Obdobie 19. a 20. storočia je pre Slovákov poznačené zápasom o svoj národ a krajinu. So slovenským národným obrodením prirodzene prišla aj otázka samostatného Slovenska, ktorého koncepcia sa viac-menej vyplnila začiatkom minulého storočia. Iné novoveké plány samostatnej vlasti Slovákov sú však menej známe. Pri výročí založenia Slovenskej republiky vám prinášame pohľad na niektoré tieto návrhy.

Dňa 1. januára 1993 došlo k zavŕšeniu procesu rozdelenia Česko-Slovenska vznikom Českej a (druhej) Slovenskej republiky. Dnes oslavujeme 28. výročie tohto procesu, ktorého výsledkom bol opätovný vznik samostatného Slovenska bez politických väzieb na iné štátne útvary.

Samostatná slovenská plavba politickými dejinami v novoveku sa začala teoreticky v roku 1918 so vznikom Česko-slovenskej republiky. Účasť Slovákov na spoločnom štáte s Čechmi však nebola vždy samozrejmá.

Okrem idey Česko-Slovenska existovali viaceré alternatívy štátneho vývoja pre Slovákov. Ak by sa dejiny vyvíjali trochu inak, mohli sme byť súčasťou Spojených štátov veľkého Rakúska alebo jakobínskej Uhorskej republiky.

Stavovské povstania

Predstavy o samostatnom Slovensku sa objavujú v období stavovských povstaní, ktoré boli v rokoch 1604 až 1711. Hlavne v neskorších vlnách povstania sa začala medzi kurucmi (povstalcami) skloňovať predstava o samostatnej krajine aj na území dnešného Slovenska.

Názvy ako Slovensko či Slovenské impérium (Tótország, Tót Impérium) sa objavovali napríklad v predstavách Františka II. Rákociho a jeho generála, grófa Mikuláša Berčéniho. V roku 1704 Rákoci dokonca spomínané Slovenské impérium vyhlásil.[1]

Nešlo však o slovenský národný štát, zdôrazňoval sa tým hlavne slovenský charakter tohto územia a jeho význam pre povstanie. Aj v prípade vytvorenia tejto entity by Slovenské impérium s najväčšou pravdepodobnosťou dopadlo ako Sedmohradsko a stalo sa vazalom Osmanskej ríše.

Územné zisky kurucov ku koncu roka 1703. Slovensko väčšinovo v tmavozelenej farbe. Zdroj: Wikipedia/Csanády

Jakobínske Uhorsko

Nadchádzajúce 18. storočie prinieslo Európe významné spoločenské aj politické zmeny. Počas francúzskej revolúcie sa aj do Uhorska rozšíril revolučný duch. Takzvaní uhorskí jakobíni pod vedením Ignáca Martinoviča, asi aj so spoluúčasťou Jozefa Hajnóciho, prišli s nápadom prebudovať Uhorsko na federatívnu republiku.

Krajina mala byť rozdelená na viaceré provincie, ktoré by sa vytvárali na základe etnických a jazykových hraníc. Jakobíni plánovali vytvorenie štyroch častí. Vzniklo by Slovensko, Ilýrsko (Chorvátsko, Dalmácia, Slavónsko a Slovinsko), Valašsko (Sedmohradsko a Banát) a Maďarsko. Každá provincia by mala svoj vlastný snem a ústavu, nad ktorými by stál generálny snem.

Slovenské hranice v tomto ponímaní by boli s niekoľkými obmenami veľmi podobné tým dnešným. K nášmu územiu by patrila väčšina slovenských stolíc, niektoré so zmiešaným obyvateľstvom by boli možno rozdelené, ako napríklad Zemplínska či Komárňanská stolica.

Slovensko podľa predstáv uhorských jakobínov. Foto: Wikipedia/Štandard

Slovenské Okolie

Počas 19. storočia prišli slovenskí národovci s viacerými návrhmi samostatnej územnosprávnej jednotky pre Slovákov. Jednou z nich bolo Slovenské Okolie (nazývané aj Hornouhorské Slovenské Okolie), ktoré v roku 1861 navrhol Štefan Marko Daxner a bolo zakotvené v Memorande národa slovenského.

Tento návrh dostal aj rakúsky cisár František Jozef I., ktorý ho však nepotvrdil, a naopak, posunul ho uhorským predstaviteľom, ktorí návrh ako protiústavný zatrhli.

Tento plán Slovenska zahŕňal územia štrnástich slovenských a čiastočne slovenských žúp. Koncept sám o sebe nadväzoval na predstavy štúrovcov z meruôsmych rokov (takzvané Slovenské veľkokniežatstvo) a na návrh Jána Kollára o Slovenskej korunnej krajine.[2]

Slovenské okolie (modrá farba) podľa koncepcie Š. M. Daxnera. Foto: Wikipedia
Slovenské Okolie popri dnešných slovenských hraniciach. Foto: Wikipedia/AmateurSlovakHistorian

Spojené štáty rakúske

Napriek stroskotaniu slovenských snáh o samostatnú krajinu v rámci monarchie, predstava o federalizácii cisárstva bola stále pri živote. Takéto prebudovanie krajiny presadzoval svojho času aj Ľudovít Košút, ktorý si predstavoval vytvorenie federálneho Dunajského štátu.

Najbližšie k uskutočneniu takej predstavy sa však dostal až rumunský politik a právnik Aurel Popovici. Ten spolu s kruhom vzdelancov okolo arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este navrhol plán na Spojené štáty veľkého Rakúska.

Táto koncepcia plánovala rozdelenie Rakúsko-Uhorska na 15 čiastočne samostatných častí – medzi nimi bolo aj Slovensko. To by však oproti dnešku bolo o čosi menšie, bez viacerých južných území. K implementácii tohto plánu nikdy nedošlo – arcivojvodu v roku 1914 zavraždili v Sarajeve, čo viedlo k vypuknutiu 1. svetovej vojny.

Slovensko v rámci Popoviciovej koncepcie. Foto: Wikipedia/Štandard

Uhorské Švajčiarsko

Relatívne neznámy plán na pretvorenie Uhorska po vzore švajčiarskych kantónov vznikol v roku 1918. Tesne pred koncom vojny, kedy už bola porážka nevyhnutná, prišli maďarské elity s plánom na reformu terajšieho politického systému.

Opozičná koalícia vedená grófom Mihályom Károlyim poverila riešením národnostnej otázky Oszkára Jásziho. Ten musel konečne zohľadniť národné potreby aj iných národov ako len Maďarov, aby bolo možné dospieť k dohode a udržať Uhorsko pohromade.

Vypracovaný bol teda návrh „kantonizácie“ krajiny, ktorý dostal názov Východné Švajčiarsko. Tieto kantóny mali byť utvárané podľa národného princípu a návrh počítal s vytvorením 14 kantónov. Pre Slovákov by bol vytvorený jeden slovenský kantón a dva slovensko-maďarské kantóny. Do súčasného slovenského územia by zasahoval ešte jeden maďarský a rusínsky kantón.

Kantónizácia Uhorska podľa Oszkára Jásziho. Slovenské (a zmiešané) kantóny v zelenej/slabozelenej farbe. Foto: tti.btk.mta.hu

Na porovnanie, Maďarom Jázsi vytvoril šesť čistých alebo väčšinových kantónov a dva zmiešané. Iný variant vypracoval Miksa Stróbl a zverejnil ho na Vianoce, 24. decembra v roku 1918. Ten rozdelil Uhorsko na 27 menších kantónov, pričom Maďarom prisúdil len 8 väčšinových častí.

Na Slovensku by vznikli 4 takzvané národné kantóny – východoslovenský, západoslovenský, Banské mestá a Plavecký (Palóc, od etnografickej skupiny Palóci/Plavci/Polovci). V krajine by sa ustanovilo taktiež 6 metropolitných území okolo miest Bratislava, Košice, Budapešť, Debrecín, Segedín, a Kluž.

Návrh Miksu Stróbla. Zelené sú maďarské kantóny, červené národné a žlté metropolitné. Foto: tti.btk.mta.hu

[1] HAJKO, Jozef. Odsúdení na dohodu. Bratislava: Slovart, 2011.

[2] MOSNÝ, Peter; LACLAVÍKOVÁ, Miriam. Dejiny štátu a práva na území Slovenska II, (1848 – 1948). 1. vyd. [s.l.] : Spolok Slovákov v Poľsku – Towarzystwo Slowaków v Polsce, 2014. 164 s. ISBN 978-83-7490-761-3. S. 30 až 31.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.