktu, ale aj pre prístup, že riešením je iba víťazstvo jednej strany. Práve to však nie je možné.

Praktickou otázkou potom je, ako získať aspoň miernu (ale rozhodujúcu) prevahu. Tak ako pri brexite. Zaujímavý príspevok ponúkla v tomto ohľade nová česká vláda Petra Fialu. V jednom zo svojich prvých vyjadrení k téme povedali, že riešením nemá byť nejaké nové „zázračné“ opatrenie proti covidu, ale apel „Naučme sa žiť s covidom“. Je v tom zdanlivý paradox, nie je tam prísľub riešenia, a predsa to posilňuje spoločenskú dôveru. Prekračuje to táborové myslenie a otvára cestu k nejakému aspoň miernemu vzájomnému porozumeniu.

Na Slovensku ideme zatiaľ opačným spôsobom. Rozdávanie peňazí či reči o povinnom očkovaní, rovnako ako odmietanie očkovania bez diskusie to len posilňujú.

Následným zdrojom neistoty totiž je, keď po polroku neplatí to, čo bolo považované za nespochybniteľnú vec. Týka sa to Igora Matoviča, rovnako ako aj Roberta Fica.

John Micklethwait a Adrian Wooldridge už vo svojej minuloročnej knihe Wake-Up Call napísali, že to posilní socializmus a vyššie prerozdeľovanie v spoločnosti. Je to zrejme nevyhnutné, vidíme to na koaličných aj jednofarebných vládach. Brusel nezaváhal a využil túto príležitosť na vznik spoločných dlhov, čo bol v Amerike najsilnejší nástroj federalizácie štátu. Problémy to však len zhorší, aj keď istý čas sa tým kúpi.

Má to silnú politickú dimenziu, viaceré vlády už kvôli vírusu prišli o dôveru a mandát. Vlády to cítia, preto sa snažia tlmiť odpor zavádzaním štátneho kapitalizmu, aby nerástla nezamestnanosť a ľudia mali relatívny dostatok hotovosti. Prudko to zvyšuje deficity a štát sa zadlžuje. A niekde v pozadí buble otázka (neistota), dokedy to môže takto fungovať.

Pre Západ je ale dôležitejšie, ako to zmení koncepciu štátu. Respektíve na stole je otázka, či sa už dlhšie otriasaná spoločenská zmluva ako koncept vysvetľujúci fungovanie štátu po osvietenstve dá zachrániť. Prípadne, ako ju treba preformulovať.

Hoci liberálne a konzervatívne vlády sa správajú často podobne, Orbán vládne veľmi podobne ako Macron, odpoveď na túto otázku sa týka základov liberálnej doktríny.

Stále totiž žijeme v liberálnej dobe, liberalizmus síce už dlhšie nedokáže udržať ani definovať akceptovanú spoločenskú zmluvu, ale stále určuje formu vlády. Výraznejšia erózia po globálnej recesii prišla s migračnou krízou v roku 2015. Rawlsova téza, podľa ktorej „nie je žiadna nespravodlivosť v tom, ak získa malá skupina ľudí väčšie výhody než ostatní, pokiaľ sa tým zlepšuje postavenie osôb, ktoré k nej patria“ totiž prestala platiť.

Trhlina je ešte hlbšia, než sa pôvodne zdalo. Videl som nedávno dva solídne francúzske filmy, Bedári (2019) a Severné Marseille (2020), ktoré obidva ukazovali hlboký rozklad francúzskej spoločnosti. Nejde len o štvrte obývané migrantmi, no-go zóny, ale aj o rozklad disciplíny v polícii, nepriateľskú atmosféru medzi vynucovaním zákona a médiami, respektíve politickou korektnosťou. Tie filmy sú strhujúce, ukazujú, že rovnosť, bratstvo a slobodu už francúzsky liberálny štát nedokáže „aplikovať“ rovnako na tradičnú domácu populáciu a moslimskú menšinu. To, čo dnes rieši Francúzsko, bude nevyhnutne časom riešiť aj Nemecko, Švédsko a ďalšie multikultúrne spoločnosti. Rovnaký koncept individuálnych práv nie je v pokročilých sekulárnych a multikultúrnych spoločnostiach možný. Nie je oň ani záujem.

Hoci tomu rozumie Éric Zemmour zjavne lepšie ako Emmanuel Macron, vníma to ako vážny problém, ani on to nedokáže vyriešiť. Pravda, o riešenie v tejto chvíli ani nejde.

• 

• 

Aby som sa dostal k problému, problém neistoty je o to väčší, že liberalizmus – ako hlavná doktrína doby – pôsobí z definície reduktívne. Všimol si to už T. S. Eliot, vo svojej slávnej eseji Idea kresťanskej spoločnosti opísal liberalizmus ako „negatívny element“, pričom si všimol, že je „problematické, keď má negatívny element hrať pozitívnu rolu“. Nemyslel to nijako úzko politicky, Eliot o tom uvažoval v texte, kde sa venuje náboženstvu a spoločnosti. Prekážalo mu, že liberálna spoločnosť nevyhnutne vedie ku „konformite bez rešpektu k potrebám individuálnej duše“. Redukcia problém cyklicky zhoršuje.

Eliot sa na konci 30. rokov, keď to písal, obával dvoch dôsledov: „Tvrdím tu prosto, že liberalizovaný alebo negatívny stav spoločnosti buďto musí pokračovať postupným úpadkom, ktorého koniec je v nedohľadne, alebo sa (či už následkom nejakej katastrofy, alebo nie) musí reformovať do pozitívneho tvaru, ktorý bude pravdepodobne fakticky sekulárny.“ Toho sa on sám dosť hrozil, jediné riešenie spočívalo podľa Eliota v rovnováhe, ktorú môže priniesť iba niečo, čomu sa tu nebudeme venovať, pretože by nás to posunulo od témy.

Problém duše je kľúčový, nie pre odtrhnutosť od matérie, ale práve naopak – pre jej priamy a úzky vzťah k telesnu. Pomôžem si jedným citátom: „Ubohá duše, v hříšném vězíš těle,/ tělesné pudy se v něm vzpurně sváří,/ proč uvnitř zmíráš, hladovíš jak v cele,“ napísal Shakespeare vo svojom 146. sonete. Duša nie je len náboženský pojem, podobne ako svedomie. Pre antiku aj kresťanstvo znamenala duchovný princíp človeka, je to celý človek. Ak teda duša nemá skončiť v cele, nesmieme pandemickú debatu redukovať iba na otázku hygieny a zdravia. Dôsledkom potom môže byť iba nevyhnutný individualizmus.

Ideálne predpolie konfliktu, ktorý sa nedá riešiť, pretože pri ňom rezignujeme na spoločnosť.

Ak máme ambíciu problém riešiť, mali by sme začať vnímať priestor a význam tých často zavretých kostolov a hľadať cestu, ako čeliť hlbokej neistote na obidvoch stranách. Niekde tam sa nachádza cesta k tomu, ako nad deštrukciou čínskeho vírusu získať postupne kontrolu. Potrebujeme menej nenávidieť a viac dôverovať. A obnoviť rolu jazyka, aby sme si rozumeli.

Liberalizmus sa pridlho snažil redukovať to, o čom možno debatovať a nesúhlasiť, treba to prekonať. Otvorí to novú cestu.